1. Námestie Piața Unirii

Námestie Piața Unirii je centrálnym námestím mesta a križovatkou 3 hlavných dopravných tepien. Predstavuje 3 piliere národa:

1. Traján – bývalý rímsky cisár, ktorého zobrazili na medailónoch na rovnomennom hoteli z roku 1883,
2. Dragoș Vodă – 1. vojvoda Moldavska (14. storočie), ktorého zobrazili na mramorovej mozaike v dlažbe z roku 1962,
3. Alexandru Ioan Cuza – bronzovú sochu politika slávnostne odhalili v roku 1912 za prítomnosti kráľa Karola I.

Malé a elegantné staré námestie so slávnymi pivovarmi a bohémskymi barmi padlo za obeť počas bombardovania v roku 1944. Komunistická strana sa pri príležitosti 100. výročia zjednotenia rumunských kniežatstiev (1859) rozhodla prestavať námestie v duchu socializmu. Mozaiky zo 60. rokov 20. storočia zvečňujú témy komunistickej propagandy. Neskôr k nim pribudli mozaiky s legendou o založení Moldavska a vlajka Európskej únie. V súčasnosti je námestie miestom stretávania, osláv, ale aj protestov obyvateľov mesta. Každý rok 24. januára sa na námestí zhromaždia tisíce ľudí, aby oslávili Deň zjednotenia. Práve z tohto námestia som počítal vzdialenosti k jednotlivým atraktivitám mesta. Najprv sa vyberieme juhovýchodným smerom od námestia, aby sme potom pokračovali severozápadným smerom.

Paláce v okolí Piața Unirii

Braunsteinov palác s výraznou kupolou z roku 1914 bol pôvodne luxusným hotelom, neskôr bankou a potom obchodným domom. Počas komunizmu slúžil ako blok sociálneho bývania a na prízemí sa nachádzali umelecké galérie. Palác čiastočne zničilo zemetrasenie, avšak odolal času a dnes zase žiari v plnej kráse.

Vedľa Braunsteinovho paláca stojí Neuschotzov palác, pôvodne dom bankára, ktorý postavili vo francúzskom eklektickom štýle s antropomorfnou skupinou sôch v blízkosti kupoly a bohatými dekoráciami na fasáde. Budovu po roku 1910 predali finančnej správe. V súčasnosti sa v nej nachádza hotel Select.

2. Grand Hotel Traian

Eklektický Grand Hotel Traian (priamo na námestí Piața Unirii v juhozápadnej časti zástavby) postavili v rokoch 1879-1882 na základe návrhu francúzskeho stavebného inžiniera a architekta Gustava Eiffela na mieste obchodov bývalého starostu mesta, ktorý inicioval stavbu divadla. Eiffel už predtým navrhol most v 20 km vzdialenom Ungheni. Sochu slobody v New Yorku či Eiffelovu vežu v Paríži navrhol až o pár rokov neskôr. Náklady na divadlo sa však vyšplhali do takej výšky, že majiteľa zruinovali.

A tak sa divadlo zmenilo na hotel. Ten postavili na liatinovej kostre so železnými nosníkmi. Charakterizujú ho manzarda v tvare lichobežníka, elegantné štukové ozdoby na oknách, rímske amfory vo výklenkoch na prízemí a reliéfne medailóny na fasáde s rímskym cisárom Trajánom. V roku 1896 sa v hoteli konalo 1. premietanie 3 filmov bratov Lumièrovcov. Počas 1. svetovej vojny, keď sa Iași stalo vojenským hlavným mestom, sa v hoteli ubytovali ministri a kultúrne osobnosti z Bukurešti. V roku 1934 sa v Kráľovskom apartmáne hotela ubytovala švédsko-americká filmová herečka Greta Garbo.

Počas 2. svetovej vojny hotel čiastočne poškodili, avšak, našťastie, neskôr opravili. Z hotelového balkóna predniesol prejavy aj politik a prezident Rumunskej socialistickej republiky Nicolae Ceaușescu. V roku 1980 sa v hoteli ubytovala delegácia, ktorá niesla oheň na letné olympijské hry v Moskve. V roku 2006 získal hotel 4 hviezdičky. Všetkých 68 izieb zariadili v štýle prelomu 19. a 20. storočia. Za jednu 2-lôžkovú izbu Deluxe v máji 2026 zaplatíte 134 eur.

3. Národné divadlo Vasile Alexandri (Teatrul Național Vasile Alecsandri)

Novú budovu neoklasicistického 1. národného divadla v Rumunsku slávnostne otvorili v roku 1896 na mieste bývalej radnice. Postavili ho podľa plánov viedenských architektov Fellnera a Helmera. Ateliér navrhol asi 50 divadelných budov v Európe, medzi nimi v Bratislave, Prahe, Brne, Viedni, Salzburgu, Budapešti, Záhrebe a mnohých ďalších. Štít zdobí basreliéf Kaliope, múzy, ktorá ochraňuje epos. Po stranách stoja Herkules s levom a Dionýzos s tigrom, symboly sily a slávnostného charakteru divadelných predstavení. V rohoch sú dramatik tragédie Sofokles a tvorca komédií Aristofanes.

Ako vyzerá divadlo vo vnútri?

Do interiéru sa vstupuje cez foyer, odkiaľ vedú 2 schodiská na 1. poschodie do foyeru lóží a do vedľajších priestorov, kde je malá výstava divadelných kostýmov. Vrcholom prehliadky je rokoková veľká sála s kapacitou 740 miest. Strop zdobia rajské alegórie, nymfy a anjeli, krištáľový luster so 109 benátskymi žiarovkami, sálu 1 418 elektrických lámp, červené zamatové tapisérie a štuková výzdoba so zlatými listami. Storočná opona predstavuje alegóriu života s 3 vekmi a alegóriu zjednotenia rumunských kniežatstiev v roku 1859. V budove sídlia Národné divadlo Vasile Alexandri a Rumunská národná opera (Teatrul Național Vasile Alecsandri și Opera Națională Română; 500 m/7 min. pešo juhovýchodne od centra). Pred divadlom sa rozkladá elegantný park. Potešilo ma, že už v marci spustili fontány. A nielen mňa, ale aj plno detí, ktoré sa v nich naháňali.

Stručné dejiny divadla a opery v Iași

Prvú hru v rumunčine v meste uviedli už v roku 1816. Prvé operné predstavenie uviedli v roku 1833. V roku 1837 založili Filharmonicko-dramatické konzervatórium. Prvé národné divadlo v Rumunsku založili v roku 1840. Divadelné a operné predstavenia sa od roku 1846 konali v sále Veľkého divadla v Copou, ktoré sa nachádzalo na mieste súčasnej univerzity. Uskutočnili sa tu premiéry 1. rumunskej operety v roku 1848, či baletu v roku 1866. V roku 1881 v divadle vystupovala francúzska divadelná herečka Sarah Bernhardt. Požiar zničil Veľké divadlo v roku 1888. Opernú inštitúciu založili až v roku 1956. Štátna opera sa zmenila na Rumunskú národnú operu v roku 2003.

Prehliadka divadla

Divadlo som navštívil na základe odporúčania zamestnankyne infocentra. Vstupenku na prehliadku si kúpite priamo v divadle, nemusíte ísť do ďalšej pokladne, ktorá sa nachádza neďaleko Metropolitnej katedrály. Dvere do divadla boli otvorené. Vošiel som dovnútra. Hneď ma oslovil len po rumunsky hovoriaci pán z bezpečnostnej služby. Mimikou mi naznačil, aby som ostal stáť na mieste a nikam nešiel. O chvíľu prišla veľmi príjemná staršia pani, ktorá ma pustila do hlavnej sály.

Nejakí návštevníci už boli vo vnútri, ale práve boli na odchode. Urobil som asi 3 fotografie sály a plánoval som odísť už tiež. V tom ma nejaký údržbár alebo divadelný technik upozornil, že za fotografie sa platí snáď asi 1000 ron. Zaujímalo by ma, či to isté povedal aj skupinke predo mnou, ktorá smelo fotila každý detail sály. Potom sa ma spýtal, odkiaľ som a čo tam robím. Nezabudol si vypýtať 20 ron/3,93 eur. Povedal som mu, že nemám žiadnu hotovosť.

Zároveň som sa ho spýtal, kde je najbližší bankomat. Predpokladal asi, že sa už nevrátim, tak ma rovno zobral do pokladne. Tu si odo mňa pani vypýtala len 10 lei/1,96 eur, ktoré som mohol zaplatiť kartou a ešte som aj dostal vstupenku. Po zaplatení ma hneď poslali preč. Predpokladal som, že za cenu vstupenky sa dozviem aspoň základné informácie o divadle. Prehliadka divadla bola ďalším typom, ktorý pani z infocentra nevyšiel. Fellner a Helmer odviedli dobrú prácu. Len v Iași to nevedia predať. Divadlo môžete navštíviť len vtedy, keď sa na javisku Veľkej sály nekonajú skúšky.

4. Metropolitná katedrála (Catedrala Mitropolitană)

Metropolitnú katedrálu (Catedrala Mitropolitană; 550 m/7 min. pešo juhovýchodne od centra) slávnostne otvorili za prítomnosti rumunského kráľa Karola I. a kráľovnej Alžbety v roku 1887. Základný kameň položili už v roku 1826. Postavili ju v neoklasicistickom štýle s prvkami talianskej renesancie. Kostol má bazilikálny pôdorys s 2 bočnými loďami, ktoré oddelili mramorovými oblúkmi a renesančnými dekoratívnymi prvkami. Interiér zaujme ikonostasom z lipového dreva pokrytým zlatom, zdobenými kráľovským a biskupským trónom, vitrážovými oknami a zázračnou ikonou Matky Božej, ktorá v roku 1854 údajne ronila slzy.

Do zdobeného baldachýnu uložili v roku 1889 z Kláštora svätých troch hierarchov relikvie sv. Paraskevy, patrónky Moldavska. Veľká centrálna kupola, ktorá kedysi bola súčasťou katedrály, začala praskať a neskôr sa zrútila. Preto ju po 40 rokov nahradili 4 bočnými vežami. Na vnútornej výmaľbe katedrály sa podieľal rumunský maliar Gheorghe Tattarescu. Na sviatok sv. Paraskevy, ktorý pripadá na 14. októbra, sa v Rumunsku koná najväčšia pravoslávna púť. V suteréne katedrály otvorili v roku 2016 Metropolitné múzeum. Metropolitný palác pochádza z roku 1905.

Susedný kostol sv. Juraja dostavali o viac ako storočie skôr, v roku 1769. Plnil funkciu metropolitnej katedrály, preto sa zachoval názov Starý metropolitný kostol. Predstavuje typickú moldavskú stavbu so štíhlou konštrukciou. Zaujme mohutnými korintskými stĺpmi, trojlístkovými oblúkmi alebo mozaikami v portiku. Fasádu zdobia korintské pilastre a pletený pás. Vo vnútri sa nachádza vzácny ikonostas z lipového dreva so štukovou úpravou. Po rekonštrukcii a reštaurovaní kostola v roku 1999 interiér vymaľovali v neobyzantskom štýle a verandu vyzdobili mozaikou. Na pešej zóne pred katedrálou stretnete plno predajcov kadejakých rumunských suvenírov.

5. Katedrála Panny Márie, Kráľovnej (Catedrala Sfânta Fecioară Maria, Regină)

Katolícky episkopálny súbor v Iași pozostáva z katedrály Panny Márie, Kráľovnej, kostola Nanebovzatia Panny Márie, Episkopálneho paláca, Katedrálneho námestia a budov, ktoré sa v súčasnosti prenajímajú obchodom.

Episkopálna katedrála Panny Márie, Kráľovnej (Catedrala Sfânta Fecioară Maria, Regină; 750 m/10 min. pešo juhovýchodne od centra) z roku 2005 je najväčším rímskokatolíckym kostolom v meste. Katedrála má výšku 36 m. Nezvyčajný kruhový tvar s klenbami a krížom na vrchole pripomína korunu. Vôbec by mi nenapadlo, že svetlo sa dovnútra dostáva až cez 117 vitrážových okien.

Kostol Nanebovzatia Panny Márie alebo tiež Stará katedrála je najstarším rímskokatolíckym kostolom v meste. Postavili ho v roku 1789 v barokovom štýle. Exteriér kostola sa vyznačuje jednoduchosťou foriem: trojlístkový pôdorys, valcovitý tvar veže umiestnenej nad vchodom a čipkované oblúky pod odkvapom. Neďaleký biskupský palác spravuje diecézu Iași, územie, ktoré pokrýva Moldavsko. Katedrálne námestie v tvare ryby pripomína mystický znak rozpoznania prvých kresťanov.

6. Kláštor svätých troch hierarchov (Mănăstirea Sfinții Trei Ierarhi)

Kláštor svätých troch hierarchov (Mănăstirea Sfinții Trei Ierarhi; 800 m/10 min. pešo juhovýchodne od centra) patrí medzi najvzácnejšie cirkevné pamiatky mesta. Nechal ho postaviť moldavské knieža Vasile Lupu v rokoch 1637-1639 ako nekropolu svojej rodine. Knieža v kláštore založil pravoslávnu teologickú školu a tlačiareň, kde vytlačili 1. knihu v rumunčine v Moldavsku. V roku 1641 priniesol do kláštora z Konštantínopolu relikvie svätej Paraskevy.

Vtedy sa kláštor premenil na pútnické miesto pre pravoslávnych veriacich na celom Balkáne. Veľký požiar v roku 1888 viedol k ich trvalému preneseniu do Metropolitnej katedrály o rok neskôr. V roku 1935 do kláštora uložili pozostatky moldavského filozofa, spisovateľa, historika a orientalistu, vládcu Moldavska Dimitrieho Cantemira a politika, kniežaťa Valašska a Moldavska Alexandru Ioana Cuzu. Kostol postavili v moldavskom štýle s orientálnymi vplyvmi – štíhly tvar budovy, 3 bočné apsidy v tvare kríža, prekrývajúce sa klenbové oblúky, alebo osemuholníkové veže.

Kamennú výzdobu, ktorá pripomína čipku, na 30 rôznych horizontálnych pásoch na fasáde kláštora tvoria byzantské prvky, gruzínske a arménske geometrické motívy, kvety ľalie a mnohé ďalšie. Profily dverí, kamenné okenné rámy a oporné piliere nesú vplyvy transylvánskej gotiky. Špirálové pásy majú valašské prvky. Ikonostas vyrezali z carrarského mramoru. Bronzové lustre a nábytok, zdobené slonovinou a drahými kameňmi, priviezli z Viedne. Súčasťou komplexu je gotické múzeum. Na nádvorí postavili bustu básnika Mihaia Eminescua, ktorý tu istý čas žil.

7. Palác kultúry

Palác kultúry (Palatul Culturii; 1,2 km/16 min. pešo juhovýchodne od centra), symbol mesta Iași, postavili v rokoch 1906-1925 v neogotickom, neobarokovom a romantickom štýle na ruinách stredovekého kniežacieho dvora z roku 1434 a kniežacieho paláca z roku 1806. V rokoch 1564-1862 bolo Iași hlavným mestom Moldavského kniežatstva. V máji 1600 sa v kniežacom dvore knieža Michal Chrabrý vyhlásil za pána Valašska, Transylvánie a Moldavska. Tým dosiahol dočasné zjednotenie 3 rumunských kniežatstiev.

Politika a kniežaťa Valašska Alexandru Ioana Cuzu zvolili za pána Moldavska v sieni volebného zhromaždenia v starom paláci 5. januára 1859. Jeho zvolenie viedlo k zrodu súčasného Rumunska. Palác slávnostne otvorili za prítomnosti kráľa Ferdinanda a kráľovnej Márie v roku 1925. Zatiaľ, čo z prednej strany paláca sa rozkladá veľké parkovisko, zozadu je útulný park s jazierkom, amfiteátrom, monumentálnym schodiskom, sochami, lavičkami a relaxačnou hudbou. Škoda len, že celý park ohraničuje moderné obchodné centrum.

Čo je vo vnútri Paláca kultúry?

Palác má výšku 55 m, má 268 miestností a vďaka jeho polohe na vyvýšenej plošine ho uvidíte z mnohých miest mesta. V Paláci kultúry sa nachádzajú 4 expozície:

1. Historické múzeum Moldavska,
2. Múzeum umenia,
3. Etnografické múzeum Moldavska,
4. Múzeum vedy a techniky Ștefan Procopiu.

Aj keď nenavštívite žiadnu z uvedených expozícií, určite sa prejdite po dostupných priestoroch paláca. Palác sa otvára veľkolepou halou, Sieňou cti. Sieň vydláždili gotickým bestiárom s fantastickými zvieratami, vyzdobili bohato zdobenou heraldikou a vitrážami. Najpôsobivejšou miestnosťou paláca je slávnostná Sieň vojvodov na poschodí s gotickým klenutým stropom. Strop lemuje galéria portrétov vládcov a na konci miestnosti stojí mramorový krb s rodokmeňom najvýznamnejších moldavských pánov.

Sieň Henri Coandă v minulosti slúžila na zasadnutia poroty. Zdrojom inšpirácie pre strop miestnosti bola Westminster Hall v Londýne, kde sa zrodil parlament Spojeného kráľovstva. V sále prvýkrát použili cementovo-drevený obklad, materiál zo zmesi cementu a živice varenej v oleji, ktorý napodobňuje dubové drevo. Anjeli na gotických oblúkoch držia heraldické štíty a triptychová nástenná maľba medzi oblúkmi zobrazuje 3 obdobia mesta.

Hodinová veža

V hodinovej veži sa nachádzajú 3-ciferníkové hodiny a 8 zvonov, ktoré tvoria zvonkohru. Tá každú celú hodinu hrá melódiu Hora Unirii, zhudobnenú báseň, ktorá sa spieva a tancuje v deň výročia formálneho zjednotenia rumunských kniežatstiev v roku 1859. Vitrážové okná ciferníka zdobí 12 znamení zverokruhu. Hodiny strážia dvaja vojaci oblečení v tradičných krojoch. Neočakávajte výhľady na mesto.

Praktické info

Palác kultúry je otvorený od utorka do štvrtka a nedele medzi 10.00-17.00 h, piatky a soboty medzi 10.00-18.00 h. Reprezentačné sály paláca môžete navštíviť od pondelka do nedele medzi 9.00-22.00 h len na základe vopred on-line zakúpenej vstupenky. Prehliadky hodinovej veže sú od utorka do nedele o 9.45 h, 10.45 h, 11.45 h, 12.45 h, 13.45 h, 14.45 h a 15.45 h, v pondelky o 10.45 h, 12.45 h a 14.45 h. Hodinovú vežu môžete navštíviť len so sprievodcom. Maximálny počet osôb v skupine je 14. Vstupenky do veže si kúpite v pokladni alebo on-line. V paláci sa v čase našej návštevy konal veľtrh fyzioterapeutov a psychológov. Zamiešali sme sa do davu a nahliadli sme do reprezentačných sál.

…a sme za polovicou, teraz sa vyberieme severozápadným smerom. Čo ešte môžete robiť, vidieť a navštíviť v Iași? …

8. Ulica Alexandru Lăpușneanu (Strada Alexandru Lăpușneanu)

Ul. Alexandru Lăpușneanu (Strada Alexandru Lăpușneanu; 300 m/4 min. pešo severozápadne od centra) spája centrum mesta Piața Unirii so štvrťou Copou. V minulosti bola uličkou promenád a letných záhrad. Po roku 1830 sa zaplnila obchodníkmi z rôznych krajín. Bola tu švajčiarska cukráreň, fotoateliéry, hudobniny, klenotníci, krajčíri, parfuméri, pivovarníci, kníhkupectvá, starožitnosti, vináreň, či obchody s kvalitným tovarom dovezeným z Ľvova a Lipska. V medzivojnových rokoch na ulici fungovalo kino. Väčšina obchodov po 2. svetovej vojne zanikla. Na konci ulice stojí historická obojsmerná zametacia električka na odhŕňanie snehu z roku 1922, jediná v histórii, ktorú navrhli a postavili v Iași.

9. Žltá roklina Esplanada Elisabeta (Râpa Galbenă Esplanada Elisabeta)

Esplanádu Elisabeta postavili koncom 19. storočia na mieste známom ako žltá roklina na úpätí kopca Copou (Râpa Galbenă Esplanada Elisabeta; 800 m/12 min. pešo severozápadne od centra). Stavba nielenže uľahčila pohyb medzi nižšie položenou železničnou stanicou a vyššie položeným starým centrom, ale predovšetkým prispela k spevneniu nestabilného terénu, na ktorom sa kedysi ťažil žltý íl. Polkruhovú centrálnu časť s terasou ohraničujú 2 schodiská, každé s 3 balkónmi, odkazmi na príbeh Rómea a Júlie. V skutočnosti sa počas teplých letných večerov stretávali práve v týchto miestach Mihai Eminescu s vtedy už vydatou Veronicou Micle. Po správach o Eminescuovej smrti sa Veronika uchýlila do kláštora, v ktorom si vzala život.

10. Centrálna univerzitná knižnica Mihai Eminescu (Biblioteca Centrală Universitară Mihai Eminescu)

Bývalú nadáciu kráľa Ferdinanda postavili v rokoch 1930-1934 v neoklasicistickom štýle. Od roku 1950 slúži ako Centrálna univerzitná knižnica Mihai Eminescu (Biblioteca Centrală Universitară Mihai Eminescu; 750 m/12 min. pešo severozápadne od centra). Zvonku ju charakterizujú fasáda z ruského kameňa, medailóny, ktoré predstavujú významné osobnosti národnej kultúry, mohutné iónske stĺpy, neodórske pilastre a malé trojuholníkové štíty. Interiér zdobia dekorácie z carrarského mramoru a benátskej mozaiky. Slávnostná sála s kráľovským balkónom sa vyznačuje modernistickým štýlom, veľmi dobrou akustikou a svetlo do nej vnáša strešné okno. So sprievodcom navštívite sálu s balkónom s výhľadom na námestie a bývalé observatórium v kupole budovy. Knižnica chráni 2 milióny zväzkov.

Praktické info

Knižnicu môžete navštíviť počas komentovanej prehliadky so sprievodcom v rumunčine a angličtine. Prehliadku si musíte rezervovať vopred on-line na oficiálnej internetovej stránke knižnice. Prehliadky sú od pondelka do piatka medzi 10.00-13.00 h. Vstupenka stojí 15 lei/2,94 eur/os. V soboty sú prehliadky pre skupiny minimálne 8 osôb. Vstupenka v sobotu stojí 30 lei/5,89 eur/os.

11. Univerzita Alexandru Ioan Cuza (Universitatea Alexandru Ioan Cuza)

Univerzita Alexandru Ioan Cuza (Universitatea Alexandru Ioan Cuza; 1,3 km/20 min. pešo severozápadne od centra) je 1. modernou univerzitou v Rumunsku. Založili ju v roku 1860 moldavský a rumunský právnik, liberálny politik a historik, viacnásobný minister a predseda vlády Rumunského kniežatstva v období medzi rokmi 1863-1865 Mihăil Kogălniceanu a politik Alexandru Ioan Cuza. Jeho meno nesie od roku 1942. Univerzitný palác v Copou slávnostne otvorili za prítomnosti kráľa Karola I. a kráľovnej Alžbety v roku 1897. V 30. rokoch 20. storočia palác rozšírili a postavili centrálny štít s monumentálnym schodiskom. Po bombardovaní v roku 1944 ho zrekonštruovali.

Univerzitu postavili vo francúzskom eklektickom štýle, ktorý kombinuje baroko a klasicizmus. Fasádu zdobia iónske pilastre a medailóny rumunských osobností. Centrálny vchod strážia 2 levy, ktoré predstavujú symboly moci vedy. Nad vchodom sa nachádza balkón so 6 korintskými stĺpmi, ktoré podopierajú bohato zdobený štít. Po stranách sú basreliéfy s deťmi, ktoré sa zaoberajú rôznymi oblasťami vedy.

Hlavná sála na prízemí má dĺžku 130 m. Výklenky zdobí 19 surrealistických nástenných malieb. V starom pravom krídle z roku 1897 sa nachádza stará aula s barokovými detailmi, kapacitou 300 miest a 55 m dlhá eklektická knižnica Technickej univerzity. Aj nové ľavé krídlo sa pýši vlastnou aulou. V súčasnosti univerzita pozostáva z 15 fakúlt, Centra pre európske štúdie, výskumných centier s približne 23 000 študentmi a 850 profesormi.

12. Záhrada Copou (Grădina Copou)

Záhradu Copou (Grădina Copou; 2 km/30 min. pešo severozápadne od centra), najstarší park mesta a rumunského Moldavska, založili v roku 1834 ako miesto pre oddych bojarov. Moldavská spoločenská elita sa do tejto oblasti chodila prechádzať už od 2. polovice 17. storočia. Obelisk s levmi v parku vztýčili v roku 1841 a predstavuje 1. verejnú pamiatku Rumunska. Uprostred parku rastie známa Eminescuova lipa, jeden z najstarších a najvýznamnejších pamätných stromov Rumunska, má už viac ako 450 rokov. Básnik často sedával v tieni stromu so svojou milenkou, poetkou Veronikou Micle.

Vôňa lipových kvetov sa nesie celým parkom. Pred lipou sa vyníma bronzová socha básnika. V roku 1989, pri príležitosti 100. výročia úmrtia básnika, v parku slávnostne otvorili múzeum Mihai Eminescu. Alej zdobia busty ďalších významných osobností, ktoré prispeli ku kultúrnemu životu mesta. Park je dejiskom kultúrno-umeleckých podujatí. V parku môžete navštíviť Kultúrne centrum Mihai Ursachi a expozíciu História rumunského divadla (Casa de cultură Mihai Ursachi și Colecția Istoria Teatrului Românesc).

13. Botanická záhrada Anastasie Fătu (Grădina Botanică Anastasie Fătu)

Botanickú záhradu založil v roku 1856 rumunský lekár a prírodovedec Anastasie Fătu (Grădina Botanică Anastasie Fătu; 4 km/1 h pešo severozápadne od centra). Je tak najstaršou botanickou záhradou v Rumunsku. Zároveň je najväčšou botanickou záhradou krajiny a jednou z najväčších v Európe. Súčasná poloha záhrady je od roku 1964. Na takmer 90 ha záhrady rastú tisíce druhov rastlín rozdelených do 10 sekcií a komplexu 11 skleníkov. V sekcii flóry a vegetácie Rumunska, najväčšej sekcii záhrady, sa nachádza aj rybník. Škoda len, že si takto uprostred záhrady neužijete trochu pokoja. Viacerí motoristi si cez túto sekciu skracujú cestu z jednej strany mesta na druhú. Rozárium má viac ako 800 druhov ruží.

Len tak-tak sme stihli zažiť 51. ročník výstavy exotických rastlín v skleníkovom komplexe, ktorá končila 15. marca 2026. Videli sme rôzne druhy orchideí, paliem, kamélií a rododendronov, z kaktusov agáve alebo aloe, mäsožravé či hmyzožravé rastliny, ale aj interiérové zelené steny a rastlinné inštalácie. Nie všetky skleníky však boli návštevníkom prístupné. Do niektorých, v ktorých už pripravovali kvety na ďalšiu sezónu, som mohol len nakuknúť.

Praktické info

Botanická záhrada je otvorená od polovice apríla do polovice októbra denne medzi 9.00-20.00 h. Skleníky sú otvorené taktiež od polovice apríla do polovice októbra, ale od stredy do nedele medzi 10.00-18.00 h. Vstupenka stála 25 lei/4,91 eur/os. V pokladni môžete platiť platobnou kartou. V botanickej záhrade mi uznali novinársky preukaz.

Navštívte botanické záhrady aj v týchto mestách:

• Krištáľová záhrada v Prahe
• 20 dôvodov pre návštevu Lyonu
• Čo vidieť v Kodani
• Padova – veda a umenie
• 7 dôvodov, prečo navštíviť Záhreb

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma.

Ceny som prepočítal podľa aktuálneho kurzu Národnej banky Slovenska platného k 13. 3. 2026 (1 eur = 5,0947 ron).

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Čo vidieť v Iași alebo 13 dôvodov pre návštevu mesta je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

1. Katedrálny park (Parcul Catedralei)

Kišiňov je skutočne zeleným mestom. Na jeho území nájdete 11 parkov. My sme sa zastavili v 3 z nich. Katedrálny park (Parcul Catedralei) sa nachádza v samom srdci mesta. Práve z tohto parku som počítal vzdialenosti ku všetkým atraktivitám mesta. Založili ho pravdepodobne medzi rokmi 1830-1840. Park má už viac ako 185 rokov. Všetky cesty v parku v tomto prípade nevedú do Ríma, ale ku Metropolitnej katedrále Narodenia Pána. Park je ideálnym miestom na prechádzky, posedenie na lavičkách, či sledovanie ruchu mesta okolo vás. V parku môžete využiť bezplatné Wi-Fi pripojenie na internet.

2. Metropolitná katedrála Narodenia Pána (Catedrala Mitropolitană Nașterea Domnului)

Metropolitnú katedrálu Narodenia Pána (Catedrala Mitropolitană Nașterea Domnului) stavali v rokoch 1830-1836 v štýle ruského klasicizmu. Charakterizujú ju 4 biele portiky so 6 stĺpmi a veľká tmavá guľovitá kupola. V roku 1941 budovu vážne poškodili počas bombardovania. Obnovu dokončili až v roku 1953. V roku 1962 sa katedrála stala výstavnou sieňou Ministerstva kultúry Moldavskej sovietskej socialistickej republiky. S rokom 1989 sa stala opäť kostolom. Reštaurátorské práce ukončili v roku 1996. Katedrála tvorí spolu so zvonicou a Víťazným oblúkom známy architektonický a historický komplex mesta.

3. Zvonica (Clopotnița)

V strede Katedrálneho námestia sa týči elegantná biela zvonica (Clopotnița). Zvonicu postavili spolu s katedrálou v roku 1836. Zakončili ju malou kupolou. Hlavný najväčší zvon, ktorý vážil takmer 6,5 tony, mali pôvodne umiestniť do zvonice, ale kvôli svojej veľkosti sa do nej nezmestil, pretože okná na horných poschodiach zvonice boli príliš úzke. Preto ho umiestnili do susedného Víťazného oblúka. V roku 1962 zvonicu vyhodili do vzduchu z dôvodu obáv z jej možného využitia ako strategického bodu pre ostreľovačov. Namiesto nej postavili fontánu. Zvonicu znovu postavili na základe pôvodných náčrtov a historických obrázkov len v rokoch 1997-1998. Tentoraz ale neurobili tú istú chybu ako v minulosti. Horné poschodie rozšírili a konečne po rokoch na pôvodné plánované miesto vrátili najväčší zvon.

4. Víťazný oblúk (Arcul de Triumf)

S výškou 13 m je Víťazný oblúk (Arcul de Triumf) alebo tiež Svätá brána jednou z dominánt mesta. Podľa oficiálnej verzie ho postavili v roku 1840 na pamiatku rusko-osmanských vojen. Podľa neoficiálnej verzie oblúk postavili kvôli zvonu, ktorý sa v ňom nachádzal až do konca 20. storočia. Oblúk je z lešteného bieleho kameňa a má štvorcový tvar so 4 otvormi. Na stĺpy v korintskom štýle nadväzuje horná časť v klasicistickom slohu.

5. Radnica mesta Kišiňov (Primăria Municipiului Chișinău)

Rohová budova eklektickej žltej radnice mesta Kišiňov (Primăria Municipiului Chișinău; 350 m/5 min. pešo juhovýchodne od centra) s trojuholníkovými štítmi vychádza z renesancie talianskeho Toskánska. Hlavný vstup do radnice je na rohu budovy. Nad vstupom sa vypína veža s hodinami. Na mieste radnice pôvodne stála hasičská stanica. Na návrhu budovy sa tiež podieľal ruský architekt Alexandru Bernardazzi (1831-1907). Jeho pamätná tabuľa visí na budove dodnes. Výstavbu dokončili v roku 1902.

V roku 1941 budovu vyhodili do vzduchu sovietske vojská. Rumunskej správe sa ju do roku 1944 podarilo obnoviť, ale v auguste toho istého roku budovu počas bombardovania opäť zničili. Po vojne (1946-1948) ju prestavali podľa dobových fotografií. Miestna správa sa do budovy vrátila až v roku 1951. Turistické informačné centrum sídli v budove napravo od hlavného vchodu smerom do hlavnej ulice.

6. Nultý kilometer (Kilometrul zero)

Nultý kilometer (Kilometrul zero; 400 m/6 min. pešo juhovýchodne od centra) umiestnili do dlažby pred Hlavnú poštu v roku 2012. Vyrobili ho z bronzu a žuly. Do kompasu vyryli svetové strany a vzdialenosti k niektorým hlavným mestám v Európe a Ázii. Škoda len, že Bratislavu ani Prahu na ňom nenájdete.

7. Organová sieň (Sala cu Orgă)

Eklektickú bielo-zelenú budovu mestskej banky s barokovými a neoklasicistickými prvkami postavili v rokoch 1903-1911. Hlavný vstup reprezentuje portikus s dvojitými stĺpmi na podstavcoch. Dominuje mu socha posla bohov Herma a guľovitá kupola. Vchod strážia sochy 2 levov. Vo výzdobe budovy dominujú symboly, ktoré súvisia s obchodom a financiami. Po výstavbe novej budovy mestskej banky v roku 1973 a vďaka výbornej akustike hlavnej sály sa rozhodla mestská rada o prestavaní budovy na organovú sieň (Sala cu Orgă; 400 m/6 min. pešo juhovýchodne od centra). Prestavba sa uskutočnila v rokoch 1975-1978. Kapacita sály je 555 miest.

8. Národné divadlo „Mihai Eminescu“ (Teatrul Naţional „Mihai Eminescu”)

Národné divadlo „Mihai Eminescu“ (Teatrul Naţional „Mihai Eminescu”; 500 m/7 min. pešo juhovýchodne od centra) založili v roku 1921. V roku 1935 divadlo z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov zatvorili. Znovu ho otvorili až v roku 1994 a funguje dodnes.

9. Národné divadlo opery a baletu „Maria Bieșu“ (Teatrul Național de Operă şi Balet „Maria Bieșu”)

Národné divadlo opery a baletu „Maria Bieșu“ (Teatrul Național de Operă şi Balet „Maria Bieșu”; 500 m/7 min. pešo severozápadne od centra) postavili v roku 1980 podľa návrhu moskovských architektov v štýle socialistického modernizmu. Na námestie pred divadlo umiestnili 2 fontány. K hlavnému vchodu vedie široké schodisko. Basreliéfy na mramorových stenách po oboch stranách vchodu zobrazujú múzy. Obdĺžnikové stĺpy tvoria otvorené letné terasy. Divadlo má kapacitu 1 200 miest. Organizujú sa v ňom koncerty a festivaly. Maria Bieșu bola jednou z najznámejších operných speváčok Moldavska. V 60. rokoch 20. storočia spievala na najslávnejších operných pódiách sveta.

Pred národným divadlom opery a baletu si urobte svojku pri nápise „I❤️Chișinău“ alebo na obrej lavičke, ktorá má spájať ľudí, s národným symbolom krajiny Stromom života.

10. Pamätník Štefana Veľkého (Monumentul lui Ștefan cel Mare)

Pamätník Štefana Veľkého (Monumentul lui Ștefan cel Mare; 450 m/7 min. pešo západne od centra) venovali najvýznamnejšej osobnosti a bývalému kniežaťu Moldavska. Sochu vysokú 5 m odliali v Bukurešti zo 6 veľkých bronzových kanónov po rusko-tureckej vojne v rokoch 1877-1878. Socha stojí na 6 m vysokom podstavci. Predlohou sochy bol portrét kniežaťa z roku 1475. Sochár Alexandru Plămădeală si sám mohol vybrať pozemok, na ktorý chcel svoju sochu umiestniť.

Slávnostne ju odhalili v roku 1928 pri príležitosti 10. výročia Veľkého zjednotenia Besarábie s Rumunskom. Po okupácii Besarábie Sovietmi pamätník premiestnili do Bukurešti, aby ho zachránili. V auguste 1942 sochu vrátili do Moldavska, aby ju o 2 roky neskôr zase poslali do Rumunska. V roku 1945 sa pamätník vrátil do Kišiňova. Počas nasledujúcich 3 desaťročí pamätník pravidelne ničili vandali. Koncom roka 1989 pamätník vrátili na pôvodné miesto a obnovili. Tvár vládcu z pamätníka umiestnili na každú bankovku národnej meny.

…tak a sme za polovicou. Čo ešte môžete vidieť v meste Kišiňov? Poďme na druhú desiatku …

11. Verejná záhrada „Štefana Veľkého a Svätého“ (Grădina Publică „Ștefan cel Mare și Sfânt”)

Verejná záhrada „Štefana Veľkého a Svätého“ (Grădina Publică „Ștefan cel Mare și Sfânt”; 500 m/8 min. pešo západne od centra) alebo tiež centrálny park je najstarším parkom v krajine. Otvorili ho v roku 1818. Architekti ho navrhli ako francúzsku záhradu s kvetinovými záhonmi, akáciami, lipami, lavičkami, pavilónmi a fontánami. Niektoré stromy majú už takmer 200 rokov. Liatinový plot z roku 1860 navrhol ruský architekt Alexandru Bernardazzi už v ukrajinskej Odese. V roku 1885 v záhrade odhalili bustu ruského romantického básnika Alexandra Sergejeviča Puškina.

Puškin strávil v exile v Kišiňove 3 roky. V parku údajne odpočíval. Malo by ísť o najstaršiu zachovanú bustu v meste. To pravdepodobne viedlo k položeniu základného kameňa tzv. Aleje klasikov v roku 1958. Kým pôvodná aleja obsahovala 12 bronzových búst na červených žulových stĺpoch, súčasná aleja má 29 búst najznámejších básnikov a spisovateľov z Besarábie. Asi 2/3 pôvodnej Besarábie ležia v dnešnom Moldavsku. V parku je bezplatné Wi-Fi pripojenie na internet, ale aj elektrické zásuvky na nabíjanie telefónu či počítača.

12. Vláda Moldavskej republiky (Guvernul Republicii Moldova)

Vláda Moldavskej republiky (Guvernul Republicii Moldova; 500 m/7 min. pešo juhozápadne od centra) stojí na mieste pôvodného sídla bývalej metropolitnej rady. Rezidenciu v roku 1941 vážne poškodili a už ju viac neobnovili. Na jej mieste postavili kino a park. V rokoch 1960-1965 počas rozsiahlej rekonštrukcie mesta postavili na mieste kina Dom vlády MSSR. Budovu so železobetónovou konštrukciou charakterizujú veľké panoramatické okná a biele vlnité plechy.

Sokel a prahy pri vstupoch z čiernej leštenej žuly kontrastujú s bielymi kamennými stĺpmi. Nad vchodom sa nachádza erb Moldavskej republiky a text s názvom inštitúcie. Budovu ešte nikdy nerekonštruovali. Vykonajú sa len drobné opravy. Budova má národný význam. Do roku 1991 stál pred budovou Leninov pamätník. Pred inštitúciu osadili v roku 2010 žulovú pamätnú tabuľu, ktorá pripomína obete sovietskej okupácie a totalitného režimu v Kišiňove.

Prázdna plocha pred budovou sa nazýva Námestie Veľkého národného zhromaždenia. Sprievody sa tu konali od 1. polovice 19. storočia. V auguste 1989 požadovali státisíce občanov vyhlásenie rumunského jazyka za štátny jazyk a prechod na latinku. Námestie je svedkom osláv štátnych a mestských sviatkov, ale aj protestov a sťažností občanov.

13. Prezidentský palác Moldavskej republiky (Președinția Republicii Moldova)

Prezidentský palác Moldavskej republiky (Președinția Republicii Moldova; 550 m/8 min. pešo severozápadne od centra) postavili v rokoch 1984-1987. Na jeho mieste pôvodne stál 122 rokov luteránsky kostol, až kým sa ho komunistické úrady rozhodli v 60. rokoch 20. storočia zbúrať. Palác pôvodne koncipovali ako administratívnu budovu na zasadnutie Najvyššieho sovietu MSSR. Začiatkom 90. rokov 20. storočia ho prestavali s minimálnymi úpravami. Konštrukciu odliali zo železobetónu, ozdobili bielymi kamennými doskami a tónovaným sklom.

Podstavec a prístupové schodisko vyrobili z čierneho a červeného mramoru. Nad centrálnym portálom sa nachádza bronzový erb Moldavskej republiky a text s názvom inštitúcie. V zasadacej miestnosti paláca podpísali deklaráciu nezávislosti. Prezidentská knižnica z dubového dreva uchováva niekoľko stoviek kníh a protokolárnych darov. Najcennejším darom je kópia meča Štefana Veľkého. Počas protestov v roku 2009 budovu zničili vandali. Opravy trvali s občasnými prerušeniami až do jesene 2018. Budova je pamiatkou národného významu. Večer ju osvetľujú farby moldavskej vlajky.

14. Parlament Moldavskej republiky (Parlamentul Republicii Moldova)

Budovu postavili v rokoch 1976-1979. Pôvodne v nej mal sídliť Ústredný výbor Komunistickej strany. Zaujímavosťou je, že po dokončení základov sa rozhodli budovu posunúť o 34 m od hlavnej cesty. Rozpočet sa vďaka tomu zdvojnásobil. Konštrukciu odliali zo železobetónu. Fasádu obložili ružovými žulovými doskami. Základňu obložili mramorovými a červenými žulovými doskami. Pred budovou stál pôvodne Pamätník Karla Marxa a Friedricha Engelsa.

Parlament Moldavskej republiky (Parlamentul Republicii Moldova; 850 m/12 min. pešo severozápadne od centra) má tvar otvorenej knihy. Nad hlavným vchodom sa nachádza text s názvom inštitúcie napísaný kovovými písmenkami. Kancelárie sú na strane, ktorá smeruje k bulváru Ștefan cel Mare. Zasadacia miestnosť parlamentu je na opačnej strane. Budova je pamiatkou národného významu. Počas protestov v roku 2009 bol interiér vážne poškodený. Oprava trvala 5 rokov. Parlament môžete navštíviť počas komentovanej prehliadky so sprievodcom.

15. Pamätník Kráľovnej Márie (Monumentul Reginei Maria)

Pamätník Kráľovnej Márie (Monumentul Reginei Maria; 600 m/9 min. pešo juhozápadne od centra) odhalili v roku 2025 pri príležitosti 107. výročia zjednotenia Besarábie s Rumunskom. Pomník vysoký viac ako 6 m predstavuje Kráľovnú Máriu v deň jej korunovácie v meste Alba Iulia.

Mária Edinburská bola poslednou rumunskou kráľovnou (1914-1927) ako manželka kráľa Ferdinanda I. Rumunského. Narodila sa v roku 1875 v Eastwel Parku v grófstve Kent v Spojenom kráľovstve. Jej rodičmi boli princ Alfréd, vojvoda z Edinburghu a zároveň 2. syn kráľovnej Viktórie, a ruská veľkokňažná Mária Alexandrovna, jediná dcéra ruského cára Alexandra II. Nikolajeviča a Márie Alexandrovny, princeznej hesenskej. Kráľovná Mária zomrela na hrade Pelișor v roku 1938. Pre jej srdce postavili kaplnku na hrade Bran.

16. Socha rímskej vlčice (Lupa Capitolina)

Socha rímskej vlčice (Lupa Capitolina; 550 m/8 min. pešo juhozápadne od centra) je replikou slávnej rímskej sochy, ktorú mestu daroval Rím v prvých rokoch zjednotenia Besarábie a Bukoviny s Rumunskom. V roku 1940 sochu z politických dôvodov roztavili. Kultúrna liga za jednotu Rumunov všade nechala v roku 1990 vyrobiť kópiu sochy, ktorú umiestnili pred Národné múzeum histórie Moldavskej republiky v Kišiňove.

17. Vila Herța (Casa Herța)

Eklektická vila Herța (Casa Herța; 750 m/10 min. pešo severozápadne od centra) patrila šľachticovi a neskôr starostovi mesta Vladimírovi Herțovi. Budovu zdobia rastlinné ornamenty a alegorické postavy. Vnútorné steny vymaľovali freskami s mytologickými výjavmi a štukové ornamenty stien pozlátili. V roku 1939 v nej sochár Alexandru Plămădeală spolu s ďalšími umelcami založili Mestskú umeleckú galériu. Bola 1. múzeom plastického umenia v Moldavsku. Po pripojení k Sovietskemu zväzu ju reorganizovali na Republikánske múzeum plastického umenia MSSR. Umelecké diela sa počas vojny preventívne rozhodli premiestniť na bezpečnejšie miesto. Vtedy bez stopy zmizli a viac sa ich už nepodarilo nájsť. Vilu síce začali rekonštruovať, napriek tomu stále čaká na navrátenie zašlej slávy.

18. Centrálny trh (Piața Centrală)

Centrálny trh (Piața Centrală; 900 m/12 min. pešo juhovýchodne od centra) je najväčším mestským trhom pod holým nebom. Jeho história siaha do polovice 19. storočia. Rozprestiera sa medzi niekoľkými ulicami v centre mesta. Na trhu kúpite (takmer) všetko od mäsa, rýb, mliečnych výrobkov, ovocia, zeleniny cez oblečenie, obuv, doplnky, suveníry a ďalšie predmety, na aké si len spomeniete. Zjednávať je tu podmienkou!

19. Bývalá vodárenská veža (Fostul Turn de Apă)

Bývalá vodárenská veža (Fostul Turn de Apă; 1,1 km/18 min. pešo juhozápadne od centra) sa v roku 1971 stala domovom Múzea histórie mesta Kišiňov (Muzeul de Istorie al Orașului Chișinău). Eklektickú vežu začali stavať v roku 1860 podľa projektu ruského architekta Alexandra Bernardazziho. Dokončili ju až o 28 rokov neskôr v roku 1888. Svoje brány však otvorila až v roku 1892. Má výšku 27 m. Steny sú z tehál a tesaného vápenca. Architekt pri nej prvýkrát použil leštený kameň. Stala sa 1. dodávateľom vody v Kišiňove a spolu s ňou vybudovali 1. vodovodné potrubia v meste.

Vodou zásobovali centrálnu časť mesta. Ako vodárenská veža slúžila 48 rokov. Od roku 1940 sa používala ako požiarna veža. Zemetrasenie v roku 1977 budovu poškodilo. V rokoch 1980-1983 ju prestavali podľa dobových obrázkov. Pôvodne sa v meste nachádzali 2 vodárenské veže. Druhá veža sa do súčasnosti nezachovala. Bola zničená v roku 1963. Múzeum vo veži znovu otvorili v roku 2011. Má 4 stále expozície. Najstarším exponátom je hlinená nádoba zo 4. storočia n. l. Z terasy na jej vrchole uvidíte mesto, okolité kopce i vzdialené sídliská na nich. Vstupenka stála 7,70 lei/1,51 eur/os. V múzeu môžete platiť platobnou kartou.

20. Park „Údolie mlynov” (Parcul „Valea Morilor”)

Park „Údolie mlynov” (Parcul „Valea Morilor”; 1,6 km/23 min. pešo juhozápadne od centra) sa stal známym vďaka najmenšej bronzovej soche Malého princa na svete. Sochu vysokú len 11 cm nájdete na brehu umelého jazera. K jazeru vedie 218-schodové schodisko z jednej strany a kaskádové vodné schodisko z 2. strany. Schodisko prekonáva slávne Schodisko generála Potemkina v Odese, ktoré má 200 schodov. Obnovili ho v roku 2016. Výstavbu parku nariadil sovietsky vodca Leonid Brežnev v roku 1950. Zelené divadlo pod holým nebom má kapacitu až 5 tisíc miest. Na jazere prenajímajú kanoe a kajaky. Okolie jazera je zase ideálne na beh či bicyklovanie.

Kišiňov je mesto parkov. Vyberte sa do parku aj v týchto mestách:

• Piatra Neamț vo vás zanechá zážitok
• Čo robiť v Lyone alebo 20 dôvodov pre jeho návštevu
• Miláno – 1 deň nestačí
• Čo vidieť v Osle
• Od Kráľovskej štvrte až po Atomium

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma.

Ceny som prepočítal podľa aktuálneho kurzu Národnej banky Slovenska platného k 11. 3. 2026 (1 eur = 5,0907 ron).

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Čo vidieť v meste Kišiňov alebo 20 dôvodov pre jeho návštevu je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

Stručná história

Za vznikom vežiakov v Kladne stojí architekt Josef Havlíček. V pôvodnej štúdii z roku 1946 sa počítalo so 6 10-poschodovými funkcionalistickými vežiakmi, vtedy ale ešte na pôdoryse písmena Y. Po zmenách v rokoch 1948-1949 sa s vežiakmi síce počítalo, avšak v inej podobe. Architekt so svojím tímom pripravili v roku 1951 aktualizovanú verziu vežiakov, tentoraz v štýle socialistického realizmu a s pôdorysom v tvare písmena T.

Havlíček sa pri prepracovaní projektu inšpiroval francúzskym architektom Augustom Perretom, ktorý v 20. rokoch 20. storočia navrhol obytné domy pre parížsku štvrť L’Avenue des Maison-Tour. Povolenie na výstavbu vežiakov prišlo koncom roka 1951. Stavba však začala až v roku 1953. V prvom dome sa začalo bývať tesne pred Vianocami 1956. O rok neskôr sa už bývalo aj v poslednom 6. vežiaku.

Kto bol Josef Havlíček?

Josef Havlíček (1899-1961) patrí medzi najvýraznejšie osobnosti medzivojnovej avantgardy. Okrem architektúry sa venoval aj dizajnu nábytku, maliarskej a sochárskej tvorbe. Zaoberal sa otázkou lacného bývania pre ekonomicky slabšie vrstvy obyvateľstva. Do povedomia sa dostal vďaka realizácii Všeobecného penzijného ústavu na pražskom Žižkove. Ústav dodnes nesie prezývku 1. pražský mrakodrap.

Okrem iných úspechov bol v komisii, ktorá navrhovala budovu sídla OSN v New Yorku a vypracoval návrh na novú radnicu v kanadskom Toronte. V Československu sa podieľal na územnom pláne mesta Hradec Králové, robotníckych domov v Záluží pri Moste, či sídlisku Labská Kotlina taktiež v Hradci Králové. Jeho manželkou bola sochárka Marta Jirásková.

Múzeum vežiakov Kladno – prehliadka

Takmer všetky priestory múzea – vstupná hala, kryt civilnej obrany a vzorový byt upravili do podoby, akú mali na konci 50. rokov 20. storočia, teda krátko po dokončení bytových domov. Pochopiteľne, expozícia a strešná terasa, sú už súčasné.

Prehliadka sa začala v reprezentatívnej priestrannej vstupnej hale, akú už dnes nájdete v bytovkách len zriedkavo. Pokračovala v suteréne bytového domu. Najprv v expozícii a neskôr v kryte civilnej obrany. Sprievodca nám na úvod pustil krátky film o výstavbe vežiakov a neskôr povedal niečo o povojnovej výstavbe v Československu, nástrahách, ktorým čelili vtedajší architekti, umeleckej výzdobe sídliska, ako aj osobnosti architekta Josefa Havlíčka. Kryt civilnej obrany taktiež upravili do podoby, v akej ho mohli vidieť vtedajší obyvatelia domu.

Z depresívneho krytu sme sa presunuli do bytu na 6. poschodí (alebo to bolo 5. poschodie?). Nielen vstupná hala, ale aj byty mali na dnešné podmienky štedré pôdorysy. Zaujala ma priestranná kuchyňa, či kúpeľňa a záchod s oknami. Prehliadka končila na strešnej terase vežiaka. Vežiaky sú najvyššími stavbami Kladna. Z terasy sa vám kvôli vysokým múrom s otvormi nenaskytne ničím nerušený 360 stupňový výhľad na celé okolie. To ale vôbec neprekáža. Stále uvidíte Říp a České Stredohorie, pri priaznivom počasí dokonca až na Ještěd a pohraničné hory.

Múzeum vežiakov Kladno – praktické info

Múzeum vežiakov Kladno je otvorené celoročne vždy v sobotu. Termíny prehliadok nájdete na oficiálnej internetovej stránke múzea. V čase písania článku boli 4 prehliadky denne o 9.00, 11.00, 13.30 a 15.30 h. Prehliadka trvá 90 minút. Vstupenka stála 120 czk/4,90 eur/os. Internetový portál na predaj vstupeniek na podujatia na Slovensku a v Česku si účtoval ešte navyše servisný poplatok 30 czk/1,23 eur (neviem za čo). Prehliadku si musíte rezervovať vopred on-line.

Ako sa do mesta Kladno dostať?

Múzeum vežiakov Kladno sa nachádza v turistickej oblasti Kládensko-Slánsko v turistickom regióne Stredné Čechy, 33 km/35 min. východne od Prahy. Najbližšou vlakovou zastávkou je Kladno-Ostrovec (2 km/30 min. pešo severovýchodne). Najbližšími autobusovými zastávkami sú Kladno, u kostela a Kladno, železničná zastávka mesto.

Kde sa v meste Kladno najesť?

Reštaurácia Kozlovna u Kabelky (230 m/3 min. pešo južne od Múzea vežiakov Kladno) patrí do siete známych pivovarských reštaurácií. Ochutnal som Ražniči z bravčovej panenky, kuracích pŕs, anglickej slaniny, papriky a cibule. Ražniči podávali so steakovými hranolkami a korenenou omáčkou (339 czk/13,86 eur). Večeru som samozrejme zapil svetlým ležiakom Velkopopovický Kozel 11 (47 czk/1,92 eur/0,47 l). V reštaurácii môžete platiť platobnou kartou.

Kam v meste Kladno zájsť na kávu?

Ak chcete po prehliadke múzea ešte na chvíľu ostať v 50. rokoch 20. storočia, odporúčam vám navštíviť kaviareň s pražiarňou RE : START (350 m/4 min. pešo východne od Múzea vežiakov Kladno) a sadnúť si na medziposchodie kaviarne, ktoré zariadili v tomto štýle. Kaviareň vznikla v roku 2016, o rok neskôr už pribudla aj pražiareň. Stroj na praženie kávy je dodnes dominantou kaviarne. Ochutnal som koláč s jemným piškótovým základom, smotanovým krémom a mangovým želé. Potešilo ma, že k espressu mi automaticky dali vodu, takže som o ňu nemusel dodatočne žiadať. V kaviarni môžete platiť platobnou kartou.

Navštívte so mnou aj tieto architektonické pamiatky:

• Národná galéria Praha – Veľtržný palác
• Kampus Vitra
• Hortovo múzeum a Hannonov dom v Bruseli
• Rothmayerova vila v Prahe
• Müllerova vila v Prahe

Užitočný link:

Oficiálna internetová stránka múzea

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma, ak nie je uvedené inak.

Ceny som prepočítal podľa aktuálneho kurzu Národnej banky Slovenska platného k 18. 3. 2026 (1 eur = 24,467 czk).

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Múzeum vežiakov Kladno je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

Veľtržný palác

Veľtržný palác je klenotom českej funkcionalistickej architektúry. Postavili ho v rokoch 1925-1928 na základe návrhov architektov Josefa Fuchsa a Oldřicha Tyla. V tej dobe bol najväčšou budovou svojho druhu na svete. Ako už názov napovedá, pôvodne sa v ňom konali veľtrhy. Po 2. svetovej vojne v ňom sídlili viaceré spoločnosti, ktoré sa zapodievali zahraničným obchodom. V roku 1974 v budove vypukol obrovský požiar. Palác takmer celý vyhorel. Rekonštruovať ho začali už o 2 roky neskôr v roku 1976, keď sa stal sídlom Národnej galérie Praha. Dlhá a náročná rekonštrukcia trvala až do 90. rokov 20. storočia. Netešil som sa len na stále expozície galérie, ale aj na veľtržný palác samotný.

Národná galéria Praha – Veľtržný palác ponúka hneď niekoľko stálych expozícií, ako aj krátkodobých výstav. Medzi stále expozície patria:

• 1796-1918: Umenie dlhého storočia,
• 1918-1938: Prvá republika,
• 1939-2021: Koniec čiernobielej doby,
• 1956-1989: Architektúra všetkým.

Aktuálnou krátkodobou výstavou je tzv. Atlas. Vstupenka vás oprávňuje ísť do všetkých stálych expozícií galérie. Odporúčam vám ale vyhradiť si na galériu dostatok času. My sme za jedno poobedie stihli vidieť len 2 expozície. A aj to sme tej druhej nevenovali toľko času, koľko by si zaslúžila. Mojimi prioritami a nakoniec vlastne aj jedinými stálymi expozíciami, ktoré som stihol za asi 3,5 hodiny vidieť boli 1796-1918: Umenie dlhého storočia a 1918-1938: Prvá republika. Preto sa o nich v tomto článku dozviete viac.

1796-1918: Umenie dlhého storočia

Stála expozícia 1796-1918: Umenie dlhého storočia vystavuje diela českých a zahraničných umelcov len z vlastných zbierok, ktoré galéria počas svojej 230-ročnej existencie zhromaždila. V expozícii uvidíte okolo 450 diel od 150 rôznych autorov. Expozícia sa člení na 3 hlavné časti – Človek, Svet a Idey. Maľby dopĺňa voľné sochárske umenie. Časť s verejnou plastikou sa taktiež člení na 3 oddiely – Architektúra, Pomník a Náhrobok.

Vďaka tematickému členeniu expozície vznikli menšie skupiny diel, ktoré predstavujú samostatné obsahové celky, napr. portréty, rušné mestské bulváre, príroda či diela s mytologickou tematikou. Začiatok expozície sa spája so vznikom Spoločnosti vlasteneckých priateľov umenia 5. februára 1796 v Prahe. Diela z obrazárne tejto spoločnosti vytvorili základ zbierky Národnej galéria Praha.

V expozícii uvidíte diela umelcov ako Edgar Degas, Paul Cézanne, Pablo Picasso, Paul Gauguin, Auguste Rodin, Henri Rousseau, Egon Schiele, Camille Pissarro, Claude Monet, Édouard Manet, Gustav Klimt, Edvard Munch, či Max Švabinský. O Egonovi Schielem som písal už v článku Český Krumlov – história, umenie a tradícia. Zaujal ma obraz Telegram od Luise Max-Ehrlerovej, ktorá často zobrazovala ženy vo vypätých situáciách alebo Vražda v dome od Jakuba Schikanedera. Spoznali sme sochu od Františka Bílka, ktorú sme videli už v jeho vile. Pri časovej osi by som mohol stráviť aj niekoľko hodín. Do očí mi samozrejme udrela informácia o potopení Titanicu v severnom Atlantiku v roku 1912.

1918-1938: Prvá republika

Stála expozícia 1918-1938: Prvá republika vznikla pri príležitosti 100. výročia vzniku Československej republiky. Netvoria ju diela len z vlastného zbierkového fondu, ale aj zapožičané diela od iných inštitúcií, či zo súkromných zbierok. V expozícii uvidíte maľby, plastiky, knižnú tvorbu, či diela úžitkového grafického dizajnu nielen slovenských, českých, česko-nemeckých a karpatsko-ruských umelcov, ale aj diela zahraničných autorov. Štát ich kúpil v 20. a 30. rokoch 20. storočia. Vďaka expozícii neostanete len v Prahe.

Prenesie vás do Užhorodu, Košíc, Bratislavy, Zlína a Brna, ktoré boli taktiež významnými umeleckými centrami vtedajšej doby. Vystavené diela uvidíte tak, ako ich mohol vidieť súdobý návštevník. Expozícia dokazuje, aká kultúrne bohatá, rozmanitá, ale aj kozmopolitná bola prvá republika. Zaujali ma obrazy Milenci od Augustea Renoira, Žena s papagájom od Georga Karsa, ktorú sme videli už na výstave École de Paris vo Valdštejnskej jazdiarni, súbor nábytku jedálnej zóny od Jana Vaněka alebo Dievča s absintom od Bedřicha Stefana. Uvidíte tiež diela Martina Benku, Oskara Kokoschku či Vincenta van Gogha.

Národná galéria Praha – Veľtržný palác: praktické info

Národná galéria Praha – Veľtržný palác je prístupná od utorka do nedele medzi 10.00-18.00 h. Základná vstupenka stojí 250 czk/10,24 eur/os. Vstupenky si môžete kúpiť aj on-line na oficiálnej internetovej stránke galérie. V pokladni galérie môžete platiť platobnou kartou.

Navštívte galérie aj v týchto mestách:

• Kampus Vitra v nemeckom Weil am Rhein
• Múzeum Lumière vo francúzskom Lyone
• Brescia v Taliansku
• Viedeň – Mozart, secesia a zeleň v Rakúsku
• 5 zážitkov v regióne Trnavský kraj zážitkov na Slovensku

Užitočný link:

Oficiálna internetová stránka galérie

V Národnej galérii Praha vo Veľtržnom paláci mi uznali novinársky preukaz.

Ceny som prepočítal podľa aktuálneho kurzu Národnej banky Slovenska platného k 6. 3. 2026 (1 eur = 24,419 czk).

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Národná galéria Praha – Veľtržný palác je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

Kampus Vitra – ako sa tam dostať?

Kampus Vitra sa nachádza v nemeckom meste Weil am Rhein, ktoré leží na hranici 3 štátov – Nemecka, Švajčiarska a Francúzska. Mesto sa nachádza v 3. najväčšej spolkovej krajine Bádensko-Württembersko na juhozápade Nemecka. Hlavným mestom spolkovej krajiny je Štuttgart.

Do kampusu Vitra (autobusová zastávka Weil am Rhein, Vitra) som cestoval z námestia Claraplatz v Bazileji autobusom č. 55. Cesta trvala 20 minút, mala 11 zastávok a za cestovný lístok som zaplatil 4,80 chf/5,14 eur. Cestovný lístok som si kúpil vopred on-line na oficiálnej internetovej stránke Švajčiarskych spolkových dráh.

Múzeum dizajnu Vitra

Múzeum dizajnu Vitra sa nachádza v budove, ktorú navrhol americký architekt Frank Gehry v roku 1989. Bol to jeho 1. projekt v Európe. Architekt sa obmedzil na bielu omietkovú fasádu, zinkovú strechu a objem, ktorý sa skladá z jednoduchých geometrických tvarov. Celá budova pripomína dynamickú sochu, ktorá sa akoby pohybuje a rozpadáva pred očami. Estetika múzea zohrala kľúčovú úlohu pri vzniku dekonštruktivizmu a inšpirovala architekta aj pri návrhu Guggenheimovho múzea v Bilbau v roku 1996. Vo vnútri sú 4 veľké výstavné galérie. Zdrojom svetla je krížové okno v streche. Architektovi sa podarilo skombinovať 2 zásadné odlišné typy múzejnej architektúry. Na jednej strane je budova prekvapivou reinterpretáciou bielej kocky, zvonku sa však štylizuje ako socha. Franka Gehryho poznáte tiež ako autora Tancujúceho domu v Prahe.

Múzeum dizajnu Vitra založili v roku 1989 spoločnosť Vitra a Rolf Fehlbaum. Pôvodným cieľom múzea bolo vystaviť súkromnú zbierku nábytku. V 90. rokoch 20. storočia sa uskutočnili 1. významné a medzinárodne uznávané výstavy. Vďaka tomu sa vypracovalo na poprednú inštitúciu pre dizajn a architektúru s celosvetovou povesťou. V múzeu sa každý rok konajú 2 veľké krátkodobé výstavy.

Mólo – umenie módnej prehliadky

Výstava Mólo – umenie módnej prehliadky sa zameriava na viac ako 100-ročnú históriu a význam módnych prehliadok od tých súkromných v parížskych salónoch na konci 19. storočia až po súčasné živé prenosy najznámejších svetových módnych domov. Na výstave uvidíte fotografie, videá, pozvánky na módne prehliadky, modely, či rekvizity. V poslednej, štvrtej, miestnosti si napr. pozriete diel Simpsonovcov, ktorý vznikol v spolupráci so značkou Balenciaga (jar/leto 2022), alebo 10-min. film od Diora z miniatúrnej kolekcie v domčeku pre bábiky jeseň/zima 2020. Uvidíte tiež siluetu pánskeho saka z kolekcie Louis Vuitton pre jeseň/zimu 2021/2022, ktorú vytvoril Virgil Abloh na základe ikonických mrakodrapov. Predstavil ju na móle, ktoré pripomína barcelonský pavilón navrhnutý architektom Mies van der Rohe. Výstavu môžete navštíviť do 15. februára 2026.

Praktické informácie

Múzeum dizajnu Vitra je otvorené denne medzi 10.00-18.00 h. Areál a výstavy si prechádzate sami, príp. počas komentovanej prehliadky so sprievodcom. Vstupenka do múzea dizajnu stojí 16 eur/os., vstupenka do výstavného skladu stojí 13 eur/os., v prípade kombinovanej vstupenky do múzea a skladu zaplatíte 23 eur/os. Vstupenky si tiež môžete kúpiť on-line. V pokladni múzea mi uznali novinársky preukaz.

Kampus Vitra – galéria

Frank Gehry vytvoril v roku 1989 spolu s múzeoum dizajnu aj vrátnicu s priľahlými kancelárskymi priestormi a veľkú továrenskú halu priamo za múzeom. Vrátnicu v roku 2003 rozšírili o prístavbu neďaleko vstupu do múzea. V budove sa nachádza Galéria kampusu Vitra, ktorú otvorili v roku 2011. Galéria ponúka ucelený prehľad o histórii a vývoji kampusu.

Útočisko Doshi

Útočisko Doshi je kľukatou cestou priestormi a zvukmi pod úrovňou zeme na miesto rozjímania. Zvuk zohráva v útočisku dôležitú úlohu. Audio systém, ktorý zabudovali v konkávnych priehlbinách v podlahe, rozptyľuje zvukové sekvencie z gongu a keramickej flauty pozdĺž cesty. Ručne tepaná mosadzná mandala, ktorú vyrobili v Indii, zdobí strop rozjímacej miestnosti na konci cesty a vrhá do priestoru rozptýlené svetlo. Konštrukciu vyrobili z kovanej a tvarovanej ocele, ktorá sa vyrába prevažne z oceľového šrotu a výlučne s využitím obnoviteľnej energie. Oceľ si vytvára teplú patinu vďaka kontrolovanej korózii.

Útočisko navrhol indický architekt Balkrishna Doshi so svojou vnučkou Khushnu Panthaki Hoof a Sönke Hoofom. Je to jeho 1. dokončený projekt mimo Indie a zároveň posledný pred jeho smrťou v roku 2023. Architekt získal v roku 2018 Pritzkerovu cenu, ktorá je prestížnym ocenením v oblasti architektúry. Útočisko v areáli pribudlo v roku 2025.

Konferenčný pavilón

Konferenčný pavilón navrhol v roku 1993 japonský architekt Tadao Ando. Pavilón je jeho 1. dielom mimo Japonska. Ústredným prvkom je zapustený dvor, ktorý pavilónu dodáva pokoj a intimitu. Pokoj tiež navodzujú povrchy z pohľadového alebo tiež surového betónu a dreva. Z dvora vychádzajú úzke chodby a rampy do rôznych miestností pavilónu. Pavilón v sebe kombinuje prvky Le Corbusiera a tradičnej japonskej architektúry. Syntéza východu a západu sa tiež prejavuje v rozložení svetla a zasadení budovy do okolitého prostredia.

Dome

Dome navrhol a postavil v americkom Detroite ešte v roku 1975 Richard Buckminster Fuller, jeden z najexperimentálnejších architektov 20. storočia. Fuller skúmal tzv. geodetické štruktúry, ktoré využíval na vytváranie samonosných kupolových budov. Vo vývoji ľahko montovateľných kupolových budov pokračoval Fullerov priateľ a spolupracovník Thomas C. Howard. Dome premiestnili do kampusu Vitra v roku 2000, kde slúži na podujatia.

Dom Vitra (Vitra House)

Dom Vitra (Vitra House) je vlajkovou loďou spoločnosti Vitra. Budovu navrhla v roku 2010 spoločnosť Herzog & de Meuron, jedna z najznámejších architektonických firiem súčasnosti. Vitra House umožňuje vyskúšať si širokú škálu produktov spoločnosti pod jednou strechou. Na prízemí nájdete recepciu, múzejný obchod a kaviareň. Konzultačné miestnosti zaberajú horné poschodia. Štruktúru tvorí 12 predĺžených domov so sedlovou strechou, ktoré sú do seba rôzne naskladané, čím vytvárajú 5-poschodovú budovu. Vďaka svojmu konceptu je budova architektonickým vyjadrením rozmanitej firemnej kultúry, ktorá definuje spoločnosť Vitra.

Záhrada od Oudolfa

V máji 2020 pribudla v kampuse Vitra záhrada s rozlohou 4 000 m² od holandského dizajnéra Pieta Oudolfa. Oudolf patrí medzi priekopníkov generácie záhradných dizajnérov, ktorí v 80. rokoch 20. storočia považovali tradičné záhradníctvo za príliš dekoratívne, prácne a náročné na zdroje. Začali využívať trvalé, samoobnovujúce sa rastliny, kríky, trávy a kvety, ktoré sa bežne nepoužívali. Záhrada síce pôsobí divoko a nespútane, jej vytvoreniu ale predchádzalo dôsledné plánovanie. Rastliny dopĺňajú okolité budovy, zároveň však pôsobia ako samostatné umelecké dielo.

Záhradný dom

Záhradný dom od japonského architekta Tsuyoshiho Taneho pribudol v kampuse Vitra v roku 2023. Dom postavili s použitím udržateľných, lokálne získaných materiálov (kameň a drevo) za pomoci miestnych remeselníkov. Dom má rozlohu 15 m² a zmestí sa doň až 8 osôb. Je určený na uskladnenie záhradného náradia, ktoré používa personál, ale poskytuje tiež priestor na dielne a malý kávový kútik. Personál sa stará o včely a buduje novú kuchynskú záhradu vedľa domčeka. Súčasťou výstavby je vonkajšie posedenie a malá fontána na polievanie a čistenie topánok a náradia. Vyhliadková plošina na streche domčeka ponúka výhľad na záhradu a okolité objekty.

Diogene

Taliansky architekt Renzo Piano navrhol minimalistický dom Diogene v roku 2013. Obytná jednotka spája všetky základné funkcie dočasného bývania na priestore s rozlohou 6 m². Vďaka solárnym panelom, vodným nádržiam a kompostovacej toalete je úplne sebestačná. Pomenovali ju po starovekom gréckom filozofovi Diogenovi zo Sinópy, o ktorom sa hovorí, že žil v sude a odmietal svetské pohodlie a luxus.

Khudi Bari

Khudi Bari, alebo tiež malý dom, vyvinula bangladéšska architekta Marina Tabassum so svojím tímom ako reakciu na záplavy, ktoré sú častejším a nepredvídateľným dôsledkom klimatických zmien. Záplavy nútia stovky tisíc ľudí hľadať si nový typ domova. Nízkonákladovú stavbu si môžu jej majitelia svojpomocne postaviť, rozložiť, prepraviť a zase zložiť na inom mieste bez akejkoľvek odbornej pomoci. Dom pribudol v areáli v roku 2024.

Promenáda Álvaro Siza

Álvaro Siza navrhol promenádu, dlhú 500 m, v roku 2014. Pozostáva z asfaltového chodníka, ktorý ohraničujú 2-metrové živé ploty z hrabu obyčajného. Na niektorých miestach vytvárajú živé ploty zelené plochy. Siza v promenáde kombinuje živé ploty s nemennými materiálmi – holandskou tehlou a portugalskou žulou – ktoré využil na vedľajšej budove závodu už v roku 1994. Promenáda začína priestorom v tvare písmena S, ktorý lemujú živé ploty, pokračuje tobogánovou vežou Vitra a končí dvojitou komorou, v ktorej sa prelínajú tehlové a žulové steny. Promenáda evokuje anglické záhrady s rôznymi zastaveniami.

Tobogánová veža Vitra

V tom istom roku, ako promenáda, vznikla aj 30,7 m vysoká tobogánová veža Vitra od nemeckého umelca Carstena Höllera. Veža je vyhliadkou, šmýkačkou a umeleckou inštaláciou zároveň. Skladá sa z 3 diagonálnych stĺpov, v priesečníku ktorých sú otáčavé hodiny s priemerom 6 m. Na vyhliadkovú plošinu vo výške 17 m sa dostanete po 2-ramennom schodisku. Plošina je tiež východiskovým bodom na 38 m dlhú tobogánovú šmýkačku.

Hasičská stanica

Hasičská stanica od iracko-britskej architektky Zahy Hadid z roku 1993 bola reakciou na rozsiahly požiar v kampuse v roku 1981. Architektka vytvorila budovu s garážou pre hasičské autá a ďalším krídlom so šatňami, sprchami a spoločnými priestormi. Ostrouhlé sochárske formy odliali na mieste pomocou zložitej metódy škrupinovej konštrukcie (tenkostenná zalomená zvyčajne železobetónová konštrukcia, ktorá svojím tvarom získava vysokú pevnosť s minimálnou hmotou). Stanica bola 1. dielom architekty v plnom rozsahu. Spolu s múzeom sa považujú za kľúčové diela dekonštruktivizmu a architektúry konca 20. storočia. Budova sa používa na výstavy a špeciálne podujatia.

Výstavný sklad Vitra

Jednoduchý, ale dôstojný výstavný sklad Vitra navrhla spoločnosť Herzog & de Meuron v roku 2016. Kombinuje v sebe vzhľad priemyselnej budovy alebo skladu na múzejný depozitár bez okien. Okrem bezokennej fasády ho spoznáte podľa jednoduchej sedlovej strechy a lámanej tehly. Tehly štiepali priamo na mieste. Interiér ponúka ideálne podmienky na zachovanie cenných zbierkových predmetov. Veľké okno, cez ktoré nahliadnete do depozitárov zbierky, spája hlavnú halu so suterénom.

Vo vnútri sa nachádza jedna z najväčších stálych expozícií nábytkového dizajnu na svete, dočasné výstavy, ktoré súvisia so zbierkou, vstupná časť a obchod. V sklade sa obmieňa asi 400 kľúčových predmetov zo zbierky múzea. Konajú sa tu ale aj krátkodobé výstavy, ktoré sa venujú súčasným témam, napr. technológiám, udržateľnosti, mobilite, či spoločenskej zodpovednosti. Výstavy často vznikajú v spolupráci s renomovanými dizajnérmi.

V suteréne skladu nahliadnete spoza skla na 4 zbierky: kolekciu osvetlenia, taliansky a škandinávsky dizajn a pôvodnú kanceláriu Charlesa a Raya Eamesovcov. Uvidíte nábytok a ďalšie archívne predmety z pozostalosti Eamesovcov z rokov 1940-1978.

Pred výstavným skladom Vitra sa nachádza vyvýšené námestie Place Jean Prouvé z roku 2022, ktoré spája sklad s ostatnými budovami. Sklad kontrastuje s protiľahlou hasičskou stanicou, naopak zase korešponduje s tehlovými budovami závodu od Álvara Sizu. Zároveň predstavuje južný vstup pre kampus Vitra. Promenáda spája sklad s múzeom dizajnu a severným vstupom do areálu.

Sci-fi dizajn: Od vesmírneho veku po metaverzum

Výstava Sci-fi dizajn: Od vesmírneho veku po metaverzum predstavuje viac ako 100 predmetov zo zbierky múzea od začiatku 20. storočia, cez vesmírny vek (60. a 70. roky 20. storočia) až po súčasnosť. To, čo pôvodne predpovedalo sci-fi, sa v 50. rokoch 20. storočia stalo skutočnosťou, keď začali preteky o 1. pristátie na Mesiaci. Dizajnérsky nábytok sa objavil vo filmoch 2001: Vesmírna odysea (1968), Muži v čiernom (1991), Prometheus (2012), Blade Runner 2049 (2017) alebo seriáli Star Trek.

Ďalšou kategóriou sú diela, ktoré vznikli pre metaverzum. Jedným z nich je kreslo Hortensia (2021), čalúnené viac ako 30 000 laserom rezanými okvetnými lístkami z dielne Reisinger Studio, ktoré pôvodne vzniklo ako NFT (nezameniteľný token), nakoniec sa však premenilo na skutočný kus nábytku. Zaujalo ma tiež Scorpion Computer Cockpit (2020), kreslo v tvare škorpióna s 3 monitormi. Výstavu môžete navštíviť do 10. mája 2026.

Galéria Barragán

Vo výstavnom sklade Vitra sa nachádza ešte jedna výstava. Venuje sa najvýznamnejšiemu mexickému architektovi 20. storočia Luisovi Barragánovi (1902-1988). Profesionálnu pozostalosť architekta spravuje od roku 1996 nadácia Barragán v Birsfeldene neďaleko Bazileja. Výstava predstavuje kresby, fotografie a ďalší materiál z archívu Barragán s biografickými detailmi a ilustrovanou chronológiou modernej architektúry v Mexiku.

Vitra Designweg

Ak sa rozhodnete kampus Vitra navštíviť hromadnou dopravou a budete tam prichádzať električkou, cestu z konečnej zastávky električky č. 8 v centre mesta Weil am Rhein ku južnému vstupu do kampusu vám spríjemní 12 sklenených stĺpov, ktoré ponúkajú prehľad takmer 200 rokov histórie nábytku. Náučný chodník navrhli dizajnéri Ronan a Erwan Bouroullecovci v máji 2021.

Navštívte aj tieto miesta späté s dizajnom:

• Miláno – 1 deň nestačí
• Brusel – Od Kráľovskej štvrte až po Atomium
• Rothmayerova vila v Prahe
• Viedeň – Mozart, secesia a zeleň
• Historická lodenica v Portsmouthe

Užitočný link:

Oficiálna internetová stránka Kampusu Vitra

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma, ak nie je uvedené inak.

Ceny som prepočítal podľa aktuálneho kurzu Národnej banky Slovenska platného k 14. 1. 2026 (1 eur = 0,9333 chf).

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Kampus Vitra je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

1. Námestie Place Bellecour

Námestie Place Bellecour je 4. najväčším námestím Francúzska a patrí medzi najväčšie pešie námestia Európy. Už za rímskych čias bolo vojenským táborom, trhoviskom, neskôr vinicou a až do 12. storočia močiarom. V jeho strede stojí bronzová jazdecká socha Ľudovíta XIV. z roku 1825. Ľudovíta tu zobrazili v rímskom štýle, teda bez sedla a strmeňov. V južnej časti námestia je turistické informačné centrum. Z námestia sa vám naskytne výhľad na dominantu mesta Baziliku Panny Márie a lyonskú Eiffelovu vežu.

2. Múzeum filmu a miniatúr (Musée Cinéma et Miniature)

O Múzeu filmu a miniatúr (Musée Cinéma et Miniature; 800 m/11 min. pešo severozápadne od námestia Place Bellecour) som napísal samostatný článok.

3. Primaciálna katedrála sv. Jána Krstiteľa (Cathédrale et Primatiale Saint-Jean-Baptiste)

Primaciálna katedrála sv. Jána Krstiteľa (Cathédrale et Primatiale Saint-Jean-Baptiste; 700 m/9 min. pešo severozápadne od námestia Place Bellecour) pochádza už z 12. storočia. V 13. storočí sa v nej konali 2 koncily (cirkevný snem biskupov). Po náboženských vojnách a Francúzskej revolúcii ju zrekonštruovali. Orloj patrí medzi najstaršie v Európe.

4. Lugdunum – rímske divadlá Fourvière (Lugdunum – Théâtres Romains de Fourviére)

O galsko-rímskych divadlách v štvrti Fourvière (Lugdunum – Théâtres Romains de Fourviére; 1,8 km/31 min. pešo západne od námestia Place Bellecour) som napísal samostatný článok Lugdunum – rímske divadlá a múzeum.

5. Bazilika Panny Márie z Fourvière (Basilique Notre-Dame de Fourvière)

Dominantu mesta, hrdo sa vypínajúcu na kopci, zvonku nenápadnú, ba až fádnu a vo vnútri prehnane zdobenú Baziliku Panny Márie z Fourvière (Basilique Notre-Dame de Fourvière; 2,1 km/36 min. pešo severozápadne od námestia Place Bellecour) postavili v eklektickom štýle. Práve na tomto kopci založili Rimania mesto v roku 43 pred naším letopočtom. Kostol síce slávnostne otvorili už na konci 19. storočia (1896), vnútornú výzdobu ale dokončili až po 2. svetovej vojne. Bazilika má výšku 86 m, šírku 35 m a výšku 48 m. Po prehliadke baziliky si užite výhľad na Lyon, pri ktorom budete mať celé mesto ako na dlani.

6. Lugdunum – rímske múzeum Fourvière (LUGDUNUM – Musée & Théâtres romains)

O galsko-rímskom múzeu v štvrti Fourvière (Lugdunum – Musée & Théâtres romains; 2 km/34 min. pešo západne od námestia Place Bellecour) som napísal samostatný článok Lugdunum – rímske divadlá a múzeum.

7. Justičný palác (Palais de justice historique de Lyon)

Historický justičný palác (Palais de justice historique de Lyon; 800 m/12 min. pešo severozápadne od námestia Place Bellecour) sa vypína na brehu rieky Saône v starom Lyone. Prezrádza ho neoklasicistická fasáda s 24 korintskými stĺpmi. Na tomto mieste sa spravodlivosť vykonáva už od 10. storočia. Po postavení nového súdu ostali v budove Porotný súd a Odvolací súd.

8. Námestie Place des Terreaux

Námestie Place des Terreaux (1,2 km/17 min. pešo severne od námestia Place Bellecour) je najlepším východiskovým bodom na spoznávanie severnej časti polostrova. V južnej časti zástavby sídli Múzeum výtvarných umení a z námestia je to len na skok do opery. Slovo terreaux pochádza z latinského terralia, čo znamená priekopa. Tá sa tiahla južnou časťou námestia a spájala rieky Rhôna a Saône.

Stred námestia zdobí fontána z tepaného olova z konca 19. storočia (1888) od Bartholdiho. Ten navrhol tiež Sochu slobody v New Yorku. Fontána v podobe tzv. triumfálneho voza symbolizuje Francúzsko a kone predstavujú 4 rieky. Fontánu pôvodne objednali pre mesto Bordeaux, to ju však odmietlo pre vysoké náklady. V 90. rokoch 20. storočia pribudlo k fontáne ďalších 69 malých pozemných fontán. Škoda, že sme nevideli všetky fontány v plnej sile.

9. Múzeum výtvarného umenia (Musée des Beaux-Arts)

Múzeum výtvarného umenia (Musée des Beaux-Arts; 1,2 km/17 min. pešo severne od námestia Place Bellecour) našlo svoje miesto v bývalom opátstve zo 17. storočia. Obsahuje jednu z najdôležitejších zbierok umeleckých diel v Európe od antiky po súčasnosť. Môžete obdivovať diela Gauguina, Rembrandta, Rubensa, Veroneseho a mnohých ďalších. Vo Francúzsku je najdôležitejším múzeom hneď po Louvri. Ak náhodou múzeum nestíhate navštíviť, vyberte sa aspoň do jeho záhrady. Sadnite si medzi kvetinové záhony pod mohutné koruny dubov, líp a briez a obdivujte bronzové a mramorové sochy.

10. Národná opera v Lyone (Opéra National de Lyon)

Veľké divadlo, predchodca súčasnej opery, tu stálo od roku 1756. Z divadla už takmer nič nezostalo a zmenilo sa na nepoznanie po najväčšej rekonštrukcii v 90. rokoch 20. storočia. Zatiaľ som nevidel škaredšiu budovu opery ako je Národná opera v Lyone (Opéra National de Lyon; 1,4 km/19 min. pešo severne od námestia Place Bellecour). Historická časť by možno aj celkom ušla, ale tej čiernej nadstavbe akosi neviem prísť na chuť. A to sa o nej píše ako o majestátnej kupole, ktorá je majstrovským dielom architektúry. Vo vnútri som síce nebol, ale podľa obrázkov na internete ma nezaujal ani interiér. Predstavenia v nej vraj ale stoja za to. Možno raz niekedy v budúcnosti.

11. Freska Lyončanov (Fresque des Lyonnais)

Severne od centra mesta môžete obdivovať 2 ohromné nástenné maľby. Jednou z nich je Freska Lyončanov (Fresque des Lyonnais; 1,4 km/20 min. pešo severne od námestia Place Bellecour) alebo tiež murál slávnych obyvateľov Lyonu. Tou druhou je Stena tkáčov hodvábu, o ktorej píšem nižšie. Freska Lyončanov sa v roku 1995 s viac ako 1 miliónom návštevníkov ročne stala jednou z TOP atraktivít mesta.

Nástenná maľba má 800 m², zahŕňa 2 000 rokov histórie mesta a zobrazuje 25 historických a 6 súčasných osobností Lyonu. Stretnete tu napr. bývalého rímskeho cisára Claudia, francúzskeho matematika a fyzika André-Marie Ampèrea, francúzskeho spisovateľa Antoinea de Saint-Exupéryho s Malým princom, bratov Lumièrovcov, či francúzskeho kuchára Paula Bocusea. Nielen obyvatelia Lyonu musia byť pri pohľade na maľbu hrdí, koľko významných osobností pochádza práve z ich mesta. Ja by som bol tiež.

12. Námestie Place Sathonay

Námestie Place Sathonay sa nachádza 1,4 km/20 min. pešo severne od námestia Place Bellecour. Lemujú ho reštaurácie, kaviarne a bary. Stred námestia vypĺňa útulný park. V strede parku stojí socha seržanta Blandana, starostu Lyonu zo začiatku 19. storočia. Námestie je vhodným východiskovým bodom k Amfiteátru 3 Galov a tiež do botanickej záhrady.

13. Amfiteáter 3 Galov (Amphithéâtre des Trois Gaules)

Amfiteáter 3 Galov (Amphithéâtre des Trois Gaules; 1,6 km/24 min. pešo severne od námestia Place Bellecour) postavili za rímskym mestom v roku 19. O storočie neskôr ho na žiadosť cisára Hadriána rozšírili a meria 147 m na dĺžku a 120 m na šírku. V amfiteátri sa konali hry a cirkusy. Každý rok sa tu zhromažďovali zástupcovia 60 galských národov, aby v amfiteátri prisahali vernosť Rímu. Amfiteáter odokryli počas stavebných prác v roku 1834 a vykopali v 60. rokoch 19. storočia. Z ulice nad amfiteátrom sa vám naskytne výhľad na Baziliku Panny Márie z Fourvière a lyonskú Eiffelovku.

14. Stena tkáčov hodvábu (Mur des Canuts)

Druhou, dych berúcou nástennou maľbou, je Stena tkáčov hodvábu (Mur des Canuts; 2,6 km/40 min. pešo severne od námestia Place Bellecour). Aj táto nástenná maľba patrí medzi jedny z najnavštevovanejších atraktivít mesta. Pôvodne tu stál len obrovský prázdny múr. Architektúru štvrte, typickú tkaním hodvábu, charakterizujú veľké okná a vysoké stropy. Po reštrukturalizácii štvrte sa začali objavovať prázdne múry. Prvá verzia vznikla už v roku 1987. Najprv odrážala len mestskú štvrť, dnes už je to celé mesto. Len ťažko uveríte, že ide o plošnú maľbu. Svojím štýlom vás nepochybne vtiahne do seba.

15. Záhrada Rosy Mir (Jardin Rosa Mir)

Španielsky majster murár Jules Sénis Mir utiekol do Lyonu so svojou rodinou pred Francovým režimom v roku 1951. Keď jeho mama Rosa Mir Mercader zomrela v roku 1957, vytvoril Jules na jej počesť Záhradu Rosy Mir (Jardin Rosa Mir; 2,7 km/42 min. pešo severne od námestia Place Bellecour). Ostal verný svojmu remeslu a vytvoril záhradu, ktorej steny a štruktúry pokrývajú mušle, kamienky a štrk. Jules musel mať svoju mamu veľmi rád, keď jej vytvoril takúto záhradu s arabsko-andalúzskymi vplyvmi.

Na niektorých fotografiách záhrady by vám ani vo sne nenapadlo, že ju takmer z každej strany obklopujú nejaké výškové budovy. Napriek tomu, že sa kontroluje počet návštevníkov v záhrade (max. počet naraz je 15), snáď budete mať pri jej návšteve viac šťastia ako my a nebudete sa tlačiť medzi ostatnými lovcami najlepších záberov. Záhrada Rosy Mir je od apríla do októbra otvorená v soboty medzi 14.00-18.00 h. Vstup do záhrady je bezplatný.

16. Sútok riek Rhôny a Saôny (Confluent du Rhône et de la Saône)

Príjemnou prechádzkou počas návštevy lyonského polostrova môže byť sútok riek Rhôny a Saôny (Confluent du Rhône et de la Saône; 3,7 km/51 min. pešo južne od námestia Place Bellecour). Ak náhodou plánujete navštíviť múzeum prírodných vied (Musée des Confluences), zájdite si po prehliadke múzea do záhrad za ním. Okrem obrovského, do očí udierajúceho, nápisu Lyon s levom, pri ktorom sa môžete odfotografovať, sa práve v týchto miestach vlieva Saône do Rhôny. Môžete sa tu na chvíľu zastaviť a sledovať rušné mesto okolo vás na opačných brehoch riek.

17. Park Zlatá hlava (Parc de la Tête d’Or)

Park Zlatá hlava (Parc de la Tête d’Or; 3,3 km/46 min. pešo severovýchodne od námestia Place Bellecour) je so svojou rozlohou 117 ha najväčším mestským parkom vo Francúzsku. Hovorí sa, že križiaci v týchto miestach kedysi zakopali poklad vrátane zlatej hlavy Krista. Po rokoch si najali veštkyňu, aby im ju pomohla nájsť, ale napriek všetkému úsiliu sa jej to nakoniec nepodarilo. Pre verejnosť park otvorili už v roku 1857. Pri vchode vás privíta ohromná pozlátená brána.

Botanická záhrada a Ostrov labutí

Okrem obrovského jazera, záhonov s ružami, chodníkov a lavičiek sa tu nachádzajú zoologická aj botanická záhrada. V botanickej záhrade, údajne najväčšej vo Francúzsku, rastie asi 16 000 druhov rastlín a vďaka tomu patrí medzi jednu z najbohatších zbierok Európy. Veľké skleníky pochádzajú z roku 1865 a 1. kvety v nich vykvitli koncom 19. storočia. Vojnový pamätník na ostrove labutí (Île aux Cygnes) vztýčili medzi rokmi 1914-1930. Zaujímavosťou je, že na ostrov sa dostanete suchou nohou podchodom.

Záhrada ruží a Zoologická záhrada

Záhrada ruží vznikla v 60. rokoch 20. storočia (1961-1964). Ružová záhrada sa môže pochváliť viac ako 16 000 kríkmi ruží, ktoré predstavujú viac ako 450 druhov. Zoologická záhrada z roku 1887 je domovom viac ako 400 druhov zvierat. Niektoré zvieratá uvidíte priamo z verejnej časti parku. Park je ideálnym miestom pre rodiny s deťmi. Tie tu nájdu malý, či veľký kolotoč, šliapacie bicykle, turistický vláčik, štvorkolky, hojdačky, motokáry, minilode alebo si môžu prenajať vodný bicykel a plaviť sa medzi kačkami a labuťami.

V parku tiež nájdete stánky s občerstvením a so suvenírmi. Park je otvorený od polovice apríla do polovice októbra denne medzi 6.30-22.30 h a od polovice októbra do polovice apríla denne medzi 6.30-20.30 h. Park je zatvorený v prípade silného vetra. Vstup do parku je bezplatný.

18. Tržnica Paula Bocusea (Les Halles de Lyon Paul Bocuse)

Pre nasatie miestnej atmosféry vám odporúčam navštíviť tržnicu Paula Bocusea (Les Halles de Lyon Paul Bocuse; 1,9 km/27 min. pešo severovýchodne od námestia Place Bellecour). Prvú tržnicu otvorili už v 2. polovici 19. storočia (1859). O storočie neskôr otvorili tržnicu Paula Bocusea. Vo vnútri nájdete viac ako 60 obchodníkov. Ostal som prekvapený, koľko ľudí v nej obedovalo. Okolo nás bolo všade počuť francúzštinu. Tu človek pochopí snáď najlepšie francúzsku kultúru. Hlavne nechoďte do tržnice hladní, lebo budete mať chuť všetko zjesť.

Paul Bocuse, jeden z najväčších šéfkuchárov 20. storočia, zakladateľ hnutia nouvelle cuisine a spolku Bande a Bocuse, propagoval novú kuchyňu. Jeho reštaurácia v Collonges-au-Mont-d’Or neďaleko Lyonu držala od roku 1965 až do jeho smrti (2018) nepretržite 3 michelinské hviezdy. Je tak jedinou reštauráciou na svete, ktorá si ich udržala tak dlho.

19. Filmová freska (Fresque du cinéma)

Kde inde mohla vzniknúť filmová freska (Fresque du cinéma; 1 km/15 min. pešo východne od námestia Place Bellecour), ak nie v Lyone. V meste sa to v roku 1895 vďaka bratom Lumièrovcom všetko začalo. Na freske by ste mali vidieť väčšinu filmov, ktoré natočili v meste. Freska nie je práve v najlepšom stave. V spodnej časti ju niekto pokreslil graffiti. Všimol som si, že niektorí cestovateľskí sprievodcovia ju asi pre istotu už ani neodporúčajú.

20. Múzeum Lumière (Musée Lumière)

Múzeu bratov Lumièrovcov (Musée Lumière; 3,5 km/50 min. pešo juhovýchodne od námestia Place Bellecour) som venoval samostatný článok.

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma, ak nie je uvedené inak.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Čo robiť v Lyone alebo 20 dôvodov pre jeho návštevu je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

Ako sa do mesta Cremona dostať?

Cremona je sídlom rovnomennej provincie v regióne Lombardsko na severe Talianska. Od Milána sa nachádza 97 km/1 h 20 min. autom juhovýchodne.

Autobusom

Autobusová stanica Cremona, FS, Autostazione Est sa nachádza 1,2 km/16 min. pešo severozápadne od námestia Piazza del Comune.

Vlakom

Železničná stanica Cremona sa nachádza 1,3 km/18 min. pešo severozápadne od námestia Piazza del Comune. Do Cremony som cestoval vlakom z Bergama. Cesta vlakom vrátane 14-19-minútového prestoja v Trevigliu trvá okolo 2 hodín. Spiatočný cestovný lístok by ma vyšiel na 16,20 eur.

Na začiatku dovolenky som si cez internet kúpil 7-dňový vlakový pas Trenord, ktorý stál 46,50 eur. S pasom som cestoval 7 dní neobmedzene všetkými druhmi dopravy po celom regióne. Zahŕňal aj mestskú hromadnú dopravu v Miláne a lanovky v Bergame. Nezahŕňal rýchlovlaky konkurenčnej spoločnosti a lode na jazerách Lago di Garda a Lago di Como. Pas som si uložil v mobilnej aplikácii. 

Kde v meste Cremona získať info?

Turistické informačné centrum Infopoint Cremona – Ufficio Informazioni sa nachádza priamo na námestí Piazza del Comune v radnici v západnej časti zástavby.

Čo v meste Cremona robiť, vidieť a navštíviť?

Väčšina atraktivít mesta sa sústreďuje na hlavnom námestí Piazza del Comune – radnica, lodžia vojakov, veža Torazzo, katedrála a krstiteľnica. Byť v Cremone a nenavštíviť Múzeum huslí, to je akoby ste v meste nikdy neboli. Po ceste na stanicu (alebo z nej) môžete obdivovať hneď niekoľko stredovekých palácov.

Radničné námestie (Piazza del Comune)

Stredoveké Radničné námestie (Piazza del Comune) patrí medzi najimpozantnejšie námestia Talianska. Celé na mňa pôsobilo ako divadelná kulisa. Dokonale snúbi svetské s náboženským. Na jednej strane ho lemujú Torrazzo, katedrála, krstiteľnica, zatiaľ čo na druhej radnica a vojenská lodžia. Priamo na námestí ma prekvapilo niekoľko radov stolov, ktoré sa tu vyhrievali na slnku. V letnej páľave som premýšľal kam sa skryjem a vôbec som neuvažoval nad tým, že by som si k jednému zo stolov sadol. Poobede som pochopil, prečo stoly umiestnili len po určitú časť námestia. Keď sa slnko presunulo za radnicu, všetky stoly sa ukryli v jej tieni.

Radnica (Palazzo del Comune)

Radnica (Palazzo del Comune), postavená v štýle lombardského broletta, pochádza z roku 1206. Postupne ju rozširovali až do 15. storočia. V 19. storočí (1838) jej fasádu prestavali v novorenesančnom štýle. Na poschodí sa nachádzajú sály s freskami z 13. storočia, vzácny mramorový krb, plátna zo zaniknutých kostolov, či replika dverí z paláca Stanga. Pôvodné dvere môžete vidieť v Louvri. V severnej časti radnice je turistické informačné centrum.

Lodžia vojakov (Loggia dei Militi)

Tehlová Lodžia vojakov (Loggia dei Militi) pochádza z konca 13. storočia (1292). Spoznáte ju podľa vysokého portika a je zakončená cimburím. Pod portikom sa zachoval štít starobylej brány Porta Margherita, na ktorom je obraz Herkula, zakladateľa mesta, s mestským erbom. Stretávali sa v nej velitelia mestských milícií. Tmavozelený novinový stánok pred lodžiou vás vráti do minulého storočia.

Vertikálne múzeum v cremonskej veži (Museo Verticale del Torrazzo di Cremona)

Veža Torrazzo, neprehliadnuteľný symbol Cremony, stojí priamo na námestí Piazza del Comune vo východnej časti zástavby vedľa katedrály. Jej počiatky siahajú do 2. polovice 13. storočia (1267). Dokončili ju o 38 rokov neskôr (1305). Je najvyššou stredovekou tehlovou zvonicou v Európe. Má výšku 112,54 m. Na jej vrchol vedie neuveriteľných 502 schodov. A nie, v tejto veži vás na jej vrchol nevyvezie žiadny výťah. Budete si to musieť pekne vyšliapať sami. Astronomické hodiny na západnej strane veže pribudli v roku 1582, v roku, kedy sa reformoval gregoriánsky kalendár. Posledná reštaurátorská práca sa uskutočnila v roku 1974.

Výstup na vrchol vám spríjemní Vertikálne múzeum v cremonskej veži (Museo Verticale del Torrazzo di Cremona), ktoré pozostáva zo 7 zastavení. Asi vás neprekvapí, že všetko sa tu točí okolo času, hodín, slnka mesiaca a hviezd. Na jednotlivých poschodiach veže sa dozviete o prístrojoch na meranie času, uvidíte pôvodný mechanizmus hodín zvnútra, slnečné hodiny, mechanické hodiny, Foucaultovo kyvadlo, 7 bronzových zvonov, až kým nedosiahnete vrchol na panoramatickú terasu. Verte, že v tejto výške je výhľad naozaj nezabudnuteľný.

Oranžovo-hnedé strechy mesta obklopovala zelená farba okolitej krajiny. Cremonu som navštívil v júli 2025, takže letnému oparu som sa nevyhol. Na jar alebo v jeseni musí byť z veže naozaj krásny čistý výhľad na okolitú krajinu. Obdivoval som talianskeho otecka, ktorý našiel dosť odvahy a očividne aj trpezlivosti a dal si tú námahu vyjsť až na vrchol veže so svojimi 2 malými deťmi.

Praktické info o vertikálnom múzeu

Vertikálne múzeum je otvorené od utorka do nedele medzi 10.00-13.00 h a 14.30-18.00 h. Vstupenka stála 10 eur/os. Cena zahŕňa prehliadky Vertikálneho múzea v cremonskej veži, Baptistéria a Diecézneho múzea).

Krstiteľnica (Battistero)

Výstavba tehlovej románskej krstiteľnice (Battistero) začala v roku 1167. Pri výstavbe sa inšpirovali florentskou krstiteľnicou. Stojí na 8-uholníkovom pôdoryse. Má výšku 34 m a priemer 20 m. Portikus podopierajú dva levy so stĺpmi, podobne ako pri susednej katedrále. Dve fasády, ktoré smerujú do námestia, obložili mramorom. Tak ako katedrála, tiež je miestom bohoslužieb. V jej strede sa nachádza mramorová cisterna. Steny zdobia 3 oltáre. Svetlo do nej vstupuje cez 2 rady dvojitých okien a 8-hranný otvor na samom vrchole kupoly. Krstiteľnica je otvorená od utorka do nedele medzi 10.00-13.00 h a 14.30-18.00 h. Vstupenka stála 10 eur/os. Cena zahŕňa prehliadky Vertikálneho múzea v cremonskej veži, Baptistéria a Diecézneho múzea.

Rímska dláždená cesta (Strada Basolata Romana)

Počas rekonštrukčných prác na budove Obchodnej komory v roku 1967 náhodne objavili 2 staroveké rímske dláždené cesty (Strada Basolata Romana; 87 m/1 min. pešo severne od námestia Piazza del Comune). Objav pomohol pochopiť usporiadanie rímskeho mesta, ktoré bolo založené v roku 218 p. n. l.

Múzeum huslí (Museo del Violino)

Verte mi, že aj keď nie ste práve najväčším fanúšikom alebo virtuózom tohto sláčikového hudobného nástroja, v Múzeu huslí (Museo del Violino; 350 m/5 min. pešo juhozápadne od námestia Piazza del Comune) sa vám bude určite páčiť. Moderné a interaktívne, aj keď nie všetky monitory v čase mojej návštevy fungovali. Pred prehliadkou múzea si pripravte hlavne oči, uši a prsty. Snáď jediné zmysly, ktoré v ňom nevyužijete, sú čuch a chuť. Proti ovoniavaniu vecí žiadny dišputát a tuším v múzeu nájdete aj niečo drobné pod zub.

Múzeum sídli v Palazzo dell’Arte, ktorý navrhli v roku 1941 a stavali počas 2. svetovej vojny a krátko po nej. Inštitúcia ale nie je len múzeom. Je medzinárodným kultúrnym centrom. Nadácia Múzea huslí chráni a propaguje tradičnú a súčasnú výrobu huslí v Cremone prostredníctvom výstav, konferencií, publikácií, súťaží, či vystúpení v auditóriu. V rámci múzea zriadili 2 vedeckovýskumné laboratóriá. Tie koordinujú výskum tém, ktoré súvisia s výrobou huslí.

Prehliadka Múzea huslí

Dozviete sa o udalostiach, ktoré predchádzali zrodu huslí a prispeli k ich vývoju, prenesiete sa do Cremony za čias Stradivariho, spoznáte hlavné husľové dynastie, ktoré v meste pôsobili. Uvidíte dielňu na výrobu huslí a o samotnej výrobe sa dozviete prostredníctvom videí na informačných paneloch. Vo veľkej drevenej kupole s 24 reproduktormi nadobudnete pocit, akoby ste sedeli uprostred orchestra. V tzv. Pokladnici uvidíte najvýznamnejšie hudobné nástroje zo zbierky múzea, nielen od Stradivariho, ale aj Amatiho, či Guarneriho.

Ani sa nečudujem, že ešte prísnejšie strážia viac ako 700 predmetov priamo zo Stradivariho dielne v ďalšej miestnosti. Medzi dielami súčasných najlepších majstrov výrobcov huslí som síce žiadne husle zo Slovenska nenašiel, zato tu boli husle od Jana Baptistu Špidlena z Česka. Pre komplexný zážitok vám odporúčam spojiť prehliadku múzea s koncertom v auditóriu. Vstupenky na podujatie do auditória si kúpite on-line.

Praktické info o Múzeu huslí

Múzeum huslí je otvorené od utorka do piatka medzi 11.00-17.00 h, soboty a nedele medzi 10.00-18.00 h. Po vstupe do expozície určite neodmietnite audio sprievodcu. Vysvetlí vám historické súvislosti, prevedie expozíciou a ešte si vďaka nemu vypočujete rôzne hudobné ukážky. Vstupenka stojí 12 eur/os. V múzeu mi uznali novinársky preukaz. Vstupenky si kúpite aj on-line.

Stradivariho dom (Casa Stradivari)

Vedeli ste, že v Cremone môžete okrem Stradivariho huslí ešte stále vidieť aj Stradivariho dom (Casa Stradivari; 750 m/10 min. pešo severozápadne od námestia Piazza del Comune)? Stradivari v dome žil medzi rokmi 1667-1680. Dom je v súčasnosti sídlom rovnomennej nadácie, ktorá ho zrekonštruovala. Nadácia ponúka umelcom priestor na stretávanie sa, rast a výskum. Na prízemí sa koná kurz v oblasti zdokonaľovania výroby huslí, na 1. poschodí kurz hry na husliach a na 2. poschodí býva medzinárodne uznávaný umelec, ktorý spolupracuje s majstrami na prízemí, ako i učí mladé talenty na poschodí.

Palác Trecchi (Palazzo Trecchi)

Palác Trecchi (Palazzo Trecchi; 1 km/13 min. pešo severozápadne od námestia Piazza del Comune) postavili na konci 15. storočia (1494). V polovici 19. storočia (1843) palác úplne prestavali v novostredovekom štýle s nádychom romantizmu. Pribudla novogotická ornamentika, cimburie a rohová vežička. Priestranné novogotické átrium lemujú červené mramorové stĺpy zo 16. storočia.

Palác Cittanova (Palazzo Cittanova)

Palác Cittanova (Palazzo Cittanova; 1 km/13 min. pešo severozápadne od námestia Piazza del Comune) postavili v roku 1256. Vtedy bola táto časť mesta za hranicami starovekého rímskeho mesta. Spolu s palácom Trecchi a kostolom sv. Agáty rozširovali jadro mesta v stredoveku. Pri jeho výstavbe sa inšpirovali radnicou. Počas 13. storočia sa tu stretávala „Rada nového mesta“, po jej zániku bol palác sídlom cechu obchodníkov s barchetom (tkanina). Neskôr tu boli kasárne a nakoniec notársky archív. V súčasnosti slúži na konferencie a podujatia.

Palác Raimondi (Palazzo Raimondi)

Palác Raimondi (Palazzo Raimondi; 1,1 km/15 min. pešo severozápadne od námestia Piazza del Comune) bol v dobe svojho vzniku v 15. storočí niečím výnimočným až nezvyčajným. Kvádrová fasáda z bieleho a ružového vápenca nie je pre Cremonu a jej provinciu typická. Pripomína skôr paláce vo Florencii. Jedinečné boli aj monumentálne schodisko a stĺpový portikus. V budove sídli Katedra hudobnej vedy a kultúrneho dedičstva Univerzity v Pavii, ktorá uchováva zbierku hudobných nástrojov Univerzitného múzejného systému.

Palác Stanga Rossi di San Secondo (Palazzo Stanga Rossi di San Secondo)

Palác Stanga Rossi di San Secondo (Palazzo Stanga Rossi di San Secondo; 1,2 km/16 min. pešo severozápadne od námestia Piazza del Comune) pochádza z 15. storočia. Dnes už ale na ňom nenájdete nič, čo by toto storočie pripomínalo. Jeho súčasná novobaroková podoba vznikla prestavbou v 19. storočí. Renesančný portál z roku 1490 na konci 19. storočia odstránili a premiestnili do Louvru. V Palazzo Comunale už uvidíte len jeho sadrový odliatok.

Kde sa v meste Cremona najesť?

Napriek tomu, že som Osteria del Melograno (170 m/2 min. pešo juhozápadne od námestia Piazza del Comune) navštívil práve v čase obeda, obsluha pre mňa našla miesto. Okolo mňa opäť samí Taliani. Všimol som si, že miestni si málokedy doprajú k obedu pivo. Ak už, tak takmer vždy je to víno. A ak si to pivo objednáte vy, takmer vždy sa prekvapene obzerajú. Niekedy som sa cítil, akoby som si dovolil objednať si poobede cappuccino. Ale poďme naspäť k ostérii.

Tá už má na reštauračnom trhu Cremony svoje stále miesto. Existuje od roku 1999. Neformálnu reštauráciu ale nemilujú len jej hostia. Pred niekoľkými rokmi ju ISNART (Národný inštitút pre výskum cestovného ruchu) vyhlásil za najlepšiu ostériu v Taliansku. Ochutnal som miestnu kuchyňu, Marubini Cremonesi s maslom a zeleninou. Obed som snúbil s už spomínaným talianskym pivom. Za chutný obed som zaplatil 20 eur. V ostérii si neúčtovali coperto a môžete v nej platiť platobnou kartou.

Kam v meste Cremona zájsť na kávu?

Kaviareň Caffè Torrazzo FrancyLuca (len 60 m/1 min. pešo severne od námestia Piazza del Comune) sa zašíva v uličke, ktorá vychádza z námestia. Napriek tomu z terasy uvidíte katedrálu i krstiteľnicu. Pred spoznávaním mesta som sa tu zastavil na croissant a espresso. Za účet som zaplatil 2,90 eur. V kaviarni môžete platiť platobnou kartou. Pred odchodom som nevynechal návštevu toalety. Pri pohľade na dieru v podlahe sa mi pred očami vynorili všetky spomienky na kempy v Taliansku, do ktorých nás rodičia brali ako deti.

Kam v meste Cremona zájsť na drink?

Bar La Mantovana (800 m/11 min. pešo severozápadne od námestia Piazza del Comune) bol mojou poslednou zastávkou po ceste na železničnú stanicu. V bare som sa zastavil na užitočné espresso a príjemný Aperol Spritz. Pre mnohých Talianov nepochopiteľná kombinácia. Po anglicky hovoriaca obsluha. Za účet som zaplatil 7,50 eur. V bare môžete platiť platobnou kartou.

Navštívte zážitkové expozície aj v týchto mestách:

• Mělník – nielen pre manželky českých kráľov
• Viedeň – Mozart, secesia a zeleň
• Historická lodenica v Portsmouthe
• Liehovar Poli Grappa
• 7 dôvodov, prečo navštíviť Záhreb

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma, ak nie je uvedené inak.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Cremona za zvuku huslí je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

Ako sa do mesta Lecco dostať?

Lecco je sídlom rovnomennej provincie v Lombardsku na severe Talianska, 61 km/1 h severne od Milána.

Autobusom

Autobusová stanica Lecco-Piazza della Stazione FS sa nachádza 500 m/7 min. pešo východne od infocentra.

Vlakom

Železničná stanica Lecco sa nachádza 500 m/8 min. pešo východne od infocentra. Do mesta som plánoval cestovať vlakom z Bergama. Keďže v lete 2025 modernizovali viaceré trate v Lombardsku (medzi nimi aj práce na zdvojnásobení trate medzi Bergamom a Ponte San Pietro), spred železničnej stanice v Bergame som si najprv zobral autobus do dedinky Ponte San Pietro, z ktorej ma vlak odviezol až do Lecca. Cesta busom a vlakom vrátane prestoja v Ponte San Pietro trvala 1 h a 15 min. a spiatočný cestovný lístok by stál 8 eur/os.

Na začiatku dovolenky som si cez internet kúpil 7-dňový vlakový pas Trenord, ktorý stál 46,50 eur. S pasom som cestoval 7 dní neobmedzene všetkými druhmi dopravy po celom regióne. Zahŕňal aj mestskú hromadnú dopravu v Miláne a lanovky v Bergame. Nezahŕňal rýchlovlaky konkurenčnej spoločnosti a lode na jazerách Lago di Garda a Lago di Como. Pas som si uložil v mobilnej aplikácii. 

Kde v meste Lecco získať info?

Turistické informačné centrum InfoPoint Lecco sa nachádza v paláci strachu na námestí Piazza XX Settembre. Pani mi odporučila všetky atraktivity mesta (keďže ich nie je tak veľa), ako aj vyhliadkovú loď, či kyvadlovú dopravu medzi Leccom a ostatnými mestami na brehu jazera Lago di Como. Vyhliadkovú loď som si nakoniec nevybral a loď do Bellagia išla až poobede, takže by som opäť celý deň len precestoval a nič nevidel. Tak som sa aspoň pomotal po Leccu.

Čo v meste Lecco robiť, vidieť a navštíviť?

Lecco je vhodným východiskovým bodom na turistiku v okolitých horách. Do hôr sa dostanete po značkovaných turistických chodníkoch alebo lanovkou, ktorá mesto spája s parkom Piani d’Erna. Ak vám náhodou nevyjde počasie do hôr, môžete sa pokojne túlať uličkami mesta.

Bazilika sv. Mikuláša so zvonicou (Basilica di San Nicolò)

Počiatky kostola sv. Mikuláša (Basilica di San Nicolò; 200 m/3 min. pešo severne od infocentra) siahajú do prelomu 11. a 12. storočia. Fresky pochádzajú zo 14. storočia. Súčasná zvonica (Campanile San Nicolò), prezývaná ceruzka vďaka neuveriteľnej podobnosti, pribudla až na začiatku 20. storočia (1904) a okrem kostola ju môžete taktiež navštíviť. S výškou 96 m je údajne 2. najvyššou zvonicou v Taliansku a jednou z najvyšších v Európe. Počas výstupu na jej vyhliadku musíte zdolať 366 schodov. Prevádzková doba zvonice sa mení v závislosti od sezóny. Pre viac info kliknite na oficiálnu internetovú stránku zvonice. Vstupenka stojí 5 eur/os. Vstupenky si môžete kúpiť on-line.

Palác strachu (Palazzo delle Paure)

Eklektický Palác strachu (Palazzo delle Paure) postavili v roku 1916. Spočiatku v paláci sídlil daňový úrad, asi práve preto ten názov. V súčasnosti v ňom môžete navštíviť Galériu moderného a súčasného umenia, Alpské observatórium a Horolezecké múzeum. Palác je otvorený v utorky medzi 10.00-14.00 h, a od stredy do nedele medzi 10.00-18.00 h. Vstupenka stojí 6 eur/os.

Mestské hradby (Vallo delle Mura)

Z mestských hradieb (Vallo delle Mura; 450 m/6 min. pešo východne od infocentra), ktoré nechal vybudovať Azzone Visconti v 14. storočí (1336), sa zachoval len val. Súčasťou hradieb bol aj hrad na brehu jazera, z ktorého zase ostala už len Viscontiho veža. Za vlády milánskeho rodu Sforza sa hradby posilnili a hrad premenili na pevnosť. Rakúsky cisár Jozef II. nariadil zrušenie pevnosti a zbúranie hradieb v roku 1782.

Most Azzone Visconti (Ponte Azzone Visconti)

Súčasťou opevnenia mesta bol aj most Azzone Visconti (Ponte Azzone Visconti alebo tiež Ponte Vecchio; 1 km/15 min. pešo juhovýchodne od infocentra). Most sa v priebehu storočí stal prirodzenou hranicou medzi Benátkami a Milánom. Dnes by už len málokto uveril tomu, že na okrajoch mosta sa kedysi nachádzali 2 obranné veže, ktoré vybavili padacím mostom, súčasťou bol malý hrad s centrálnou vežou a dokonca aj kaplnka. Od mesta ho ešte oddeľoval kanál.

Prechádzka okolo jazera (Lungolago di Lecco a Lungolago di Malgrate)

Ak už náhodou budete merať cestu ku mostu Azzone Visconti, odporúčam vám prejsť sa nie cez mesto, ale po brehu jazera Lago di Como. A potom pokojne pokračujte po upravenej promenáde cez aleje stromov až do Malgrate. Veď práve odtiaľ sa vám naskytne najkrajší výhľad na panorámu Lecca s jazerom pred ním a horami za mestom. Na niektorých miestach sú pláže (spiagga), odkiaľ je prístup do vody pohodlnejší. Hneď by som sa šiel kúpať, keby som mal plavky so sebou.

Pamätníka Antonia Stoppaniho (Monumento ad Antonio Stoppani)

Ak sa z centra mesta vyberiete smerom na sever, budete prechádzať okolo pamätníka Antonia Stoppaniho (Monumento ad Antonio Stoppani; 500 m/7 min. pešo severozápadne od infocentra), otca talianskej geológie a autora knihy Bel Paese (Krásna krajina). Pamätník stojí v strede polkruhového námestia z červených tehál. Za pamätníkom uvidíte 2 symboly mesta Lecco – zvonicu a horu Monte Resegone. Ak budete mať väčšie šťastie ako ja a nenatrafíte práve na robotníkov, ktorí pracujú na promenáde, priamo vo vodách jazera uvidíte pozlátenú sochu sv. Mikuláša, ochrancu lodníkov a námorníkov a patróna mesta.

Kde sa v meste Lecco najesť?

V horúcu júlovú stredu som mal chuť na ľahký obed. Preto som si vybral reštauráciu, doslova sendvičáreň, Paninoteca Ermete (900 m/13 min. pešo juhovýchodne od infocentra). Z bohatej ponuky sendvičov, napočítal som ich až 35, som nakoniec siahol po Ortolana. Sendvič naplnili pomodorom, mozzarellou, grilovanou zeleninou a okorenili oreganom. Za sendvič a fľašu vody som zaplatil 8,50 eur. V sendvičárni môžete platiť platobnou kartou.

Kam v meste Lecco zájsť na kávu?

V meste Lecco som vyskúšal historickú cukráreň, ale aj modernú kaviareň. Obe vrelo odporúčam.

Bar Caffeina

Kaviareň Bar Caffeina (400 m/6 min. pešo juhovýchodne od infocentra) sa hrdí vlastnou zmesou kávy s jemnou textúrou a stredným telom. Káva vonia po sušienkach a sušenom ovocí. V chuti cítiť tóny mlieka, čokolády a sušeného ovocia. Z vitríny sa na mňa usmievali ručne vyrábané sušienky a cukrovinky, briošky a croissanty, či bezlepkové pečivo. Nakoniec som si vybral vegánsku bábovku. Za bábovku a espresso k tomu som zaplatil 4,20 eur. V kaviarni môžete platiť platobnou kartou.

Pasticceria Pontiggia Di Esposito Pietro Corrado

Cukráreň Pasticceria Pontiggia Di Esposito Pietro Corrado (140 m/2 min. pešo severne od infocentra) je ideálnou zastávkou na rannú kávu a niečo sladké k tomu predtým, než pôjdete objavovať mesto. Ponúka viac ako 30 druhov sladkého a slaného pečiva, takže som presvedčený, že si tu vyberie naozaj každý. Neodolal som sfogliatelle plnenej ricottou a kandizovaným ovocím. Škoda len tých hladných a neposedných vtákov, ktoré mali ohromnú chuť na pečivo tak ako ja. Za pečivo a espresso som zaplatil 4,10 eur. V cukrárni môžete platiť platobnou kartou. Cukráreň patrí medzi Historické obchody Lombardska.

Kam v meste Lecco zájsť na drink?

Pred dovolenkou do Talianska som ešte v práci čítal automatickú odpoveď, že sa niekto nemôže venovať môjmu e-mailu, lebo šnorchľuje so žralokmi v Indickom oceáne. A tak som začal premýšľať, akú automatickú odpoveď by som si nastavil ja. Možno by to mohlo byť niečo v zmysle: „Vášmu e-mailu sa budem venovať neskôr, lebo momentálne pijem Aperol Spritz na Lago di Como.“ Takúto odpoveď som si síce nenastavil, ale ten drink som si na brehu jazera aj tak dal. Poctivý koktail, síce v plaste, za rozumnú cenu pripravuje milá obsluha v kiosku Bar Il Chiosco delle Barche (110 m/1 min. pešo severozápadne od infocentra). Za drink som zaplatil 5 eur. V bare môžete platiť platobnou kartou.

Prejdite sa po hradbách aj v týchto mestách:

• Čo vidieť v Bruseli – Grand Place a okolie
• Durrës v Albánsku
• Poreč vás vráti do Byzancie
• Kráľovský Winchester
• Staré mesto Valencie

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma, ak nie je uvedené inak.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Lecco na jazere Lago di Como je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

Ako sa do mesta Miláno dostať?

Miláno je hlavným mestom regiónu Lombardsko na severe Talianska. Je 2. najväčším mestom (1 367 788 obyvateľov) a ekonomickým centrom celej krajiny.

Autobusom

Autobusová stanica Milano Lampugnano sa nachádza 8 km/23 min. autom severozápadne od centra mesta. Autobusy zvyčajne zastavujú na okraji Milána, odkiaľ sa pohodlne dostanete metrom do centra mesta.

Vlakom

Železničná stanica Milano Centrale sa nachádza 2,8 km/40 min. pešo severovýchodne od centra mesta. Vlaky ale zastavujú aj na viacerých zastávkach v meste, napr.:

• Milano Porta Garibaldi – 2,5 km/35 min. pešo severozápadne od centra,
• Milano Porta Venezia – 1,8 km/25 min. pešo severovýchodne od centra,
• Milano Lambrate – 6 km/19 min. autom severovýchodne od centra,
• Milano Rogoredo – 8,6 km/23 min. autom juhovýchodne od centra,
• Milano Cadorna – 1,4 km/20 min. pešo severozápadne od centra …

Do Milána som cestoval v deň, kedy štrajkovali železničiari. Jednak preto, že z Bergama sa tam dostanete priamym vlakom bez nutnosti prestupovať. A tiež preto, že ak by náhodou žiadny vlak nepremával, vždy pôjde nejaký autobus, či už do mesta alebo na letisko, odkiaľ sa taktiež pohodlne dostanem do hotela. Cesta trvala 37-48 min.

Na začiatku dovolenky som si cez internet kúpil 7-dňový vlakový pas Trenord, ktorý stál 46,50 eur. S pasom som cestoval 7 dní neobmedzene všetkými druhmi dopravy po celom regióne. Zahŕňal aj mestskú hromadnú dopravu v Miláne a lanovky v Bergame. Nezahŕňal rýchlovlaky konkurenčnej spoločnosti a lode na jazerách Lago di Garda a Lago di Como. Pas som si uložil v mobilnej aplikácii. Bez pasu by ma spiatočný cestovný lístok vyšiel na 12 eur.

Ako sa po meste Miláno pohybovať?

Na prvý pohľad sa to vôbec nezdá, ale Miláno je ohromne veľké mesto. Veď len na peší presun zo stanice do centra potrebujete 40 minút. Centrum mesta je veľké a prejsť ho pešo z jednej strany na druhú si taktiež vyžaduje fúru času. Na presuny po meste som využil metro a mestský vlak. Inak som sa pohyboval pešo. Priznám sa ale, že večer som si takmer necítil nohy. Prepravu metrom zabezpečuje Milánska dopravná spoločnosť (Azienda Trasporti Milanesi). Nenechajte sa zmiasť skratkou ATM, v tomto prípade nejde o bankomat. Mestský vlak, podobne ako ostatné vlaky v regióne, zabezpečuje spoločnosť Trenord. Jednorazový cestovný lístok na metro aj mestský vlak by ma vyšiel na 2,20 eur.

Kde v meste Miláno získať info?

Turistické informačné centrum InfoPoint Ufficio Informazioni Turistiche Milano je len 160 m/2 min. pešo južne od dómu.

Čo v meste Miláno robiť, vidieť a navštíviť?

Človeku by ani nenapadlo, koľko toho stihne vidieť počas jediného dňa – 12 štvrtí a 22 atraktivít.

Duomo

Milánsky dóm (Duomo di Milano)

Milánsky dóm (Duomo di Milano) je najväčšou a najzložitejšou gotickou stavbou Talianska. Je tiež najväčšou gotickou budovou sveta, po ktorej sa môžete prechádzať. Postavili ho z ružovo-bieleho mramoru z lomu, ktorý bol určený výhradne na túto stavbu. Výstavba začala na konci 14. storočia (1386) a trvala viac ako 6 storočí. Mal byť symbolom sily a veľkosti mesta. Stovky veží a sôch právom pripomínajú mramorový les. Katedrála má dĺžku 157 m a jej najvyššia veža výšku 108,5 m. Vstupenky stoja medzi 5-36 eur/os.

Dóm ma ohromil svojou veľkosťou. Až keď prídete priamo k nemu, uvidíte aký vysoký a rozsiahly je. Zo severnej strany momentálne prechádza rekonštrukciou. Čo ale na zakrytej fasáde nechýbalo, bola obrovská svetelná reklama.

Galéria Viktora Emanuela II. (Galleria Vittorio Emanuele II)

Galéria Viktora Emanuela II. (Galleria Vittorio Emanuele II; 110 m/2 min. pešo severne od dómu) je najstarším nákupným centrom v Taliansku. Vznikla v 19. storočí. Pôvodnou myšlienkou bolo vytvoriť krytú ulicu medzi dómom a operou. Akúsi výkladnú skriňu mesta, kde by ste nakúpili, zastavili sa na aperitivo alebo večeru. Vo vnútri nájdete obchody luxusných značiek, reštaurácie ocenené michelinskou hviezdou, legendárny bar Camparino, či historické kníhkupectvo, ktoré v meste funguje od 19. storočia.

Zatiaľ, čo dóm ma ohromil svojou veľkosťou v pozitívnom slova zmysle, galéria ma prekvapila veľkosťou v tom negatívnom. Na fotografiách pôsobí, že je minimálne 2x taká veľká ako v skutočnosti. Galéria je skutočným srdcom Milána, kde sa to návštevníkmi len tak hemží. A pokiaľ sa obrovské množstvo ľudí natlačí do tak malého priestoru, akým je napr. galéria, nezanechá to vo vás pozitívny zážitok. Takže ak by ste sa ma spýtali, čo sa mi na galérii najviac páčilo, povedal by som vám, že moment, kedy som odtiaľ odišiel preč.

Palác rozumu (Palazzo della Ragione)

Palác rozumu (Palazzo della Ragione; 240 m/3 min. pešo západne od dómu) pochádza z 13. storočia. Až do 18. storočia slúžil ako mestská radnica. Do 2. polovice 20. storočia bol notárskym archívom a v súčasnosti sa v ňom organizujú výstavy fotografie.

Veža Velasca (Torre Velasca)

Brutalistická, racionalistická a neosecesná veža Velasca (Torre Velasca; 650 m/9 min. pešo južne od dómu) je taká škaredá, až je pekná. So svojou výškou 106 m a 26 poschodiami udiera do očí na hranici historických štvrtí Missori a Brolo. Jej tvar huby pramení z túžby oddeliť kancelárie v dolnej časti od bytov v hornej časti na odkrytých železobetónových konzolách. Pripomína stredovekú vežu a čerpá z architektonických vplyvov 19. storočia.

Scala

Mestská štvrť Scala susedí so štvrťou Duomo zo severu. Je známa predovšetkým vďaka jednému z najznámejších operných domov sveta – divadlu La Scala. O divadle som napísal samostatný článok.

Cinque Vie (5vie)

Námestia Piazza degli Affari

Námestie Piazza degli Affari (650 m/9 min. pešo západne od dómu) je symbolom milánskeho obchodu a financií. 16. januára 1808 tu založili Milánsku burzu cenných papierov. Tú postavili na ruinách rímskeho cisárskeho paláca. Vás ale predpokladám zaujme viac socha, ktorú umiestnili do stredu námestia v roku 2010, po finančnej kríze v roku 2008. Asi by ste nepredpokladali, že socha, ktorá predstavuje vztýčený prostredník, sa bude nazývať LOVE – láska (Libertà – sloboda, Odio – nenávisť, Vendetta – pomsta a Eternità – večnosť). Sochu od Maurizia Cattelana, vysokú 11 m, vyrobili z carrarského mramoru. Považujú ju za symbol protestu proti finančnému svetu.

Porta Venezia

Dom Casa Guazzoni

Človeku by pri pohľade na dom Casa Guazzoni (2 km/29 min. pešo severovýchodne od dómu) ani nenapadlo, aké pekné veci sa dajú vytvoriť, keď spojíte betón a železo. Dom pochádza zo začiatku 20. storočia a odjakživa slúži na bývanie. Veľmi by ma zaujímalo, ako to vyzerá vo vnútri. Žiaľ, do domu sa nedostanete. Jedine, že by v ňom býval nejaký váš známy.

Dom Casa Galimberti

Len čo by ste kameňom dohodili, stojí od Casa Guazzoni ďalší architektonický klenot. Pri pohľade na fasády domov mám pocit, že som zrazu vo Viedni na začiatku 20. storočia. Dom Casa Galimberti (2 km/28 min. pešo severovýchodne od dómu) predstavuje jedno z najoriginálnejších diel milánskej secesie. Spoznáte ho podľa kovaného železa, kvetinových motívov v betóne a obkladu z keramických dlaždíc. Casa Galimberti slúži podobne ako Casa Guazzoni len na bývanie a nie je verejnosti prístupná. Vďaka malebnosti týchto domov presne viem, v ktorej štvrti Milána by som chcel bývať.

Park Giardini Indro Montanelli

Aké som len mal ohromné šťastie, že kým som prišiel do parku Giardini Indro Montanelli (1,6 km/22 min. pešo severovýchodne od dómu) prestalo už pršať a slnko začalo opäť vykúkať spoza mrakov. Park je výborným východiskovým bodom na prehliadky Galérie súčasného umenia, Galérie moderného umenia, Prírodovedného múzea, či planetária.

Guastala

Park Giardini della Guastalla

Príjemným únikom pred letnou páľavou sú určite barokové záhrady Giardini della Guastalla (950 m/13 min. pešo juhovýchodne od dómu) v tesnom susedstve Milánskej univerzity. Záhrady síce neoplývajú žiadnymi dláždenými chodníkmi, upravenými záhonmi či antickými sochami. Stále je však príjemné si v ňom na chvíľu sadnúť na lavičku a v tieni mohutných stromov sledovať miestnych. Väčšia skupinka ľudí, rodina či kolegovia z práce, tu dokonca niečo oslavovala. A v tunajšom rybníku dodnes žije početná populácia kaprov.

Rotonda della Besana

Nie, že by mi prekážali davy ľudí, ale keď som sa vybral do štvrte Guastala, skutočne som si užíval poloprázdne ulice, na ktorých zvyčajne stretnete len miestnych. Ruch mesta nechávate za vysokou kovanou železnou bránou a už len sledujete Milánčanov, ktorí si tu odskočili čítať knihu. Pred návštevou neskorobarokového komplexu Rotonda della Besana (1,4 km/20 min. pešo juhovýchodne od dómu) som netušil, že ide o bývalý cintorín a musím sa priznať, že lebky na hlaviciach stĺpov som si naozaj nevšimol. V stredoveku bol práve toto okraj mesta, ideálny na umiestnenie cintorína. Kostol uprostred komplexu už odsvätili a v súčasnosti ho milujú všetky deti, lebo sa v ňom nachádza Detské múzeum MUBA (Museo dei Bambini Milano). Rotunda je otvorená denne medzi 7.00-22.00 h. Vstup do rotundy je zdarma.

Zona Magenta

Múzeum Leonardovej Poslednej večere (Museo del Cenacolo Vinciano)

Ešte pred návštevou Milána som vedel, že v meste chcem určite vidieť 2 atraktivity – Poslednú večeru a Divadlo La Scala. A tak som si pár týždňov pred dovolenkou klikol na stránku múzea, aby som si rezervoval lístok. Podľa stránky bolo múzeum beznádejne vypredané na 2 mesiace dopredu. Tak som si povedal, že to risknem a overím si silu novinárskeho preukazu. Do Milána som cestoval ráno a moje prvé kroky smerovali do Múzea Poslednej večere (Museo del Cenacolo Vinciano; 1,7 km/24 min. pešo západne od dómu).

Vedeli ste, že Napoleon po dobytí Milána Francúzmi premenil refektár na stajňu pre svoje kone?

Pani pred vchodom do pokladne múzea mi povedala to, čoho som sa obával najviac. Múzeum je už na celý deň aj nadchádzajúci týždeň vypredané. Deň na to ale zverejňujú na internetovej stránke možnosť rezervovať si vstupenku na ďalšie obdobie. Neviem na aké, keď na internete som videl, že sa tam nenachádza jediné voľné miesto na nasledujúce 2 mesiace. V tom nás vyrušil pán, ktorý z peňaženky vytiahol preukaz a pani ho automaticky pustila dovnútra. V duchu si vravím, že som takmer zabudol na môj novinársky preukaz.

Vedeli ste, že Leonardo da Vinci sa zvečnil práve v osobe Judáša, apoštola, ktorý zradil Ježiša?

Tak som vytiahol preukaz a pani povedal, že som novinár (čo človek neurobí pre to, aby videl Poslednú večeru). Pani mi povedala, že to je v poriadku, že by som mal dokonca vstup zadarmo, ale musím si rezervovať miesto v skupine cez internet. Tak sa jej pýtam, čo za preukaz mal ten pán predo mnou. Bol to preukaz pre ťažko zdravotne postihnuté osoby.

Posledná večera sa nachádza na stene refektára dominikánskeho kláštora pri kostole Santa Maria delle Grazie. Celý komplex je súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Leonardo da Vinci sa na diele podieľal v rokoch 1494-1497. Múzeum je otvorené od utorka do nedele medzi 8.15-19.00 h. Vstupenka stojí 15 eur/os. Vstupenku si musíte rezervovať vopred na oficiálnej internetovej stránke múzea. Do pokladne múzea musíte prísť minimálne 30 min. pred rezervovaným časom vstupu, inak o svoju vstupenku prídete. Rezervácie sa otvárajú štvrťročne.

Castello

Hrad Sforza (Castello Sforzesco)

Ak budem mať to šťastie a Miláno navštívim opäť, moje kroky budú smerovať do expozícií hradu Sforza (Castello Sforzesco; 1 km/15 min. pešo severozápadne od dómu). Pevnosť je jedným z najväčších hradov Európy. Počiatky výstavby siahajú do 14. storočia. V 17. storočí bol jednou z hlavných vojenských citadel v Európe. V minulosti plnil funkciu obrannej pevnosti, sídla vojvodu a vojenských kasární. Dnes je domovom Mestských múzeí a od roku 1896 jednej z najväčších umeleckých zbierok v meste. Nájdete tu Múzeum antického umenia, Pinakotéku, Múzeum dekoratívneho umenia, Múzeum prehistórie a protohistórie, zbierku nábytku, jednu z najväčších európskych zbierok hudobných nástrojov, tapisérie, či zbrojnicu. Architektúra paláca je atraktivitou sama o sebe.

Sempione

Park Sempione (Parco Sempione)

Taká smola, že začalo pršať práve vtedy, keď som vošiel do parku Sempione (Parco Sempione; 1,6 km/22 min. pešo severozápadne od dómu). Inak by som sa v ňom zdržal určite dlhšie. Park je ohromnou zelenou oázou v centre Milána. Má neuveriteľných 40 ha. Park otvorili počas Svetovej výstavy v roku 1906. Určite ho nevynechajte na piknik, oddych, šport alebo aspoň na prechádzku. Park je tiež prehliadkou architektúry 20. storočia.

Veža Branca (Torre Branca)

Veža Branca (Torre Branca; 2 km/26 min. pešo severozápadne od dómu) je jedným z miest, ktoré by som určite navštívil v prípade priaznivejšieho počasia. Z 10. najvyššej stavby v meste s výškou 108,6 m budete mať jedinečný výhľad nielen na Miláno, ale aj na Alpy a Apeniny. Postavili ju zo špeciálnych oceľových rúrok za rekordných 2,5 mesiaca na Triennale v roku 1933. Nemusíte sa obávať, že by ste do takej výšky nezvládli vyliezť. Vo veži je výťah, ktorý vás za necelú minútu vystrelí na krytú vyhliadkovú plošinu. Veža je v prípade silného vetra alebo nepriaznivého počasia zatvorená. Vstupenka stojí 6 eur/os.

Oblúk mieru (Arco della Pace)

Neoklasicistický víťazný oblúk s 3 valenými klenbami postavili v priebehu 19. storočia na pamiatku bitky pri Jene v nemeckom Durínsku, ktorú Francúzi vyhrali v roku 1806. Mýtne búdky po stranách slúžili na výber mýta. Oblúk zároveň oddeľoval mesto od vidieku. Na jeho vrchole sa nachádza bronzový voz ťahaný 6 koňmi, ktorý vezie Minervu sprevádzanú 4 jazdeckými víťazstvami. S návratom Habsburgovcov sa víťazný oblúk zmenil na Oblúk mieru (Arco della Pace; 2 km/29 min. pešo severozápadne od dómu).

Porta Garibaldi

Brána Garibaldi (Porta Garibaldi)

Bránu Garibaldi (Porta Garibaldi; 2 km/29 min. pešo severne od dómu) postavili v čase, keď opustený obranný systém Milána premenili na aleje lemované stromami. Prítomnosťou kanálu Martesana bola nevyhnutná na prepravu tovarov a produktov. V jej okolí sa nachádzalo mnoho skladov.

Námestie Piazza Gae Aulenti

Námestie Piazza Gae Aulenti (2,5 km/35 min. pešo severne od dómu) je moderným srdcom Milána. Kruhové námestie má priemer asi 80 m a je vyvýšené 10 m nad zemou. Venovali ho architektke a dizajnérke Gae Aulenti, ktorej sa podarilo presadiť v čase a profesii, ktorá patrila prevažne mužom. Námestie postavili v súlade so zásadami ekologickej udržateľnosti. Je pokryté solárnymi panelmi, ktoré zabezpečujú energiu pre 3 susedné veže. Námestie dopĺňajú 3 nekonečné kruhové fontány, ktoré obklopuje 105 m dlhý kruh zakrivených sedadiel. LED solárny strom v strede sa rozsvieti vždy po zotmení vďaka slnečnej energii, ktorú si uložil počas dňa. Dominantou námestia je veža UniCredit Tower, ktorá je so svojimi 231 m najvyššou budovou Talianska.

Isola

Vertikálny les (Bosco Verticale)

Tak v takejto bytovke by som chcel bývať. Ak chcete vedieť, aké je to bývať v lese v centre mesta, navštívte Vertikálny les (Bosco Verticale; 2,7 km/38 min. pešo severne od dómu). Je jeden z najinovatívnejších a najprestížnejších symbolov Milána. Dve obytné veže majú výšku 76 a 100 m. Fasády obklopuje 800 stromov, 4 500 kríkov a 15 000 rastlín. Rastliny produkujú kyslí, vlhkosť a absorbujú CO₂. Medzi konármi si našlo svoje prirodzené miesto niekoľko druhov vtákov. Projekt získal ocenenie v oblasti udržateľnosti. Veže postavili nad linkami metra M2 a M5. Preto navrhli systém na tlmenie vibrácií, vďaka ktorému veže blokujú seizmické vlny. Spolu s dómom patrí medzi najfotografovanejšie budovy mesta.

Centro Direzionale

Knižnica stromov BAM (Biblioteca degli Alberi)

Komu by už len napadlo, že nezvyčajný názov Knižnica stromov BAM (Biblioteca degli Alberi; 2,4 km/34 min. pešo severne od dómu) bude patriť parku. Park je otvorenou botanickou záhradou s viac ako 100 druhmi stromov. Počas teplých letných mesiacov poskytuje útočisko všetkým Milánčanom, ktorí pracujú v okolitých mrakodrapoch. Okrem toho je tiež dejiskom rôznych podujatí.

Palác Lombardia (Palazzo Lombardia)

Tí, ktorí čítajú môj blog dlhšie, už vedia, že som milovníkom akejkoľvek architektúry. Či tej starej alebo novej. Preto som si v tejto štvrti nemohol nechať ujsť pohľad na palác Lombardia (Palazzo Lombardia; 3 km/41 min. pešo severne od dómu), 161 m vysokú vežu zo skla, ocele a železobetónu. Nižšie budovy uzatvárajú oválne námestie. A že som najväčšie zastrešené námestie Európy navštívil v najlepší možný čas! Mierne prehánky práve dávali svoje posledné zbohom a pomedzi mraky sa opäť začali predierať slnečné lúče.

Mrakodrap Pirelli (Grattacielo Pirelli)

Modernistický mrakodrap z ocele a betónu Pirelli (Grattacielo Pirelli; 2,7 km/38 min. pešo severne od dómu) patril v čase svojej výstavby v rokoch 1956-1960 medzi najvyššie mrakodrapy Európy. Navrhol ho Giò Ponti a má 127 m. Kým v minulosti boli vo veži kancelárie výrobcu pneumatík Pirelli, po ktorom vežu pomenovali, dnes je sídlom Regionálnej Rady Lombardska. Vyhliadková terasa mrakodrapu je návštevníkom prístupná len počas špeciálnych príležitostí.

Centrale

Stanica Milano Centrale

Železničná stanica Milano Centrale (2,8 km/40 min. pešo severne od dómu) je 2. najväčšou stanicou v Taliansku, čo sa týka veľkosti aj počtu cestujúcich. Monumentálnu budovu z bieleho kameňa so sochami slávnostne otvorili v roku 1931. Zaujímavosťou je, že v polovici nástupišťa 21 (nástupište 20 a 1/2) sa nachádza pre bežného návštevníka neznámy honosný Kráľovský pavilón s intarzovanými podlahami, kvalitným nábytkom, zdobený mramorom a mozaikami v empírovom štýle, tajnou chodbou, ale aj znakmi svastiky z čias fašizmu.

Kde sa v meste Miláno najesť?

Do Milána som šiel s tým, že na obed niekde ochutnám milánsku kotletu. Predpokladal som, že za obed zaplatím okolo 20 eur. To som ešte netušil, že len kotleta stojí okolo 25 eur. A v tom som akoby zázrakom objavil reštauráciu Maia Bistrot Ristorante Caffetteria (450 m/6 min. pešo severozápadne od dómu), v centre mesta, s výbornými hodnoteniami a polovičnými cenami. Hovorím si, toto bude určite nejaký podvod. A tak som si to šiel overiť.

Milánska kotleta je podobne ako viedenský rezeň na tenko naklepaný, obalený a na prepustenom masle vypražený teľací rezeň. Milánska sa ale na rozdiel od tej viedenskej líši tým, že sa pripravuje s kosťou a neobaľuje v múke. Poviete si, ako sa dostal viedenský rezeň do Milána. Miláno bolo v 17.-18. storočí súčasťou Rakúsko-Uhorska. Avšak Milánčania vám s hrdosťou povedia, že kotletu pripravujú už od 12. storočia.

Reštaurácia v čase obeda praskala vo švíkoch. Obsluha však pre mňa aj tak našla miesto pri jedinom voľnom stole v suteréne reštaurácie. Všade okolo mňa samí Taliani v oblekoch a Talianky v kostýmoch či šatách. To je dobré znamenie, keď sa tu chodia najesť miestni. Pochopiteľne som si objednal Milánsku kotletu s vyprážanými zemiakovými hranolčekmi. Nevyhnutnou súčasťou obeda bol chlieb. Rezeň som zapil talianskym pivom Moretti. Za obed som zaplatil 19 eur (coperto 2 eur). V reštaurácii môžete platiť platobnou kartou.

Kam v meste Miláno zájsť na drink?

Bistro a kokteilový bar Eppol (2,1 km/29 min. pešo severovýchodne od dómu) je presne tým miestom, kam by som sa vybral v piatok večer s priateľmi na kokteil a niečo malé k tomu. Moderný, štýlový, zaujímavý. Prívetivá obsluha. Za jeden Aperol Spritz som zaplatil 10 eur. V bare môžete platiť platobnou kartou.

Kam za európskou architektúrou?

• Čo vidieť v Osle
• Od Kráľovskej štvrte po Atomium
• Rothmayerova vila v Prahe
• Tirana plná kontrastov
• Poreč vás vráti do Byzancie

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma, ak nie je uvedené inak.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Miláno – 1 deň nestačí je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

Ako sa do mesta Pavia dostať?

Pavia je hlavným mestom rovnomennej provincie v regióne Lombardsko na severe Talianska, 43 km/40 min. autom južne od Milána.

Autobusom

Autobusová stanica Autostazione di Pavia sa nachádza 900 m/13 min. pešo severozápadne od námestia Piazza della Vittoria.

Vlakom

Železničná stanica Pavia sa nachádza 900 m/13 min. pešo severozápadne od námestia Piazza della Vittoria neďaleko autobusovej stanice. Na začiatku dovolenky som si cez internet kúpil 7-dňový vlakový pas Trenord, ktorý stál 46,50 eur. S pasom som cestoval 7 dní neobmedzene všetkými druhmi dopravy po celom regióne. Zahŕňal aj mestskú hromadnú dopravu v Miláne a lanovky v Bergame. Nezahŕňal rýchlovlaky konkurenčnej spoločnosti a lode na jazerách Lago di Garda a Lago di Como. Pas som mal uložený v mobilnej aplikácii. Bez pasu by ma spiatočný cestovný lístok vyšiel na 16 eur.

Vlaková odysea

Do Pavie som cestoval z Bergama cez Milano Lambrate a Milano Rogoredo. Celá trasa, vrátane prestojov na staniciach, mala trvať 1 h a 41 min. To by som ale musel stihnúť prípoj v Milano Rogoredo. Na prestup tam som mal 22 minút. Vravíte si, času dosť. Ale nie v prípade, keď vlak už z Lambrate odchádza s 20-minútovým meškaním a na tak krátkom úseku ešte naberie ďalšie meškanie nejakú 1-2 minúty. Je samozrejmé, že som nemal čas stihnúť vlak v Rogoredo.

Ďalší odchádzal, našťastie, len o polhodiny neskôr. Vlaky, nepoviem rýchliky, ale dokonca ani osobáky, sa navzájom nečakajú ako u nás na Slovensku. A preto si veľmi vážte, keď na vás počká prípoj vo Vrútkach alebo v Kysaku. Do Pavie som sa nakoniec dostal o tú polhodinu neskôr, takže celá cesta trvala 2 h a 11 min. A to bola len cesta tam. Vedel som, že v ten deň večer o 21.00 h začínajú štrajkovať zamestnanci železníc. Nepredpokladal som ale, že vďaka tomu nepôjdu ďalšie vlaky už poobede v ten deň.

A tak som si na stanici v Pavii počkal ďalšie 2 hodiny navyše, kým konečne išiel vlak do Milána, tentoraz už bez prestupu v Rogoredo. Asi si viete predstaviť, ako sa ľudia, ktorí by cestovali 4 vlakmi, natlačilo do jedného vlaku. O klimatizácii ani nehovorím. Do Milána som mal cestovať zrýchleným vlakom bez prestávok. Keďže ale predošlé vlaky nešli, vlak, ktorým som cestoval, zastavoval za každou zákrutou. Našťastie, prípoj v Milano Lambrate som stihol a do Bergama som nakoniec docestoval. Čo vám poviem?! „Milujem“ talianske vlaky!

Kde v meste Pavia získať info?

Turistické informačné centrum Tourist Infopoint Pavia sa nachádza priamo na námestí Piazza della Vittoria vo východnej časti zástavby.

Čo v meste Pavia robiť, vidieť a navštíviť?

Nachádza sa v meste Pavia 3. alebo 4. najväčšia kupola katedrály v Taliansku? Kostol, v ktorom korunovali Barbarossu, jedna z najstarších univerzít Európy, podivné vysoké úzke veže, či hrad s viacerými expozíciami. V meste je atrakciou dokonca i most.

Námestie víťazstva (Piazza della Vittoria)

Centrom historického jadra mesta je Námestie víťazstva (Piazza della Vittoria), ktoré lemujú obchody, reštaurácie, kaviarne a bary. Južnú časť zástavby zaberá palác Broletto, v ktorom sa zasadalo v 11.-16. storočí. Už za čias Ríma sa v týchto miestach usporadúvali trhy. V juhozápadnom rohu námestia sa týči mohutná veža katedrály.

Katedrála sv. Štefana a Nanebovzatia Panny Márie (Cattedrale di Santo Stefano e Santa Maria Assunta)

Katedrálu sv. Štefana a Nanebovzatia Panny Márie (Cattedrale di Santo Stefano e Santa Maria Assunta; 230 m/3 min. pešo juhozápadne od námestia Piazza della Vittoria) som pôvodne ani neplánoval navštíviť. Keď už som ale išiel okolo, povedal som si, prečo nenahliadnuť dovnútra. A stihol som to len tak-tak. Katedrálu už plánovali zavrieť na pravidelnú poobednú prestávku.

Vedeli ste, že kupola katedrály v Pavii je so svojím priemerom 30-35 m a výškou 80-97,5 m 3. najväčšou kupolou v Taliansku? Pomyselné zlato vyhrala Bazilika sv. Petra v Ríme (priemer cca 41-42 m, výška 136 m). Striebro patrí Brunelleschiho kupole kostola Santa Maria del Fiore vo Florencii (priemer cca 45-54 m, výška 116 m). Zemiakovú medailu získala kupola Duomo Nuovo v Brescii (priemer 21-26 m, výška 80 m). Ak by sme započítali antický chrám Panteón v Ríme s priemerom 43 m, ktorý ale nie je katedrálou, Pavia by obsadila až 4. priečku. Ak v tom máte menší zmätok ako ja, vedzte, že najporovnateľnejším kritériom je priemer kupoly, zatiaľ čo výška kupoly ukazuje jej monumentálnosť v priestore.

Pred katedrálou stojí jazdecká socha Regisola, kópia originálu, ktorý pôvodne stál v Ravenne. Prvú sochu zničili jakobíni, ktorí ju považovali za symbol monarchie.

Krytý most (Ponte Coperto)

Neodmysliteľnou súčasťou panorámy Pavie je jej krytý most (Ponte Coperto; 500 m/7 min. pešo južne od námestia Piazza della Vittoria). Postavili ho v polovici 14. storočia, aby nahradil pôvodný rímsky, ktorý môžete stále vidieť vedľa súčasného mosta. Most spája centrum Pavie s dedinou práčiek, rybárov a ťažiarov štrku Ticino. Počas 2. svet. vojny ho zbombardovali. Súčasný most je z 50. rokov 20. storočia.

Kostol sv. Michala (Basilica di San Michele Maggiore)

Počas cestovania zvyčajne nenavštevujem kostoly, mešity, či synagógy. V Pavii je ale jeden kostol, ktorý som chcel navštíviť, pretože sa s ním spája významná historická udalosť. V románskom kostole sv. Michala (Basilica di San Michele Maggiore; 550 m/7 min. pešo juhovýchodne od námestia Piazza della Vittoria) korunovali v roku 1155 rímsko-nemeckého kráľa Fridricha I. Barbarossu, ktorý sa zúčastnil 3. krížovej výpravy. Kostol je otvorený v pondelky medzi 7.00-12.00 h, 15.00-19.00 h a od utorka do nedele medzi 7.00-19.00 h.

Univerzita v Pavii (Università degli studi di Pavia)

Univerzita v Pavii (Università degli studi di Pavia; 300 m/4 min. pešo severovýchodne od námestia Piazza della Vittoria) patrí medzi najstaršie univerzity v Európe. Jej počiatky siahajú do roku 1361.

Stredoveké veže (Torri medievali)

V areáli univerzity neprehliadnete 3 vysoké a úzke stredoveké veže (Torri medievali; 300 m/4 min. pešo severovýchodne od námestia Piazza della Vittoria). Súčasný návštevník Pavie len veľmi ťažko uverí tomu, že panorámu mesta niekedy tvorila stovka takýchto veží. Do súčasnosti sa ich zachovalo 5. Tri v areáli univerzity a 2 na ulici Via Luigi Porta. Postavili ich v priebehu 11. a 12. storočia z tehál. Predstavovali moc rodiny, ktorej patrili. Žiaľ, dovnútra veží sa nedostanete.

Viscontiho hrad (Castello Visconteo)

Galeazzo II. Visconti započal výstavbu hradu (Castello Visconteo; 1 km/13 min. pešo severne od námestia Piazza della Vittoria) v roku 1360. Hrad dokončili za neuveriteľných 5 rokov. Plnil predovšetkým vojenskú funkciu, ale bol tiež sídlom dvora. Dôkazom toho sú pozostatky fresiek, výzdoba zo zlata a lapisu lazuli. Pôvodne mal hrad 4 krídla. Severné krídlo zničilo francúzske delostrelectvo v 16. storočí. Hrad slúžil v 19. storočí ako vojenské kasárne. V 20. storočí hrad odkúpilo mesto, ktoré ho premenilo na kultúrne centrum s viacerými expozíciami a výstavnými priestormi. Najviac ma ohromil svojou veľkosťou obraz „Vyslanectvo Niccola Machiavelliho, florentského občana a tajomníka, do Imoly na stretnutie s Cesarem Borgiom, vojvodom z Valentina“ od Federica Faruffiniho.

Nenechajte sa zmiasť tak ako ja. Vstup do hradu nie je z juhu, ako by jeden mohol predpokladať, ale akoby zboku hradu, zo západu. Počas prehliadky cez leto 2025 som tiež natrafil na robotníkov, ktorí rekonštruovali hrad. Z tohto dôvodu boli otvorené len niektoré expozície, archeologická expozícia, románske a renesančné sochárstvo a galérie antického umenia, umenia 17., 18. a 19. storočia. Múzeum je otvorené pondelky, stredy až piatky medzi 14.00-18.00 h, cez víkendy a sviatky medzi 10.00-18.00 h. Vstupenka do nádvoria, portiku a lodžie stojí 1 eur/os. Vstupenka do expozícií stála 10 eur/os. V múzeu mi uznali novinársky preukaz.

Kde sa v meste Pavia najesť?

Pavia je známa svojím rizotom z olivového oleja, masla, cibule, cesnaku, mrkvy, zeleru, fazule, paradajok, bieleho vína, samozrejme ryže, vývaru a strúhaného syra. Už počas jazdy vlakom z Milána vám určite neuniknú rozľahlé ryžové polia, ktoré sa rozprestierajú okolo mesta. Pôvodne som plánoval navštíviť jednu reštauráciu, v ktorej pripravujú rizoto. Prišiel som ale v čase najvyššej obedovej špičky. Hostia si podávali kľučku a čakali v rade na stôl. Po chvíli čakania a zistení, že rad sa veľmi nehýbe, som sa otočil a hľadal náhradu.

Objavil som reštauráciu, v ktorej pripravovali výbornú pizzu. Neapolská reštaurácia La Nuova Mergellina (250 m/3 min. pešo západne od námestia Piazza della Vittoria) je známa tiež svojou pizzou, ktorej cesto sa necháva kysnúť 36-100 hodín. Ochutnal som pizzu Pugliese. Vysoký chrumkavý okraj, paradajkový základ, mozzarella, výrazné ančovičky, ešte výraznejšie kapary, čierne olivy, cibuľa, parmezán a bazalka. Za pizzu a svetlý ležiak som zaplatil 17 eur (coperto 2 eur). V reštaurácii môžete platiť platobnou kartou.

Kam v meste Pavia zájsť na kávu a drink?

Pri prehliadkach miest rád objavujem nové jedlá a nápoje. V Pavii som si kládol za cieľ ochutnať Tortu Paradiso v Pasticceria Vigoni. Základom torty je piškóta z múky, masla a cukru. Hodí sa ako samostatný dezert alebo k rôznym krémom a pudingom. Na moje prekvapenie bola cukráreň v čase mojej návštevy zatvorená. Zároveň pôsobila, že je v tomto stave už niekoľko rokov.

Nakoniec som sa zastavil v kaviarni Delizia Caffè (170 m/2 min. pešo západne od námestia Piazza della Vittoria). Doplnil som kofeín v podobe espressa a oddýchol si pri Aperol Spritz. Keby som vedel, že železničiari začnú štrajkovať o niekoľko hodín skôr, predĺžil by som si svoj pobyt v kaviarni aspoň o 2 hodiny. Za účet som zaplatil 8,30 eur. V kaviarni môžete platiť platobnou kartou.

Prejdite sa po významných mostoch aj v týchto mestách:

• Tirana plná kontrastov
• Čo vidieť v Kodani – Nyhavn, Christiania a okolie
• Umenie a grappa v Bassano del Grappa
• Čo vidieť v Ľubľane zadarmo?
• El Pla del Real, La Saïdia a Poblats Marítims – pláže a parky Valencie

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma, ak nie je uvedené inak.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Pavia – kupola, rizoto a torta je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.