Ako sa do mestečka Karlštejn dostať?

Mestečko Karlštejn (33 km/47 min. autom juhozápadne od Prahy) sa nachádza v oblasti Berounsko v regióne Stredné Čechy. Z administratívneho hľadiska patrí do okresu Beroun v Stredočeskom kraji.

Autobusom

Z Prahy do mestečka Karlštejn som nenašiel žiadne autobusové spojenie.

Vlakom

Železničná stanica sa nachádza 2 km/30 min. pešo juhozápadne od hradu. Do mestečka Karlštejn som z Prahy cestoval vlakom. Cesta dlhá 33 km trvala 41 min. a spiatočný cestovný lístok stál 156 czk/6,22 eur/os.

Kde v mestečku Karlštejn získať info?

V mestečku Karlštejn sa nachádzajú 2 turistické informačné centrá:

• Informačné centrum Karlštejn – 650 m/9 min. pešo juhozápadne od hradu, pri múzeu betlehemov,
• Turistické centrum Karlštejn – 500 m/7 min. pešo južne od hradu, pri hoteli Karlštejn.

Čo v mestečku Karlštejn robiť, vidieť a navštíviť?

Mestečko Karlštejn návštevníci vyhľadávajú predovšetkým pre rovnomenný gotický hrad, ktorý kedysi chránil české korunovačné klenoty. Keď už ste ale v tejto oblasti, urobte si krátku prechádzku ku českému Grand Canyonu – Lomu Velká Amerika.

Štátny hrad Karlštejn

Hrad mi svojou polohou na vysokom brale, ktoré obklopujú doliny, pripomínal Draculov hrad Bran. Pred prehliadkou hradu mi ešte ostávalo pár minút voľna, tak som sa aspoň prešiel po hradbách na 1. hradnom nádvorí, z ktorých uvidíte nielen hrad, mestečko pod hradom, ale aj okolie.

Stručná história

Hrad Karlštejn založil v roku 1348 český kráľ a rímsky cisár Karol IV. ako miesto na uloženie kráľovských pokladov, predovšetkým korunovačných klenotov. Tie tu skutočne preniesli na začiatku husitských vojen a s krátkymi prestávkami ich tu uchovávali takmer 200 rokov. Najneskôr na jar v roku 1421 ich nechal cisár Žigmund odviezť do Uhorska. Korunovačné klenoty a najdôležitejšie krajinské písomnosti sa ale na hrad vrátili už v roku 1436.

Hrad dostavali v roku 1365. Po roku 1480, za vlády Vladislava II. Jagellonského, hrad upravili v neskorom gotickom štýle. V poslednej štvrtine 16. storočia hrad renesančne prestavali za vlády Rudolfa II. Na začiatku 30-ročnej vojny korunovačné klenoty a krajinské písomnosti opäť odviezli. Súčasná podoba hradu pochádza z konca 19. storočia. V roku 1962 hrad vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku.

Prehliadkové okruhy

Na výber máte hneď z niekoľkých prehliadkových okruhov so sprievodcom.

1. Cisárska rezidencia Karola IV. (základný okruh)

Na základnom okruhu Cisárska rezidencia Karola IV. navštívite historické interiéry na 2 podlažiach Cisárskeho paláca a spodných podlažiach Mariánskej veže. Hrad postupne zariaďujú dobovým nábytkom. Uvidíte repliku postele, v akej mohol spať český kráľ Karol IV. V jednej z komnát sa do súčasnosti zachovalo pôvodné drevené obloženie. Na záver prehliadky uvidíte kópiu českej Svätováclavskej koruny.

Po prehliadke sa nezabudnite prejsť po hradbách ďalších nádvorí a zájsť aj do Studničnej veže, v ktorej sa dochovala 78 m hlboká hradná studňa. Prehliadka trvá 55 minút a vstupenka stojí 300 czk/11,96 eur/os. Vstupenky si nemusíte vopred rezervovať. V pokladni hradu môžete platiť platobnou kartou. Jedine na tomto prehliadkovom okruhu môžete fotografovať bez použitia blesku. Na všetkých okruhoch sa zakazuje nahrávať videá.

2. Karlštejnské hradné kaplnky (výberový okruh)

Výberový okruh Karlštejnské hradné kaplnky vás zavedie do historicky najcennejších priestorov hradu. Navštívite východné krídlo Cisárskeho paláca, horné podlažie Mariánskej veže a Veľkú vežu. Prehliadka trvá 100 minút a vstupenka stojí 640 czk/25,52 eur/os. Vstupenky si musíte vopred rezervovať.

3. Celým hradom (mimoriadny okruh)

Mimoriadny okruh Celým hradom vám okrem priestorov z predošlých 2 okruhov ukáže aj bežne nedostupné časti hradu nad kaplnkou sv. Kríža. Prehliadka trvá 180 minút a vstupenka stojí 1 800 czk/71,78 eur/os. Vstupenky si musíte kúpiť vopred v predpredaji alebo on-line.

4. Kaplnka večerného Karlštejna (mimoriadny okruh)

Mimoriadna večerná prehliadka Kaplnka večerného Karlštejna vás zavedie do posvätných priestorov hradu vrátane kaplnky sv. Kríža. Prehliadka trvá 120 minút a vstupenka stojí 1 700 czk/67,79 eur/os. Vstupenky si musíte kúpiť vopred v predpredaji alebo on-line.

5. Karlštejn ako uzavretá pevnosť (mimoriadny okruh)

Počas mimoriadneho okruhu Karlštejn ako uzavretá pevnosť prejdete so sprievodcom hradné brány, nádvorie, areál hradnej studne, hradby, cisárove komnaty a všetky kaplnky. Prehliadka trvá 180 minút a vstupenka stojí 1 800 czk/71,78 eur/os. Vstupenky si musíte kúpiť vopred on-line.

6. Na kávu s kastelánom (mimoriadny okruh)

Počas mimoriadneho okruhu Na kávu s kastelánom vás celým hradom prevedie kastelán osobne. Povie vám nielen históriu hradu, ale oboznámi vás aj s prevádzkou hradu, či prebiehajúcimi stavebnými úpravami. Súčasťou prehliadky je welcome drink, občerstvenie, káva a zákusok. Prehliadka trvá 180 minút a vstupenka stojí 3 500 czk/139,56 eur/os. Vstupenky si musíte kúpiť vopred v predpredaji alebo on-line.

7. Voľne prístupným areálom Karlštejna (s audio sprievodcom)

Samostatná prehliadka voľne prístupnou časťou areálu hradu od vstupnej brány po Studničnú vežu s audio sprievodcom, ktorého si stiahnete do svojho chytrého telefónu. Prehliadka trvá 40 minút a je zdarma.

Lom Velká Amerika a Lom Mexiko

Po prehliadke hradu a obede som sa vybral na neďaleký český Grand Canyon, lom Velká Amerika (4 km/1 h pešo severne od hradu). Mne sa ale nechcelo kráčať naokolo po oficiálnom turistickom chodníku (červená značka po Dub Sedmi bratří a odtiaľ žltá značka okolo lomov) a tak som si cestu skrátil cez les. Z lesa som vyšiel na rozľahlú lúku a pokračoval hore do kopca. Na moje prekvapenie som narazil na plot kameňolomu, takže časť cesty som sa aj tak musel vrátiť. Zatopený lom som ale nakoniec predsa len dosiahol.

Najprv som prechádzal okolo menšieho lomu Mexiko. Lom Mexiko bol 1. lomom, ktorý v tejto oblasti otvorili. Má dĺžku 300 m, šírku 100 m a hĺbku 80 m. Lom sa tiež niekedy zvykne nazývať Trestanecký. V 50. rokoch 20. storočia v ňom museli v neľudských podmienkach pracovať politickí väzni. Odporúčam vám prejsť si náučný chodník okolo lomu Velká Amerika, pretože z oboch strán sa vám naň naskytnú fantastické výhľady. Chodník má dĺžku 3 km a panely sa zameriavajú na prírodovedné hodnoty tunajšej krajiny, históriu ťažby vápenca a tzv. pracovný útvar Mořina.

Vápencový lom Velká Amerika má dĺžku 800 m, šírku 200 m a hĺbku 100 m. Chodník vedie aj po dne nezatopenej časti lomu. Síce je vstup na dno lomu zakázaný, videl som tam zaparkované autá a nezodpovedných návštevníkov. Vysoké steny lomy pomaly obrastajú mladé stromy. Velká Amerika má aj svoju mladšiu sestru, Malú Ameriku, ktorá sa nachádza západne od lomu Mexiko. Do mestečka Karlštejn som sa vrátil najprv po žltom značkovanom chodníku od lomu do obce Mořina, potom modrou značkou po Dub Sedmi bratří a napokon červenou značkou do mestečka.

Kde sa v mestečku Karlštejn najesť?

Reštaurácia a penzión Pod Dračí skálou (450 m/8 min. pešo severne od hradu) stojí pri ceste do obce Mořina. Zo strechy susedného domu ma už vítali miestne kozy. Teplé septembrové počasie vyhnalo všetkých návštevníkov na terasu. Ako sa to hovorí, kto neskoro chodí, …Keďže terasa bola plná, ostávalo mi sedieť vo vnútri reštaurácie. Sedel som ale hneď pri bare, takže som dostal všetko rýchlo. Ochutnal som bravčovú panenku plnenú slivkami s americkými zemiakmi s cesnakovým dipom a viedenskou cibuľkou. Obed som zapil čapovaným svetlým ležiakom. Chutný obed. Pohotová obsluha. Za obed som zaplatil 262 czk/10,45 eur. V reštaurácii môžete platiť platobnou kartou.

Kam v mestečku Karlštejn zájsť na kávu?

Kaviareň Doma Café (1 km/14 min. pešo juhozápadne od hradu) môže byť príjemnou zastávkou po prehliadke hradu na železničnú stanicu. Všetky zákusky sa pripravujú denne čerstvé. Keďže už hladní hostia všetky zákusky v ten deň zjedli, musel som si vystačiť len s espressom a Negroni. Veľmi milá obsluha mi na požiadanie priniesla aj veľký pohár vody a dokonca mi požičala aj nabíjačku na telefón. Za účet som zaplatil 200 czk/7,98 eur. V kaviarni môžete platiť platobnou kartou.

Navštívte aj tieto hrady:

• 2 dni v meste Bratislava
• Kráľovský Winchester
• Verona – Rómeo, Júlia a ja
• 5 dôvodov, prečo navštíviť mesto Ľubľana
• Sants-Montjuïc

Ceny boli prepočítané podľa aktuálneho kurzu Národnej banky Slovenska platného k 20. 9. 2024 (1 eur = 25,078 czk).

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma, ak nie je uvedené inak.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Karlštejn – symbol českej štátnosti je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

Slečna mi dala 3 letáky s 3 ponukami a rozhodnutie nechala na mňa. Prečítal som si programy každej spoločnosti, vybral si jednu, ktorá sa mi pozdávala najviac, pozrel si jej internetovú stránku aj propagačné video a už som rezervoval výlet on-line. Rozhodol som sa pre spoločnosť McComb’s Coach Tours. Názov výletu pozýval svojím názvom „8. div sveta“ na najväčší zážitok dňa, ktorým bezpochyby bol Obrov chodník. Ráno som prišiel na dohodnuté miesto, nadiktoval svoje meno a výlet sa mohol začať.

1. Hrad Carrickfergus Castle

17,3 km/21 min. autom severovýchodne od centra Belfastu. Prvou zastávkou bol hrad Carrickfergus. Normanský hrad, ktorý založili koncom 12. storočia, sa nachádza na brehu morskej zátoky Belfast Lough. Hrad obliehali Škóti, Íri, Angličania aj Francúzi a zastával významné vojenské postavenie až do roku 1928. V súčasnosti patrí medzi najlepšie zachované stredoveké pevnosti v celom Írsku. Hrad hostí historické expozície a zbierku kanónov zo 17.-19. storočia.

Vstupenka stojí 6 eur/os. Vstupenky si môžete kúpiť len v pokladni múzea. Na hrade môžete platiť platobnou kartou. Pri hrade sme mali malú prestávku na fotenie. Hradu to ráno po východe slnka veľmi slušalo. Dodnes ho stráži socha Williama III. Oranžského, kráľa Anglicka, Írska a Škótska a miestodržiteľa Holandska.

2. Carnlough

65 km/1 h 12 min. autom severne od centra Belfastu. Druhou zastávkou bolo útulné severoírske mestečko Carnlough. Z anglického „Cairn of the Lake“ v preklade znamená „Mohyla jazera“. Zopár domčekov, malý prístav, výhľad na more. Ako stvorené na vypitie 2. kávy (2,50 gbp/3,03 eur). V prístave ešte nachvíľu zakotvíme. Kamenné schodisko, ktoré vedie k moru, budú poznať všetci fanúšikovia Hry o tróny ako súčasť kanála slobodného mesta Braavos.

Vo vnútrozemí sa vypína slávna hora Slemish. Podľa legendy na tejto vyhasnutej sopke pásol ovce sv. Patrik potom, čo ho zajali a odvliekli do Írska.

3. Pobrežná cesta Obrieho chodníka (Causeway Coastal Route)

Tretím bodom programu nebol cieľ, ale samotná cesta. Cesta Obrieho chodníka (Causeway Coastal Route) sa vinie popri pobreží od Belfastu až po Londonderry (190 km). Cestu môžete absolvovať pešo, na bicykli alebo autom. Ak si ju chcete prejsť celú, vyhraďte si aspoň 3-5 dní v závislosti od použitého dopravného prostriedku. Veľmi dobre som vedel, že keď si budem môcť vybrať miesto v autobuse, nemám si sadať za vodiča. Takto mi vo výhľade na more a miestami aj Škótsko nič nebránilo.

4. Jaskyne Cushendun Caves

90 km/1 h 37 min. autom severne od Belfastu. Autobus zastavil na moste. Cushendun pred nami. Vyjdem von, predo mnou ústie rieky Glendun. V týchto miestach trochu širšie, takmer pripomína jazero, do ktorého voda ani nepriteká, ani neodteká. Dokonca mám na chvíľu pocit, že rieka tečie opačným smerom. Hneď sa mi pred očami vybaví nejedna vražda Agathy Christie. Len Poirot tu chýba, aby to vyriešil. Ak máte pocit, že ste vystúpili v Taliansku, nemýlite sa. Rad domov navrhol architekt Sir Clough Williams-Ellis, ktorý sa inšpiroval talianskou dedinou.

Ďalšou filmovou lokalitou z Hry o tróny sú jaskyne Cushendun. Priznám sa, že seriál som nevidel, ale vyčítal som, že Melisandre, červená žena, v nich porodila zlú tieňovú bytosť. Tieto jaskyne ale nie sú ako tie naše, či už krasové alebo ľadové, na ktoré sme zvyknutí. Uvidíte obrovský otvor pod skalou. Vstúpite dovnútra a pokračujete ďalej plný vzrušenia a zvedavosti, čo sa ukrýva na opačnej strane. A potom to vidíte. Zamknutú mrežu, cez ktorú by ste vyšli na druhej strane dediny. Okrem nášho autobusu tam zastavili ďalšie 2 autobusy senzácie chtivých turistov. Otvor v skale, plno ľudí, ťažko zachytiť 1 pekný záber. Vrátim sa sem nabudúce, buď skoro ráno alebo neskoro večer.

Cushendun ale určite navštívte. Ak už nie kvôli jaskyniam aspoň kvôli Johannovi. Určite by bol smutný, keby ste sa pri ňom nezastavili a neodfotili sa s ním. Reč je o capovi menom Johann. Pásol sa na brehu rieky a vítal návštevníkov. Žiaľ, táto oblasť bola na jar 2001 ohniskom slintačky a krívačky. Johann bol posledným zvieraťom, ktoré utratili. Keby som rozumel textu na podstavci, asi by som sa tak pri ňom neusmieval. Dobrou správou je, že žezlo prebrala koza Mirriam, ktorá sa svojej úlohy zhostila veľmi dobre.

Ballintoy

117 km/2 h 7 min. autom severozápadne od centra Belfastu. Nepochybujem, že Ballintoy nemá návštevníkom čo ponúknuť. Dôvodom našej zastávky ale nebola žiadna prírodná či kultúrna atraktivita. Dôvod bol celkom prozaický. Čas obeda. A ten nám dal penzión, reštaurácia a bar Fullerton Arms. Už ráno nám sprievodca ukázal menu lístok, z ktorého sme si mohli vybrať jedlo na obed. Jedlá potom nahlásil do reštaurácie, takže keď sme prišli, mohli sme začať rovno jesť. Ochutnal som Kuracie prsty v panko strúhanke s vyprážanými zemiakovými hranolčekmi, cesnakovým dipom a šalátom z rukoly a červenej cibule. Ku smaženej hydine sa najlepšie hodilo remeselné pivo Chieftain IPA. Za obed som zaplatil 19,90 gbp/24,11 eur. V reštaurácii môžete platiť platobnou kartou.

5. Obrov chodník (Giant’s causeway)

129 km/2 h 20 min. autom severozápadne od centra Belfastu. Mať obed pred ľahkou turistikou na Obrom chodníku bol veľmi dobrý nápad. Obrov chodník leží na úpätí čadičových útesov pozdĺž morského pobrežia. Tvorí ho asi 40 000 masívnych, polygonálnych pravidelne tvarovaných čadičových stĺpov, ktoré vystupujú z mora a vytvárajú chodník. Chodník vznikol pravdepodobne sopečnou činnosťou počas treťohôr, asi pred 50 až 60 miliónmi rokov. Výskum pomohol pochopiť geologické činnosti na Zemi v minulosti. Areál má veľkosť 70 ha.

Vedeli ste, že Obrov chodník začali nazývať ako 8. prírodný div sveta už v 18. storočí?

Obrov chodník je národnou prírodnou rezerváciou, morské útesy chráni smernica o biotopoch (Natura 2000) a v roku 1986 sa stal súčasťou zoznamu Svetového dedičstva UNESCO na základe kritéria VII oblasť výnimočnej prírodnej krásy a estetického významu a kritéria VIII ako vynikajúci príklad, ktorý reprezentuje hlavnú etapu histórie Zeme. 

Obrov chodník – prístup

Prístup ku Obrovmu chodníku je vďaka sieti turistických trás. Ľahká zelená trasa ponúka výhľad a je dostupná aj pre imobilných návštevníkov. Mierne náročná modrá trasa sprístupňuje chodník. Náročná červená trasa vedie po útese. Autobus vás odvezie až do stredu lokality. Na prehliadku chodníka sme mali asi 1,5 h. Prešiel som sa až po uzáveru dolného útesu. Spoločnosť National Trust, najväčšia charitatívna organizácia na ochranu prírody, uzavrela túto časť chodníka v roku 1994 nielen kvôli ochrane návštevníkov, ale aj kvôli zachovaniu lokality. Hrozia zosuvy pôdy a nebezpečenstvo pádu zo skaly.

Legenda hovorí, že po chodníku kráčali obri cez more až do Škótska. Obrov chodník sa považuje za symbol Severného Írska.

Žiaľ, nie všetci turisti vedia čítať. Pripravte sa, že návštevníkmi sa to tu len tak hemží. V minulosti si návštevníci radi brávali domov kameň z hrádze. Veď chcú mať suvenír z Obrovho chodníka. Našťastie, organizácia včas zakročila a zabezpečila celú lokalitu pred ďalšími prípadnými krádežami. Veď nezodpovední turisti by o pár rokov celú UNESCO lokalitu rozobrali. Vplyvom zmeny klímy sa v budúcnosti pravdepodobne zmenia trasy, ale aj hranice lokality. Zmena hladiny mora, zvýšený počet opakujúcich sa búrok aj erózie pôdy budú mať za následok zmenu lokality.

Praktické info

Obrov chodník je voľne prístupný celoročne od úsvitu do súmraku. Parkovisko a návštevnícke centrum sú otvorené od 9.00-17.00 h. Ak by ste sa o lokalite chceli dozvedieť viac, odporúčam vám štandardnú vstupenku pre návštevníkov, ktorá zahŕňa parkovisko, prehliadku s odborným sprievodcom, audio sprievodcu v 11 jazykoch, prístup do výstavnej a tlmočníckej časti návštevníckeho centra, obchodu, kaviarne a ostatných zariadení. Vstupenka stojí 13,50 gbp/os. mimo sezóny a 15 gbp/os. v sezóne. Vstupenky si môžete rezervovať on-line. Zadáte typ vstupenky, dátum, čas (vstupy sú každú polhodinu), vyplníte osobné a fakturačné údaje, zaplatíte, vstupenku si stiahnete do mobilu a už len prídete.

6. Hrad Dunluce

94 km/1 h 5 min. autom severozápadne od centra Belfastu. Po najdlhšej prestávke na Obrovom chodníku nasledovala najkratšia prestávka pri hrade Dunluce castle. Šofér nám zastavil na okraji vedľajšej cesty s výhľadom na hrad. Prestávka mala dĺžku zachytenia 1, nanajvýš 2, ale určite nie 3 fotografií. 🙂

Hrad postavili niekedy okolo roku 1500 na základoch staršej pevnosti z 13. storočia. Prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1513. Hrad v priebehu niekoľkých storočí viackrát prestavali. Preto nesie normanské, škótske, anglické, ale aj európske prvky. V 17. storočí bol hrad sídlom grófov z Antrim. Hrad chátral od konca 17. storočia, keď sa jeho majiteľ Randall McDonnell, druhý gróf z Antrim, presťahoval do domu Ballymagarry. Prehliadku hradu dopĺňajú príbehy o víle, ktorá veští smrť a o tom, ako počas jednej búrlivej noci v roku 1639 spadla hradná kuchyňa do mora. Za jasného dňa z hradu dovidíte na škótske ostrovy.

Hrad je otvorený od februára do novembra od 9.30-17.00 h. V decembri a v januári je otvorený od 9.30-16.00 h. Vstupenka stojí 6 gbp/os. Vstupenku si môžete kúpiť len na hrade. Na hrade môžete platiť platobnou kartou.

7. Liehovar Old Bushmills

92 km/1 h 2 min. autom severozápadne od centra Belfastu. Ďalšou zastávkou bol liehovar Old Bushmills. V liehovare sme sa nezdržali tak dlho, aby sme stihli celú jeho prehliadku, ale na rýchlu ochutnávku 3 druhov írskej whiskey to úplne postačovalo.

Old Bushmills je najstarší liehovar na svete, ktorý je oprávnený vyrábať whiskey. Oblasti udelili oprávnenie destilovať whiskey už v roku 1608. To je v roku 2023 neuveriteľných 415 rokov. A ako hovoria v liehovare, zatiaľ sa nikam nechystajú. Whiskey Bushmills pomenovali po mlynoch, ktoré lemujú rieku Bush. Vodu, ktorú používajú pri výrobe whiskey, čerpajú z rieky Bush. Tá potom preteká cez niekoľko vrstiev čadičových skál.

Vedeli ste, že whiskey Old Bushmills vyhrala zlato už v roku 1889 na svetovej výstave Expo v Paríži?

V 50. rokoch 19. storočia uvalila Koruna daň z jačmeňa na írskych liehovarníkov. Írsky sladový jačmeň bol už vtedy známy na celom svete ako najkvalitnejší na výrobu whiskey. Čistý, nezmiešaný prírodný slad, od toho názov pure malt. Single malt zase znamená, že sa destiluje len sladový jačmeň v jednom liehovare. Takmer každý írsky liehovar preto začal nahrádzať jačmeň kukuricou alebo inými, menej kvalitnými obilninami. To ale nebol prípad liehovaru Old Bushmills. Ten pokračuje v tradícii destilovania single malt whiskey až dodnes. Sladový jačmeň destilujú v medených destilačných nádobách trikrát.

Liehovar môžete navštíviť so sprievodcom. Na výber máte 2 prehliadky:

• prehliadka liehovaru (Distillery Tour) – oboznámia vás so surovinami na prípravu whiskey a ľuďmi, ktorí pri jej destilovaní zúročujú stáročia vedomostí. Prehliadka končí v bare 1608, kde ochutnáte whiskey podľa svojej chuti. Prehliadky so sprievodcom v anglickom jazyku trvajú približne 1 hodinu a konajú sa denne. Vstupenka stojí od 15 gbp/os.
• prehliadka liehovaru Premium a ochutnávka (Premium Tour & Tasting) – prehliadka liehovaru ako v 1. prípade. Prehliadka končí v Master Distilleries Room, kde vás učiteľ whiskey prevedie bohatými vôňami a chuťami 3 miešaných a 3 single malt whiskey:
  • Bushmills Original
  • Blackbush
  • 10-ročný slad
  • 12-ročný slad
  • 16-ročný slad
  • 21-ročný slad

Prehliadka so sprievodcom v anglickom jazyku trvá približne 2,5 hodiny a koná sa raz mesačne. Vstupenka stojí od 40 gbp/os. Vstupenky si môžete rezervovať a kúpiť on-line. Zvolíte si dátum, čas, počet osôb, osobné, fakturačné a platobné údaje, doplňujúce otázky, zaplatíte a vstupenku si stiahnete do mobilu.

Poviem vám, že takú rýchlu ochutnávku som ešte nikdy nikde neabsolvoval. Degustoval som 3 miešané whiskey: Bushmills Original, Blackbush a 10-ročný slad. Na ochutnávku som mal asi 20 min. Kopol som whiskey do seba, zapil vodou a utekal naspäť do autobusu. Ochutnávka stála 10 gbp/12,11 eur. V liehovare môžete platiť platobnou kartou.

8. Dark Hedges

79 km/53 min. autom severozápadne od centra Belfastu. Aleju viac ako 150 bukov vysadili Stuartovci v 18. storočí. Mala zapôsobiť na každého, kto prichádzal do ich gregoriánskeho sídla, domu Gracehill House. Aleja sa stala populárnou vďaka seriálu Hra o tróny, v ktorom predstavovala Kráľovskú cestu (Kings Road). Má údajne aj svojho ducha, Dámu v sivom, ktorá sa pomedzi stromy prechádza a pri poslednom strome mizne.

V roku 2014 preskúmali a zaznamenali 94 bukov. Vek stromov odhadli na 300-350 rokov. Typická dĺžka života buka je 150-200 rokov. Vďaka prepleteniu stromov dopadá na cestu menej slnečného svitu. Cez takýto „živý plot“ veľa svetla neprenikne. Aj vďaka tomu mohol vzniknúť poetický názov „Temné živé ploty“ (Dark Hedges).

Lokalita Dark Hedges je voľne dostupná celoročne. Parkovať môžete na veľkom parkovisku asi 10-15 minút severne od lokality. Dávajte si pozor, pretože ku aleji budete prechádzať cez pomerne frekventovanú cestu. Cesta, ponad ktorú buky vzájomne prepletajú svoje konáre, už je len pre chodcov. Dom Gracehill House je pre verejnosť zatvorený.

Celodenný výlet autobusom stál 30 gbp/36,44 eur/os.

Ceny boli prepočítané podľa aktuálneho kurzu Národnej banky Slovenska platného ku dňom úhrady.  

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Obrov chodník a Hra o tróny je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

Tatranské unikáty v Skalnatej doline

Vedeli ste, že Vysoké Tatry ukrývajú 52 tatranských unikátov? Len v Skalnatej doline sa nachádza až 17 takýchto unikátov. Tatranské unikáty, to sú miesta poznané i nepoznané. Okolo niektorých chodíme pravidelne, iné vidíme prvýkrát. Spoznajte na začiatok aspoň 5 z nich.

1. Lanovka na Skalnaté pleso

Visutá lanová dráha na Skalnaté pleso (1 755 m n. m.) cez medzistanicu Štart (1 165 m n. m.) začína v stredisku Tatranská Lomnica (850 m n. m.), ktoré je časťou mesta Vysoké Tatry. Tentoraz som namiesto električky zvolil z Popradu do Tatier autobus. Cesta dlhá 19 km trvala 28 minút a cestovný lístok stál 1,50 eur/os. Lanovka sa nachádza v severozápadnej časti lokality (1 km/15 min. pešo západne od autobusovej stanice). Len 300 m/4 min. pešo severovýchodne od dolnej stanice lanovky je infocentrum a pokladňa, v ktorej si kúpite lístok na lanovku.

Po medzistanicu štart vás vyvezie historická 4-miestna kabínová lanovka, ktorá na tejto trase premáva už od roku 1973. Na medzistanici prestúpite do modernej 15-miestnej kabínovej gondoly. Cesta lanovkou trvá asi 20 minút. Pri ceste hore som bol v kabíne jediný bez lyží alebo snowboardu. Pri ceste dole som bol jediný v kabíne. Všetci sa totiž dole spustili na lyžiach alebo snowboardoch. A prečo lanovku zaradili medzi tatranské unikáty? Výstavba lanovky prebiehala v 30. rokoch 20. storočia. Už v čase svojho vzniku získala niekoľko prvenstiev:

1. úsek medzi Tatranskou Lomnicou a Skalnatým plesom predstavoval najdhšiu vzdialenosť, akú prekonávala lanovka bez prestupu cestujúcich,
2. celý úsek až po Lomnický štít bol najdlhšou lanovou dráhou,
3. lano v hornom úseku malo najväčšie voľné rozpätie v Európe.

Tieto unikáty prekonala až v roku 1955 lanovka v známom francúzskom lyžiarskom stredisku Chamonix. Kabínové lanové dráhy pre peších turistov a lyžiarov z Tatranskej Lomnice na Štart a zo Štartu na Skalnaté pleso premávajú každý deň od 8.30-14.40 h hore a od 8.30-15.30 h dole. Spiatočný lístok z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso stojí 27 eur/os.

2. Skalnaté pleso

Piatok, 6. januára 2023. Tatranská Lomnica, slnečno. Lomnický štít, slnečno. Skalnaté pleso, hustá hmla. V piatok bolo snáď všade krásne, len na Skalnatom plese bola viditeľnosť zopár metrov. Horná historická stanica lanovky pôsobila v hustej hmle strašidelným dojmom. Slnko párkrát vykuklo spoza hmly, ale vždy len na pár sekúnd. Hmla sa celkom rozplynula, keď som sa vracal do Popradu a ešte raz naposledy som sa pozrel na Tatry.

Vedeli ste, že hĺbka Skalnatého plesa sa mení vplyvom prirodzených činiteľov i činnosťou ľudí? Počas jari, keď sa v Tatrách topí sneh, ale aj počas leta, bohatého na zrážky, môže mať hĺbku až 4,5 m. Počas suchých dní vysychá a takmer zaniká. Posledná zima síce bola bohatá na zrážky, ale Skalnaté pleso takmer úplne zaniklo. Budem si musieť počkať na jar, kedy sa opäť naplní vodou.

3. Skalnatá chata

Skalnatá chata stojí na tatranskej magistrále (červená turistická značkovaná trasa) na úseku zo Zamkovského chaty na Skalnaté pleso. Od plesa je vzdialená len 300 m/4 min. pešo južne. Skalnatá chata má najdlhšiu tradíciu v poskytovaní občerstvenia, stravy a ubytovania v Skalnatej doline. História chaty sa začala písať v roku 1841, keď 4 sliezski turisti obmurovali priestor pod previslou skalou. Na podnet Uhorského karpatského spolku v roku 1915 upravili provizórne priestory na útulňu. V roku 1932 prevzal útulňu Klub českolovenských turistov. Odvtedy sa chata stala celoročne prevádzkovanou chatou. Najnovšie poskytuje i ubytovanie. Sychravé zimné počasie si žiadalo šálku horúceho bylinkového čaju.

4. Astronomické observatórium Skalnaté pleso

Observatórium postavili v 30. rokoch 20. storočia súčasne s lanovkou. Prvé astronomické pozorovanie Slnka bolo 19. septembra 1943. Pracovníci observatória objavili v rokoch 1946-1959 18 nových komét. Od roku 1962 sa z observatória pozoruje aj slnečná koróna (vonkajšia vrstva slnečnej atmosféry). Momentálne využívajú pracovníci na svoju prácu 2 ďalekohľady, ktoré slúžia na pozorovanie jasnosti a polohy hviezd, komét a asteroidov. Eleanor F. Helinová spolu s Schelte J. Bus pomenovali po observatóriu Skalnaté pleso malú planétu (2619), ktorú objavili v austrálskom observatóriu v júni 1979. Observatórium nie je verejnosti prístupné.

5. Lomnický štít

Lomnický štít (2 634 m n. m.) je 2. najvyšším samostatným štítom Vysokých Tatier. Taktiež je jediným štítom, ktorý je dostupný lanovkou. Tá od roku 1940 slúžila najprv pracovníkom meteorologickej stanice a od roku 1947 aj širokej verejnosti. V minulosti ho považovali za najvyšší štít Vysokých Tatier. Vďaka meraniam v 19. storočí sa zistilo, že najvyšším vrcholom Vysokých Tatier je Gerlachovský štít. Observatórium na Lomnickom štíte je najvyššie položené na Slovensku. Taktiež sa tu nachádza najvyššie položená prírodná botanická záhrada v Európe.

Sídli tu dokonca jediné zastúpenie Slnka na svete v podobe symbolického veľvyslanectva Slnka, ktoré má i svoju vlastnú vlajku. Na štít sa dostanete lanovkou alebo pešo s horským vodcom. Visutá lanová dráha pre peších turistov zo Skalnatého plesa na Lomnický štít premáva od 9.00-14.00 hore a od 9.10-15.10 h dole. Spiatočný lístok zo Skalnatého plesa na Lomnický štít stojí 46 eur/os.

Aj Tatranská Lomnica má tatranské unikáty

Vedeli ste, že v Tatranskej Lomnici sa nachádzajú ďalšie 3 tatranské unikáty:

1. Historická stanica lanovky z pera významného slovenského architekta Dušana Samuela Jurkoviča (1868 – 1947),
2. Mestský park, najstarší park Vysokých Tatier (od roku 1892) oproti autobusovej stanici,
3. Národná prírodná rezervácia Pramenisko (súčasť Natura 2000), ktorá začína za Múzeom TANAP-u.

Prečítajte si o Tatranskej Lomnici v článku Kamoška, kanec a káva.

Kde sa v lokalite Tatranská Lomnica najesť?

Humno Tatry Restaurant & Music Pub sa nachádza na severozápadnom okraji Tatranskej Lomnice, len pár metrov od lyžiarskeho strediska. Humno si pamätám ešte z čias, keď sme tu chodievali na diskotéky. Tentoraz som konečne vyskúšal jeho kuchyňu. Ochutnal som Zemiakové knedle plnené údeným mäsom s dusenou kvasenou kapustou. Krehké zemiakové knedle sa trhali od bohatej náplne údeného mäsa. Dusená kvasená kapusta bola porovnateľná s tou, ktorú som jedol v Salzburgu. Celú porciu korunovala poriadna lyžica vychladenej kyslej smotany, jarná pažítka, prepečená slanina a jemná červená cibuľka. Tak týchto knedlí by som zjedol ešte jeden pekáč! Knedle som zapil šálkou horúceho čierneho čaju. Za obed pre 1 osobu som zaplatil 14,90 eur.

Poprad

Prázdniny v regióne Vysoké Tatry sme ukončili prehliadkou kostola sv. Egídia s výstupom na vežu, návštevou Spišskej Soboty a oddychom v aquaparku AquaCity v Poprade.

Kostol sv. Egídia a Spišská Sobota

Kostol sv. Egídia stojí na Nám. sv. Egídia v centre Popradu. Kostol postavili už koncom 13. storočia. Zaujme súborom stredovekých nástenných malieb z 1. polovice 14. storočia. Paradoxne, jedným z najlepšie zachovaných výjavov je motív Pekla. Videli ste už niekedy klenby kostola zhora? Lebo počas výstupu do veže nahliadnete aj do podkrovia kostola. Po zdolaní 89 schodov sa vám z výšky 21 m naskytne úchvátný výhľad na Poprad, Tatry, Kozie chrbty, ale aj Levočské vrchy. Večer námestie ožíva vďaka výnimočnej vianočnej výzdobe a stánkom s voňavým punčom.

Zažite znovu vianočné trhy v Poprade v roku 2019 a pokochajte sa vianočnou výzdobou počas Popradských Vianoc 2020.

Z centra mesta sme sa presunuli do Spišskej Soboty. Tá je od 1. januára 1946 mestskou časťou Popradu. Pôvodne bola samostatným mestečkom, ktorého 1. písomná zmienka sa datuje do roku 1256. Dominantou námestia, ktoré je mestskou pamiatkovou rezerváciou (1950), je kostol sv. Juraja. Hlavný oltár sv. Juraja pochádza z dielne Majstra Pavla z Levoče. Kostol v roku 2008 navštívila britská kráľovná Alžbeta II. s manželom princom Filipom. S kostolom susedí renesačná zvonica. Na námestí uvidíte barokovú Immaculatu, klasicistickú radnicu a meštianske domy. V južnej časti zástavby sa nachádza pobočka Podtatranského múzea v Poprade, ktorá je ale momentálne (zima 2022/2023) zatvorená.

Dozveďte sa 15 dôvodov pre návštevu Spišskej Soboty a preneste sa do stredoveku počas dobového jarmoku, ktorý sa v nej konal ešte v roku 2018.

AquaCity Poprad

Aquapark AquaCity Poprad sa rozkladá v mestskej časti Spišská Sobota 1 km/12 min. pešo severovýchodne od centra mesta. Moderný aquapark ponúka najväčšie wellness centrum na Slovensku.

Večer sme si dokonale oddýchli vo Fire & Water Wellness & Spa. Vyskúšali sme hádam všetky sauny – klasickú fínsku, bylinkovú, eukalyptovú, soľnú, …Najviac som si obľúbil fínsku suchú saunu „Vikingský oheň“. Vyskúšajte niektorý zo saunových ceremoniálov, ktoré prebiehajú štyrikrát denne. Po saunovaní sme sa schladili v Snežnej jaskyni. Tí odvážnejší môžu vyskúšať arktický bazén, ale na ten som si netrúfal. Potom si oddýchnite v relaxačnom bazéne, vírivke a na ležadlách v oddychových miestnostiach.

Vedeli ste, že voda v termálnych bazénoch pramení z hĺbky 1 300 m a obsahuje viac ako 20 rôznych minerálov, ktoré priaznivo pôsobia na zdravie človeka? Pomáha pri problémoch s pohybovým a dýchacím ústrojenstvom, krvnom obehu, nervovej sústave a má aj priaznivé kozmetické účinky.

My sme si po wellnesse oddýchli vo vnútornom termálnom bazéne Blue Diamond s pohárom Pink Gin Tonic v ruke. Výhodou je, že nemusíte nosiť peniaze so sebou, ale všetko uhrádzate náramkovým čipom na ruke. Náš pobyt v AquaCity Poprad sme ukončili v bublinkách bazénov Blue Sapphire. Celodenný vstup do Fire & Water Wellness & Spa centra a aquaparku stojí 37 eur/os.

Prečítajte si tiež:

• 2 dni v regióne Vysoké Tatry
• 7 + 1 dôvod(ov), prečo návštíviť Poprad

Užitočné linky:

• Oficiálna internetová stránka Tatranských unikátov
• Oblastná organizácia cestovného ruchu Región Vysoké Tatry (OOCR RVT)

Realizované s finančnou podporou Ministerstva dopravy Slovenskej republiky.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Tatranské unikáty a unikátny Poprad je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

Ako sa do regiónu Vysoké Tatry dostať?

Keďže auto nemám, bola električka našou jednoznačnou voľbou. Rýchla, pohodlná a ekologická. Jeden spiatočný lístok z Popradu na Štrbské Pleso stojí 4 eur/os. a jeden spiatočný lístok z Popradu do Starého Smokovca stojí 3 eur/os. Alebo si kúpte 24-hodinový lístok takisto za 4 eur/os., či 72-hodinový za 8 eur/os. Lístky si pohodlne kúpite na železničných staniciach alebo on-line.

1. deň v regióne Vysoké Tatry – Štrbské Pleso a okolie

Vodopád Skok je zo Štrbského Plesa naozaj len na skok. Prednedávnom tu vyrástla nová vyhliadková veža Tatras Tower a po obede určite padne vhod prechádzka okolo plesa.

Túra ku vodopádu Skok

Od 1. novembra do 14. júna prebieha vo Vysokých a Belianskych Tatrách zimná uzávera vybraných turistických chodníkov. Dostanete sa ale ku takmer všetkým vysokohorským chatám (výnimkou je Chata pod Rysmi) a do nižších polôh. Preto sme sa vybrali na nenáročnú túru ku vodopádu Skok.

Trasa začína na stanici električky a zubačky (Štrbské Pleso, TEŽ; 1 325 m n. m.). Asi 600 m/10 min. pešo pôjdete do kopca na rázcestie Pred Heliosom. Odtiaľ už budete sledovať stále len žltú značku (4,4 km; stúpanie 410 m; klesanie 0 m). Trasa najprv vedie cez športový areál, potom okolo lanovky na Chatu pod Soliskom, až kým nevojdete do lesa a z neho do pásma kosodreviny. Asi po 1,5 h sa pred vami objaví vodopád Skok (1 760 m n. m.), ktorý je majestátny aj v zime.

Počasie nám na turistiku skutočne vyšlo. To ticho a pokoj, ktoré vládli počas výstupu ku vodopádu. Slnko nám svietilo celú cestu. Nekonečné výhľady až po Nízke Tatry, ktoré sa ukrývali v oblakoch. Pri vodopáde síce mierne fúkalo, ale aj tak tam bolo veľmi príjemne. Kamoške som sa síce nepriznal, ale pri pohľade na zasneženú zimnú krajinu som si v duchu hmkal melódiu z Troch orieškov pre Popolušku.

Od vodopádu Skok takmer po rázcestie Pred Heliosom už budete len zostupovať. Vzdialenosť 4,4 km prejdete za 1 h a 5 min., my sme ju tuším dali ešte za menej. Vo vyšších polohách sa nešmýkalo takmer vôbec, v lese natrafíte na pár zľadovatelých úsekov. Túru sme zvládli bez mačiek i palíc.

Vyhliadková Veža snov Tatras Tower

Jednými vyhľadávaná, inými zatracovaná. Vyhliadková Veža snov Tatras Tower sa nachádza južne od skokanských mostíkov a lyžiarskeho areálu. Či sa vám to páči alebo nie, veža poskytuje naozaj dych berúci výhľad na Štrbské Pleso a jeho okolie. Len si to na jej vrchol vo výške 53 m treba pekne vyšľapať. Na vrchole veže nás vietor pozdravil snáď ešte viac ako pri vodopáde. Z veže sme dokonca dovideli až na Skok, od ktorého sme sa len pred chvíľou vrátili.

Vstupenka stojí 13 eur/os. Vstupenky si môžete kúpiť v pokladni alebo on-line. Tá je cenovo výhodnejšia (12 eur/os.), po príchode ku veži nemusíte čakať v rade pri pokladni, lebo na vežu vás pustia samostatným vchodom. Po vstupe turniketom môžete na veži stráviť 2 hodiny. Vstupenku si uschovajte až do konca návštevy, lebo ju budete potrebovať aj pri východe. Kamoška sa namiesto pešieho zostupu chcela spustiť na tobogáne, ktorý sa vinie vnútrom veže.

Na internete som vyčítal, že tobogán nie je v prevádzke, ak je vonkajšia teplota vzduchu nižšia ako 5 ^oC, čo v čase našej návštevy aj bolo. Takže nabudúce prídeme, keď bude teplejšie. Lístok na tobogán (3 eur/os.) si môžete kúpiť len v pokladni. Adrenalínové zážitky v podobe pochôdznej siete vo výške 43 m alebo presklenej lávky vo výške 50 m prenechávam iným. Mal som čo robiť, aby som to ustál aj na drevenej lávke.

Areál bežeckého lyžovania Snow

Priamo na úpätí veže začína 8 tratí pre klasický a voľný bežecký štýl, ktoré tvoria Areál bežeckého lyžovania Snow. Ak nemáte vlastný bežkársky výstroj, v areáli vám ho požičajú. A keby sa niečo pokazilo, nájdete tu aj servis lyží a snowboardov. Ja síce nebežkujem, ale už viem, kde by som začal.  

Prechádzka okolo Štrbského plesa

Povinnou jazdou pri návšteve Štrbského Plesa je prechádzka okolo Štrbského plesa. Žiadni moji priatelia z blízkeho či vzdialenejšieho okolia sa nezaodídu bez korzovania okolo jazera. Celá trasa má 2,5-3 km a pokojnou chôdzou vám zaberie asi 30-40 min. Z chodníka sa vám naskytnú typické pohľady na okolité kopce, zastavte sa pri niekoľkých informačných tabuliach o histórii, faune a flóre plesa alebo si zacvičte na jednotlivých stanovištiach. A zhlboka dýchajte. Veď práve kvôli tomu tu cestujú návštevníci už vyše 100 rokov.

Kde sa v lokalite Štrbské Pleso najesť?

Penzión, reštaurácia a kaviareň Furkotka sa nachádza pri železničnej stanici. Odporúčam vám vopred si rezervovať stôl, aby ste nečakali po príchode v rade. Sadli sme si do mäkkých kresiel ku stolu s vianočným stromčekom, pri ktorom obyčajne hostia asi len pijú kávu. Nevadí, obsluha nám pri ňom dovolila sedieť a my sme boli radi, že nemusíme čakať v rade. Ochutnali sme Liptovské pirohy s kyslou smotanou a praženou slaninkou. Síce by sa k jedlu asi viac hodil pohár vychladeného mlieka, uprednostnil som horúci čierny čaj. Po obede som sa ešte nakopol talianskym espressom. Veľmi milá a pohotová obsluha. Za obed pre 2 osoby sme zaplatili 26,60 eur.

2. deň v regióne Vysoké Tatry – Starý Smokovec a okolie

Výhodou Starého Smokovca a jeho okolia je, že na malom území tu toho uvidíte veľmi veľa. Hrebienok, Bilíkova chata, Studenovodské vodopády, Rainerova chata, Zamkovského chata, Tatranský ľadový dóm, Tatry vnútri a takto by som mohol pokračovať až do rána. Samozrejme sme si ani počas zimných mesiacov nemohli nechať nič ujsť.

Túra na Zamkovského chatu

Prvý úsek cesty (2,5 km/55 min.; stúpanie 280 m; klesanie 0 m) začnete na zelenej turistickej značkovanej trase (TZT) v Starom Smokovci (995 m n. m.) smerom na Hrebienok (1 275 m n. m.). Z Hrebienka už budete pokračovať len po červenom chodníku cez rázcestie Nad Rainerovou chatou až na Zamkovského chatu, rázcestie (1 460 m n. m.). Odtiaľ je to ku chate naozaj čo by ste len kameňom dohodili. Trasa má dĺžku 3 km a výstup vám zaberie asi 1 h (stúpanie 230 m; klesanie 45 m). V zime sa po tomto chodníku ide dokonca ešte lepšie ako v lete, lebo sneh vyplnil všetky prázdne miesta medzi kameňmi a krásne celý chodník vyrovnal. Z chaty stúpal dym ako z nejakej rozprávkovej chalúpky.

Zamkovského chata

Na chate vám odporúčam urobiť si menšiu prestávku, zahriať sa pri šálke horúceho čaju z tatranských byliniek a pokračovať buď vyššie po zelenej na Téryho chatu, vrátiť sa na rázcestie a odtiaľ pokračovať ďalej po červenej na Skalnaté Pleso alebo sa po červenej vrátiť naspäť na Hrebienok. My sme sa vrátili naspäť, ale len po rázcestie Nad Rainerovou chatou (1,7 km/30 min.; stúpanie 25 m; klesanie 180 m).

Rainerova chata, Studenovodské vodopády a Bilíkova chata

Na rázcestí odbočte doľava a sledujte modrú značku. Uvidíte Rainerovu chatu a niekoľko Studenovodských vodopádov. Trasa nemá ani kilometer a zaberie vám asi len 15 min. Pred Rainerovou chatou vyrastie každú zimu betlehem zo snehu. Posledný úsek cesty (zelená TZT) spája Vodopády Studeného potoka (1 240 m n. m.) a Hrebienok (1,1 km/25 min.; stúpanie 75 m; klesanie 40 m). Vodopády nezamŕzajú ani v zime, takže môžete obdivovať ich silu. Na záver cesty pred Hrebienkom budete prechádzať okolo Bilíkovej chaty. Turistov bolo na tejto túre podstatne viac ako pri vodopáde Skok, ale aj tak sa išlo veľmi príjemne.

Ako v zime na saniach

Keď vám na Hrebienku odišla pred očami pozemná lanovka, môžete si počkať na ďalšiu, ísť pešo alebo si požičať sánky. Z Hrebienka som sa spúšťal do Smokovca už ako malý chlapec. Preto sme sa veľmi tešili, že si túto príjemnú aktivitu zopakujeme. Ale, človek mieni a počasie mení. Medzi sviatkami nastalo oteplenie a aj tá ľadová cesta sa pomaly začínala topiť. Sánkovanie teda nebolo možné. Nevadí, počkáme si na ďalšie ochladenie a hneď utekáme na Hrebienok.

Tatranský ľadový dóm

Neodmysliteľnou zimnou atrakciou je Tatranský ľadový dóm, ktorý na Hrebienku vytesali z ľadu už po desiatykrát. Tento rok pripomína Baziliku Božieho hrobu v Jeruzaleme. Dóm bol, žiaľ, z technických príčin medzi sviatkami zatvorený, ale pozrite sa, ako to vyzeralo v Tatranskom ľadovom dóme na Hrebienku v roku 2020?

Tatry vnútri

Aby bola naša návšteva regiónu Vysoké Tatry kompletná, okrem Tatier vonku nám ostávala prehliadka digitálnej galérie Tatry vnútri. Ide o spojenie unikátnej tatranskej prírody a najmodernejších technológií. Prehliadku sme začali filmom o tatranskej prírode. Akosi nechtiac sme zablúdili do svištej nory, v ktorej vznikli naozaj vtipné fotky. Na veľkej dotykovej obrazovke ma zaujalo video o polohe Tatier, ale aj história mesta Vysoké Tatry. Aby ste v expozícii zapojili naozaj všetky zmysly, nechýbali vône rôznych tatranských rastlín. Sluch sme využili pri rozhovoroch s horskými záchranármi a horským vodcom. Highlight-om expozície bola virtuálna realita z vrcholu Lomnického štítu. Na okuliaroch sa vám zobrazí hneď niekoľko záberov z 2. najvyššieho vrchu Tatier. Celá expozícia je interaktívna a vhodná predovšetkým pre rodiny s deťmi. Vstupenka stojí 8 eur/os. Vstupenky si môžete kúpiť aj on-line.

Kde sa v lokalite Starý Smokovec najesť?

Reštaurácia Starý Šmakovec sa nachádza v centre Starého Smokovca. Po predošlom dni vo Furkotke sme sa obávali, že bez predošlého rezervovania stola budeme mať aj tu problém nájsť si voľné miesto. Naše obavy boli, našťastie, zažehnané hneď po vstupe do reštaurácie. Šmakovec disponuje naozaj veľkou kapacitou. Ochutnal som Cheese Burger, ktorý tvorili voňavá žemľa, šťavnaté hovädzie mäso, chrumkavá slaninka, na jazyku sa rozplývajúci syr Cheddar, čerstvá cibuľa, paradajka, šalát. Chuť príjemne dotvorila kyslá uhorka. Ku každému burgru navyše podávajú vyprážané zemiakové hranolčeky a BBQ omáčku. Burger zapijete vychladeným tankovým pivom, alebo v mojom prípade horúcim čiernym čajom. Za obed pre 2 osoby sme zaplatili 33 eur. V reštaurácii môžete platiť platobnou kartou.

Záverom …

Len 2 dni? Už najbližšie si prečítate, čo môžete v regióne Vysoké Tatry robiť, ak máte voľné 3, či nebodaj aj 4 dni.

Teraz si ale môžete prečítať ďalšie články z regiónu Vysoké Tatry:

• Ľadová Zbojnícka chata
• Téryho chata v Malej Studenej doline
• Chata Plesnivec v Belianskych Tatrách

Užitočné linky:

• Oblastná organizácia cestovného ruchu Región Vys. Tatry

Realizované s finančnou podporou Ministerstva dopravy Slovenskej republiky.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok 2 dni v regióne Vysoké Tatry je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

Ako sa do mesta Tanger dostať?

Ako sa do mesta Tanger dostanete rôznymi druhmi dopravy – autom, vlakom, lietadlom alebo loďou.

Autom

Tanger sa nachádza 252 km/2 h 46 min. autom severovýchodne od Rabatu, hlavného mesta Maroka. Trasa je spoplatnená.

Vlakom

S Casablancou, najväčším mestom Maroka, ho spája vysokorýchlostný vlak TGV, ktorý jazdí rýchlosťou až 320 km/h. Cesta tak namiesto pôvodných 4 h 45 min. zaberie len 2 h 10 min. Do Rabatu sa cesta skrátila z pôvodných 3 h 45 min. na 1 h 20 min. Cestovné lístky si kúpite priamo na železničných staniciach v Maroku. Plánom je predĺžiť linku cez Marakéš až do Agadiru, vzdialeného od Tangeru 800 km juhozápadne. To bude znamenať, že cesta do Marakéšu, ktorá dnes zaberie viac ako 10 h, sa skráti na 4 h a 45 minút.

Lietadlom

Letel som lietadlom z letiska Aeroport de València vo Valencii v Španielsku na letisko L’aéroport international de Tanger-Ibn Batouta v Tangeri v Maroku. Let trval v priemere 1 h 25 min. Kvôli posunu času o 1 h trval let v skutočnosti tam 25 min. a naspäť 2 h 20 min. Spiatočná letenka stála 143,96 eur. Cena zahŕňala 1 podanú batožinu do 20 kg a 1 príručnú batožinu, ktorá sa zmestila pod sedadlo predo mnou. Navyše som si mohol vybrať miesto v lietadle pri ceste tam aj späť. Pár dní pred odletom som urobil on-line check-in.

Prečítajte si v článku Maroko pred 1. cestou, čo som zažil na letisku v Tangeri!

Loďou

Španielske mesto Tarifa (40 km severovýchodne) je od Tangeru vzdialené len 45 minút trajektom. Trasa vedie cez hranice krajín a východiskový bod (Tarifa) sa nachádza v inom časovom pásme.

Čo v meste Tanger robiť, vidieť a navštíviť?

Pri prehliadke Tangeru nevynechajte staré mesto (medinu) s bránami, vyhliadkami a priľahlými námestiami. Vyberte si tiež z múzeí, galérií, kultúrnych centier alebo zvoľte oddych na pláži.

Staré mesto (Medina)

Prehliadku Tangeru začneme vstupom cez bránu (Bab Al Kasba) v severozápadnej časti mediny. Naľavo pred bránou stojí pevnostná veža (Borj Al Kasba). Po vstupe sa ocitnete na Námestí španielskeho tábora (La place du Tabor espagnol). Dominantou námestia je veža Borj Naam, v ktorej sídli expozícia venovaná Ibn Battoutovi (Espace d’Exposition de la mémoire d’Ibn Battouta). Ten bol významným cestovateľom 14. storočia. Za 29 rokov precestoval súčasných 44 krajín od severnej Afriky až po ďaleký východ.

Múzeum Kasbah alebo Múzeum stredomorských kultúr Kasbah (Musée de la Kasbah)

Od expozície pokračujte ďalej na západ a po pravej ruke budete míňať Palác guvernéra (Le palais du gouverneur). Ten v súčasnosti poskytuje svoje priestory pre archeologické múzeum mesta a výstavné priestory pre súčasné umenie (Musée de la Kasbah – Espace d’art contemporain). Mapuje históriu mesta od praveku až po 19. storočie. Vysvetlivky sú len v arabčine a francúzštine. Žiaľ, internetová stránka Národnej nadácie múzea je len vo francúzštine. Vstup do múzea je z námestia Place de la Kasbah. Vstupenka stojí 20 mad/2 eur/os.

Brány na námestí Place de la Kasbah

Na námestie ústia tri brány. Morská brána Bab Al Bahr v severnej časti námestia vám umožní vyjsť von z mediny a vychutnať si výhľad na nový rybársky prístav a Gibraltársky prieliv. Oproti nej, v južnej časti námestia, je brána Bab el-Assa, ktorá vás dostane hlbšie do mediny. Napokon je tu 3. brána Bab Haha, za ktorou sa po pár metroch ocitnete na nenápadnom námestí Place Amrah, na ktoré ústia viaceré uličky mediny. Hlavná ulička stále patrí tradičným remeselným dielňam.

Záhrada Mendoubia a Veľké námestie (Grand Socco)

Keď sa konečne vymotáte z úzkych uličiek mediny, otvorí sa pred vami rozľahlá záhrada Mendoubia (Le Jardin de la Mendoubia). Záhrada priam láka zvaliť sa na trávu a užívať si sladké ničnerobenie. Od Veľkého námestia (Grand Socco) alebo tiež námestia 9. apríla 1947 (Place 9 Avril 1947) ju oddeľuje ďalšia z brán (Bab al Fahs).

Námestie získalo svoj názov vďaka prejavu kráľa Mohameda V., ktorý prišiel do Tangeru 9. apríla 1947. Mesto vtedy malo medzinárodný štatút a kráľ vo svojom prejave vyjadril túžbu krajiny po jednote a nezávislosti. Táto udalosť ovplyvnila nielen mesto, ale celé Maroko. Námestie spája staré a nové mesto Tangeru. Dominantou námestia je historická budova kina Rif (Cinémathèque de Tanger – Cinéma RIF), ktoré je ešte stále v prevádzke. Keďže pre mňa bolo námestie skutočným centrom mesta, zvolil som ho ako východiskový bod ku jednotlivým atraktivitám, podnikom a inštitúciám.

Rue Siaghine

Rušná nákupná ulica Rue Siaghine, významná os mediny, spája veľké námestie Grand Socco s malým námestím Petit Socco.

Malé námestie (Petit Socco)

Malé námestie (Petit Socco; 300 m/4 min. pešo severovýchodne od Grand Socco), ktoré sa nachádza v srdci mediny, lemujú kaviarne. Ak budete mať šťastie ako my, uvidíte akrobatickú rodinu, ktorá predvádza svoje najnovšie nacvičené kúsky. Odporúčam pohár horúceho mätového čaju a niečo sladké k tomu pri západe slnka na streche 4* hotela vo východnej časti námestia.

La terrasse des paresseux/Place Faro

Z námestia Place Faro alebo tiež terás La terrasse des paresseux sa vám naskytne zaujímavý výhľad na prístav mesta. Vyhliadku spoznáte podľa 4 kanónov, ktoré sú pripravené zaútočiť na nepriateľa prichádzajúceho od mora. Čítal som, že z vyhliadky dovidíte pri peknom počasí až na Gibraltár, my sme to šťastie nemali.

Čo ešte v meste Tanger robiť, vidieť a navštíviť?

V meste Tanger môžete ďalej navštíviť Múzeum amerického vyslanectva (Tangier American Legation Museum; 350 m/4 min. pešo východne od Grand Socco). Maroko bolo jednou z prvých krajín, ktorá uznala Spojené štáty americké rok po podpísaní Deklarácie nezávislosti. Vstupenka stojí 20 mad/2 eur/os. pre Maročanov a cudzincov s trvalým pobytom v Maroku a 50 mad/5 eur/os. pre cudzincov bez trvalého pobytu. Prehliadka so sprievodcom stojí 100 mad/10 eur. Takmer celý záliv mesta Tanger lemuje verejná široká piesočnatá pláž s promenádou a detskými ihriskami, ktorú obľubujú predovšetkým miestni. Vstup na pláž je voľný. Všetci milovníci kultúry a umenia si v meste určite nájdu kultúrne centrum a viaceré galérie umenia.

Čo robiť, vidieť a navštíviť v okolí mesta Tanger?

V okolí mesta Tanger sa vydajte po stopách Herkulesa v Herkulesových jaskyniach, pozrite si miesto stretu Atlantického oceánu a Stredozemného mora na myse Spartel alebo sa „schlaďte“ v parku Perdicaris.

Herkulesove jaskyne

Herkulesove jaskyne sa nachádzajú 15 km/23 min. autom juhozápadne od Grand Socco. Podľa legendy v jaskyniach Herkules oddychoval po splnení 10. náročnej úlohy, ktorou bolo oddelenie európskeho a afrického kontinentu (známe ako Herkulesove stĺpy). Podľa inej legendy oddelil kontinenty od seba len preto, lebo sa mu nechcelo prechádzať cez pohorie Atlas. Potom údajne kopol do steny jaskyne, v ktorej dodnes uvidíte dieru. Otvor v stene pripomína svojím tvarom tvar Afriky. Pri pohľade zvnútra vám bude samozrejmé, že Afrika má trochu iný tvar, na otvor sa vraj treba pozrieť z mora.

Podľa ďalšej legendy z jaskýň vedie tunel do Španielska, ktorý vysvetľuje, ako sa africké makaky dostali na Gibraltár.

Pred výletom do jaskýň nás upozornili, aby sme si zobrali nejaké oblečenie navyše, lebo v jaskyniach bude trochu chladnejšie. Nie, v letných mesiacoch si naozaj nemusíte brať žiadne oblečenie navyše. Na konci júla som takmer ani nepostrehol rozdiel medzi vonkajšou a vnútornou teplotou. Jaskyne sú trochu iné ako tie naše. Pod vydláždenú podlahu umiestnili svetlá, ktoré efektne osvetľovali jaskyňu. Takisto neočakávajte žiadne kvaple ani krasové útvary. V jaskyni si môžete obliecť tradičný marocký odev a odfotiť sa v ňom. Nechýbalo niekoľko stánkov so suvenírmi. Celé mi to pripomínalo zábavný park. Jaskyne preto, lebo sú dve. Do jednej je vstup zdarma a do druhej sa platí 10 mad/1 eur/os. Navštívili sme tú bezplatnú. Za príplatok by ste mali vidieť sochy, grécke nástenné maľby a umelý vodopád.

Mys Spartel

Mys Spartel (14 km/23 min. autom západne od Grand Socco) sa mnohokrát uvádza ako najseverozápadnejší bod kontinentálnej Afriky. Symbolom mysu je maják, ktorý je dodnes funkčný. Označuje vstup do Gibraltárskeho prielivu. Maják nie je zvnútra prístupný verejnosti. Keďže ide o rovnomennú prírodnú rezerváciu, v lokalite aj z nej sa vám naskytne veľkolepé prírodné divadlo. Atlantik sa tu totiž stretáva so Stredozemným morom. V mieste stretu dochádza ku vodným vírom, ktoré sťahujú lode na dno. Okrem vyhliadky a reštaurácie toto miesto toho veľa neponúka, ale na vašej ceste do alebo z Herkulesových jaskýň by ste ho určite nemali vynechať.

Park Perdicaris

Vždy zelený Park Perdicaris (alebo tiež Park Rmilat; 7 km/17 min. autom západne od Grand Socco) je botanickou záhradou, v ktorej kvitne stredomorská a atlantická flóra. Park pomenovali po Ionovi Perdicarisovi, bohatom Američanovi gréckeho pôvodu. Ten nechal park vybudovať pre svoju manželku, ktorá ochorela na tuberkulózu. Návštevu parku odporúčajú v popoludňajších a v podvečerných hodinách, kedy sme park navštívili aj my. Napriek tomu nezabudnem, ako horúco v ňom bolo. Stromy tak veľmi žiadaný chládok neposkytli. Z niektorých miest parku uvidíte Atlantik.

Kde sa v meste Tanger ubytovať?

Do Casablancy sme mali priletieť v nedeľu 24. júla 2022 okolo obeda. Z nej zabezpečili organizátori letnej akadémie transfer do Tangeru. Ja samozrejme musím byť stále iný a preto som priletel rovno do Tangeru už v nedeľu ráno. 😀 Celý deň som mal tým pádom pre seba. To som vtedy ešte netušil, že to bol zároveň posledný deň, kedy som mal voľný program. Takže kým všetci ostatní prišli, ja som sa stihol zabývať, vyprať si veci a vyhrávať na celý areál hudbu nahlas. Jeden by nadobudol pocit, že v internáte inštitútu bývam už pár mesiacov.

Mojím 2. domovom sa na jeden týždeň stal internát Vyššieho medzinárodného inštitútu cestovného ruchu v Tangeri (po francúzsky Institut supérieur international du tourisme de Tanger, skrátene ISITT; 3,8 km/47 min. pešo juhovýchodne od Grand Socco). Mali sme na výber 1- alebo 2-lôžkové izby. Vybral som si 1-lôžkovú izbu, dostal som 2-lôžkovú, ale, našťastie, bez ďalšieho spolubývajúceho (ak nepočítam mravce). Izby s umývadlom mali výhľad do záhrady areálu. Na každom poschodí bola sprcha s toaletou. V sprche na našom poschodí tiekla len studená voda, o poschodie vyššie tiekla aj teplá.

Túto sprchu ale obyčajne stále niekto obsadil. Posledný deň sa ju podarilo obsadiť aj mne. Tlak v sprche bol ale taký nízky, takže som oľutoval, že som nešiel do studenej sprchy na mojom poschodí. Izby nemali klimatizáciu. Mali posuvné okná. Keďže ma v Maroku zastihli aj horúčky, jednu či dve noci som potreboval spať pri zatvorenom okne. Keď som chcel okno zavrieť z jednej strany, otvorilo sa na druhej a zas naopak. Pod dverami bola taká diera, že som počas celého môjho pobytu bol v neustálom prievane. Inak mi tam vlastne skoro vôbec nič neprekážalo. 😛

Kde sa v meste Tanger najesť a kam zájsť na kávu?

V Tangeri sme sa stravovali prevažne v inštitúte. Okrem toho sme vyskúšali viaceré podniky – modernú reštauráciu, tradičnú reštauráciu, fast food, niekoľko kaviarní a bar. Vyberiem aspoň niektoré z nich.

Café Restaurant Vintage Tanger

Café Restaurant Vintage Tanger (3,2 km/40 min. pešo východne od Grand Socco) som navštívil niekoľkokrát – prvý deň na coffee break a na večeru a predposledný deň na čaj. Prvé dni som ešte nemal prevrátený žalúdok, takže som si mohol dopriať plnohodnotnú večeru aj koláč s kávou. V reštaurácii pripravujú neskutočný lávový koláčik, ktorý tu podávajú s vanilkovou zmrzlinou. K dezertu som si objednal espresso. Na večeru som vyskúšal tradičné marocké jedlo Tajine. Ide o guľky z mletého hovädzieho mäsa v paradajkovej omáčke. Všimol som si, že v krajine takmer ku každému jedlu podávajú chlieb alebo pečivo. Večera bola takisto fantastická. No a predposledný deň, keď som si naordinoval prísnu diétu, som si už vo Vintage objednal len marocký mätový čaj, v mojom prípade nesladený. Pripájam fotku, ako ho tu podávajú, lebo sa mi to veľmi páčilo. V reštaurácii môžete platiť platobnou kartou.

Restaurant Bachir

Reštaurácia Bachir (750 m/10 min. pešo južne od Grand Socco) je na odporúčanie domácich (a cestovateľských sprievodcov) jedna z najlepších tradičných marockých reštaurácií. A že sa nemýlili. Jeden večer sme si vyšli do mesta a oželeli večeru v inštitúte. Keďže moje problémy so žalúdkom v tom čase vrcholili, zvolil som Zeleninový tajine s celým čajníkom mätového čaju. Zeleninu dopĺňali zemiaky. Mrzí ma, že som nedokázal doceniť chuť jedla. V zahraničí používajú koreniny úplne inak ako na Slovensku. Ďalšia vec, ktorú som si v Maroku všimol, bola, že jedlo a teplé nápoje vám na stôl prinesú vždy také vriace, že ešte v tanieri bublú. Za účet som zaplatil okolo 40 mad/4 eur. Platil som v hotovosti, takže vám neviem s istotou povedať, či v reštaurácii akceptujú platobnú kartu.

Prestige Garden

Po prílete do Maroka sme si dali raňajky v kaviarni Prestige Garden (3 km/40 min. pešo juhovýchodne od Grand Socco). Objednal som si tradičné raňajky, ktoré obsahovali: celozrnný chlieb, baghrir (palacinka z krupice alebo múky, ak ju správne upečiete, tak je deravá), rghayef (tradičný plochý chlieb), harcha (krupicový chlieb), maslo, med, džem a veselú kravu. Nechýbal samozrejme mätový čaj, káva a pomarančový džús. Na takéto raňajky by som zvykol.

Jedáleň inštitútu

Organizátor pre nás zabezpečil stravu formou plnej penzie. Raňajky sa väčšinou podobali tým, ktoré som uviedol v odseku vyššie. Na pitie sme vždy mali na výber vodu, džús a teplé nápoje, medzi ktoré patrili sladený alebo nesladený marocký čaj a káva. Po raňajkách nasledovali prednášky, ktoré delil menší coffee break. Počas neho sme sa občerstvili teplými nápojmi a sladkým pečivom alebo koláčmi. Dvojchodové obedy pozostávali zo studeného predjedla, zvyčajne šalátu a hlavného chodu. Takisto 2-chodové večere zahŕňali polievku a hlavný chod.

Nepamätám si všetky jedlá, ktoré sme mali možnosť ochutnať, ale boli medzi nimi napr. Krúpová polievka s mliekom, Hovädzie klobásy s paradajkovou omáčkou, zapekané zemiaky a ryža na marocký spôsob (so škoricou a cukrom). Posledný deň som ochutnal fantastické jedlo. Išlo o koláč z lístkového cesta plnený mletým mäsom a pistáciovými orieškami. Škoda len, že Maročania sú takými vyznávačmi sladkých jedál, že ešte aj tento koláč poliali medom a posypali cukrom.

Záverom …

V meste Tanger som strávil príjemný týždeň, nielen, čo sa týka ubytovania a stravovania, ale aj poznávania atraktivít mesta a jeho okolia.

Prečítajte si ďalšie články z Maroka:

• Maroko pred 1. cestou
• Letná FIJET akadémia pre mladých žurnalistov
• Archeologická lokalita Lixus pri meste Larache
• Chefchaouen – 50 odtieňov modrej
• Tétouan – Andalúzia v Maroku

Článok vznikol v spolupráci s FIJET a FIJET Slovakia.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Tanger – vstupná brána do Afriky je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

V Poprade ma zobudilo krásne slnečné počasie, čo sa po vystúpení z autobusu v Starom Smokovci (995 m n. m.; 13 km; 18 min.; 1,10 eur/os.) a výstupe na Hrebienok povedať nedalo (1 275 m n. m.; pozemnou lanovkou, pešo po asfaltovej ceste alebo zelenom značkovanom chodníku; 2,5 km; 55 min.; stúpanie: 280 m; klesanie: 0 m). Tam ma privítala snáď ešte hustejšia hmla ako pred dvomi týždňami na Téryho chate. Hovorím si, nevadí, prinajhoršom si spravím menšiu prechádzku v horách.

Túru som začal na Hrebienku, podobne ako pred pár týždňami. Na zastávke „Nad Rainerovou chatou“ (1 305 m n. m.; červený chodník; 1,3 km; 20 min.; stúpanie: 50 m; klesanie: 20 m) sa už ale trasa mení a nebudete pokračovať ďalej po tatranskej magistrále, ale zabočíte doľava a od tejto chvíle už budete sledovať len modrú značku (5,1 km; 2 h 25 min.; stúpanie: 700 m; klesanie: 45 m). Chodník chvíľu vedie lesom, ale neskôr sa dostanete do vyšších polôh a pred vami sa začne otvárať Veľká Studená dolina. Na moje prekvapenie (a prekvapenie ďalších 2 turistiek) sme na vzdialených kopcoch videli svietiť slnko. Na dnešnú túru nám predsa len vyšlo počasie.  

Keď zlyháva technika

Rozhodol som sa urobiť nejaké fotky a videá, ale keď nie počasie, začne zlyhávať technika. Síce nado mnou bola jasná obloha, viac stupňov to na teplomere ale nepridalo. Chudák telefón celú zimu akosi nezvládol a vypol sa. Tak som ho zapol a vypol sa opäť. Keď sa to zopakovalo asi päťkrát po sebe, pochopil som, že situáciu nevyriešim a mal by som pokračovať ďalej. Na chate sa mi ho síce podarilo „rozbehnúť“ na pár fotiek a video, ale po ceste dolu som s ním opäť nepohol. Prebudil sa až pri zostupe z Hrebienka do Starého Smokovca. Tak aspoň, že opäť funguje.

Neviem, ako som túru na Zbojnícku chatu zvládol pred niekoľkými rokmi. A to som ku nej prichádzal cez Veľkú Studenú dolinu aj z opačnej strany cez „Poľský hrebeň“ a „Prielom“. Asi to bolo tým, že bolo leto, bol som mladší a ešte som nemal vyvinutý taký pud sebazáchovy ako teraz. Mám pocit, že dnes by som to už cez „Prielom“ nezvládol. Na trase môžete očakávať tri úseky s reťazami. Prvé dva sú v pohode, lebo reťaz máte na úrovni pása a kráčate popri nej. Potom sa pripravte na strmší úsek, na vrchole ktorého na vás čaká posledná reťaz. Tento úsek je o čosi náročnejší, lebo ju využívate viac-menej na lezenie, aby ste sa dostali do vyšších polôh.

Ľad narobil riadnu šarapatu

Toto všetko by bolo stále v poriadku na vrchole leta. V polovici novembra už to ale nie je taká sranda a je potrebné počítať s nižšími teplotami, hmlami, snehom a ľadom. Zistil som, že ľad vie narobiť asi najväčšiu šarapatu. Tenká vrstva ľadu bola všade. Ale keď poviem všade, myslím tým úplne všade. Na veľkých kameňoch, ktoré tvorili chodník, sa pochopiteľne šmýkalo. Tak si hovorím, že budem kráčať po tráve popri chodníku. Ale na tráve sa tiež šmýkalo. Keď sa chcete zachytiť ďalšieho kameňa, aby ste nespadli, tak sa vám pod rukami šmýkal aj ten.

Zbojnícka chata na dosah

Po niekoľkých hodinách bol môj cieľ, Zbojnícka chata, konečne na dosah (1 960 m n. m.). Jediné, čo som chcel, bolo suché oblečenie, šálka horúceho čaju a oddych. Vo vnútri chaty sa kvôli opatreniam sedieť nedalo, ale nikto si nevie predstaviť, aký som bol vďačný za drevenú lavičku vo vstupnej chodbičke.

Uhorský lesný erár nechal postaviť v týchto miestach poľovnícku chatku už v roku 1907. Tá bola neskôr v 20. rokoch rozšírená a v 80. rekonštruovaná. Na záver minulého storočia ale vyhorela a nová, dnešná Zbojnícka chata bola slávnostne otvorená až v tomto tisícročí.

Cesta späť

Po chvíli oddychu bola predo mnou cesta dolu. Aj keby som mal ísť dvakrát dlhšie, nevadí to, hlavne, že prídem a že sa mi nič nestane. Ani pri ceste späť ľad na chodníku nepovolil. Chodník je totiž po celej svojej dĺžke v tieni Slavkovského štítu, takže slnko som videl len na protiľahlých kopcoch. Niektoré úseky som pochopiteľne išiel po zadku, inde sa mi zase podarilo spadnúť. Určite by ste sa na mne poriadne zabavili. 😀

Po niekoľkých hodinách sa mi ale predsa len podarilo dostať na Hrebienok (modrý značkovaný chodník po zastávku „Nad Rainerovou chatou“, odtiaľ červený značkovaný chodník na Hrebienok; 6,4 km; 2 h 5 min.; stúpanie: 65 m; klesanie: 750 m).

Je jasné, že som svoju prípravu na túru maximálne podcenil. O oblečení nehovorím, nie, zima mi nebola a mal som tiež tričko na prezlečenie. Rukavice som z ruksaku vytiahol tiež až pred cestou naspäť (dodnes neviem prečo). Určite vám ale odporúčam „mačky“ (ktoré som nemal), ale po rozhovore s náhodnými turistkami, ktoré si ich nevedeli vynachváliť, som si ich na chate mohol kúpiť aj ja. Preto, prosím vás, nepodceňte situáciu tak ako ja a dávajte na seba pozor.

A čo som na poslednej túre vo Vysokých Tatrách zistil? Že som už asi starý. Nie preto, ako som sa „zničil“, ale asi aj preto, že sa mi už v horách všetci zdravia „Dobrý deň“.

Prečítajte si ďalšie tipy na turistiku:

• Borșa – vstupná brána do pohoria Rodna
• Čo ukrýva Veľký Javorník?
• Chata Plesnivec – oáza pokoja v Belianskych Tatrách

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Ľadová Zbojnícka chata je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

Téryho chata, 30. októbra 2020, 12.17 h stredoeurópskeho času – hmla, chlad a sneh.

Konečne som sa dostal tohto roku do Tatier nielen na kávu, ale aj na túru. Mojím cieľom bola Téryho chata, lebo veď taký skúsený zálesák ako ja nebude trochárčiť. Trošku som ale precenil svoje sily a po túre som ledva chodil. Inak túra naozaj stála za to. Bolo to ako zo sci-fi filmu, keď vymrie celé ľudstvo a len sem-tam stretnete nejaké zombie. Tak málo ľudí som v Tatrách nezažil nikdy. Môžem ale potvrdiť, že Vysoké Tatry sú v tomto ročnom období naozaj najkrajšie.

Hrebienok

Najlepším východiskovým bodom na Téryho chatu je Hrebienok (1 275 m n. m.). Odporúčam vám električku z Popradu do Starého Smokovca (995 m n. m.; 13 km; 24 min.; 1,50 eur/os.). Na Hrebienok môžete ísť pozemnou lanovkou alebo pešo (zelený značkovaný chodník, príp. asfaltová cesta; 2,5 km; 55 min.; stúpanie: 280 m; klesanie: 0 m).

Hrebienok som naposledy navštívil na začiatku marca 2020 pred koronou. Vtedy tu mohlo byť niekoľko tisíc návštevníkov, ktorí sa prišli pozrieť na Tatranský ľadový dóm, ľadové sochy, urobiť si krátku prechádzku do hôr, na bežky, či si len tak sadnúť na terasu hotela a pri horúcom nápoji si vychutnávať jarné prázdniny. V októbri toho istého roku, po vyše polroku, sa tu okrem mňa objavilo ešte päť stratených duší.

Výstup na Zamkovského chatu

Približne v polovice cesty na Téryho chatu sa nachádza Zamkovského chata. Dostanete sa ku nej po tatranskej magistrále (červený značkovaný chodník; 3 km; 1 h; stúpanie: 230 m; klesanie: 45 m). Určite nezablúdite, len sledujte červenú značku. Po ceste miniete niekoľko vodopádov, pri ktorých sa oplatí na chvíľu zastaviť, oddýchnuť si, vychutnať si pohľady do doliny, či zavrieť oči a započúvať sa do zvuku padajúcej vody. Okrem nie tak vzdialenej Rainerovej útulne či Bilíkovej chaty dovidíte do Podtatranskej kotliny a na Poprad v nej.

Na zastávke „Nad Rainerovou chatou“ to vyzeralo trochu zúfalo. Kedysi, keď som bol ešte malý chlapec a do Tatier som chodil v rámci podujatia „Čisté hory“, som sa práve v týchto miestach nachádzal v hustom lese. Teraz tu oblohu prebodáva už len niekoľko vysušených stromov. Neviem, či úradovala v týchto miestach metelica, lykožrút alebo požiar.

Možno budete mať šťastie ako ja a po ceste stretnete stáleho obyvateľa Tatier – líšku. Na tom istom mieste ju stretávam už niekoľko rokov. Aj by som ju pohladkal, keby som mal istotu, že nie je besná a že mi neodhryzne ruku. 😀

Zamkovského chata (1 475 m n. m.)

Zamkovského chata (1 475 m n. m.) je najnižšie položenou vysokohorskou chatou vo Vysokých Tatrách. Postavil ju počas vojnových rokov 2. svet. vojny (1942-1943) horolezec a horský vodca Štefan Zamkovský s manželkou Ľudmilou a dcérou Zdenkou. Na chate sa môžete posilniť v reštaurácii a nabrať sily pred ďalšou cestou hore.

Zo Zamkovského chaty určite nemáte kde zablúdiť. Naľavo od chaty vedie jediná cesta (zelený značkovaný chodník; 4 km; 1 h 45 min.; stúpanie: 575 m; klesanie: 20 m). Pásmo lesa vystrieda pásmo kosodreviny, lúk a nakoniec vás už budú obklopovať len holé skaly. Síce sa táto dolina volá (len) Malá Studená dolina, stále je dosť rozľahlá.

Keď vyjdete z lesa, celá dolina sa pred vami otvorí a vy dovidíte až na Téryho chatu. Okolo sú lúky s temer vyschnutými korytami Malého Studeného potoka. Keby som mohol, zišiel by som z chodníka, roztiahol deku a vytiahol piknikový kôš. Keďže som ale zodpovedný turista 😀 a viem, že z chodníkov sa schádzať nemá, lebo môžem poškodiť vzácnu faunu, pokračujem v ceste ďalej.

Výstup na Téryho chatu

Na začiatku cesty ešte stúpanie nie je také prudké. Pripravte sa ale, že asi po 2,5 km začne byť stúpanie o čosi prudšie. Uvedomíte si to nielen pri tom, že už nebudete s dychom vládať tak ako na začiatku, ale tiež podľa chodníka, ktorý naberie cik-cak tvar (neviem ako to mám inak pomenovať :D). Som presvedčený, že prestávky si budete robiť dobrovoľne, nielen, aby ste sa mohli pozrieť do hlbokej doliny, ale aj na ostré štíty.

So zvyšujúcou sa nadmorskou výškou začal byť vzduch o čosi chladnejší, hmla hustejšia a sem-tam sa objavil poprašok snehu, kým som sa v snehu nebrodil po členky. Viac ako Vysoké Tatry a našu Zem mi okolie pripomínalo mesačnú krajinu. V momentoch, keď začnete strácať nádej, či tam ešte vôbec dôjdete, sa zrazu, aj keď len na pár sekúnd, pred vami objaví cieľ vašej cesty. Až pri zostupe som si uvedomil, že keby bolo jasné počasie, videl by som chatu takmer väčšinu mojej cesty.

Téryho chata (2 012 m n. m.)

Téryho chata je zasa najvyššie položenou vysokohorskou chatou s celoročnou prevádzkou (už od roku 1936) vo Vysokých Tatrách. Chatu nechal postaviť na konci 19. storočia (1899) Uhorský karpatský spolok na podnet lekára a priekopníka horolezectva Edmunda Téryho z Banskej Štiavnice. Chatu navrhol známy architekt a staviteľ Gedeon Majunke zo Spišskej Soboty, ktorý je tiež pochovaný na sobotskom cintoríne.

Aj keď som po ceste stretol niekoľkých horských nosičov, vychádzajúcich hore i schádzajúcich naspäť dolu do doliny, na chate a v jej okolí to zívalo prázdnotou. Nikde ani živej nohy. Nádej na prestávku pri šálke horúceho čaju sa rozplynula v okamihu. Tak som našiel najbližšiu možnú lavičku a urobil si sám pre seba striptíz. Hore som totiž vyšiel totálne premočený a musel som sa prezliecť do suchého oblečenia. Z plánovanej hodinovej prestávky nakoniec bola asi len 15-minútová. Z 5 spišských plies som ich pri hustej hmle, či v oblakoch videl len dve.

Zostup z Térycho chaty

Zostup bol o niečo menej dramatický ako výstup (4 km; 1 h 15 min.; stúpanie: 20 m; klesanie: 575 m). Najviac som sa tešil, až vyjdem z hmly, ktorá mi bránila vo výhľadoch do doliny. V nižších polohách ma dokonca prekvapil padajúci sneh, tak som sa na vianočné sviatky navnadil tohto roku o čosi skôr. Okrem snehu ma tiež niečo prekvapilo v kosodrevine, ale prv, než som stihol čokoľvek spozorovať, bolo to preč.

Zamkovského chata bola ešte stále otvorená a tak som si šálku horúceho čaju (a panák rumu :D) dovolil až tu. Predo mnou síce ešte bola cesta na Hrebienok, do Starého Smokovca a nakoniec do Popradu, ale túto trasu už poznám a som si na nej istejší.

Nerád sa vraciam po tej istej ceste, po ktorej idem tam, preto som si pred zastávkou „Nad Rainerovou chatou“ urobil menšiu zachádzku okolo Studenopotockých vodopádov (modrý značkovaný chodník po zastávku „Vodopády Studeného potoka“; potom zelený značkovaný chodník cez zastávku „Nad Dlhým vodopádom“ po Hrebienok; 1,8 km; 40 min.; stúpanie: 95 m; klesanie: 125 m). Len na skok od zastávky budete míňať Rainerovu útulňu (1 301 m n. m.).

Rainerova útulňa (Rainerka; 1 301 m n. m.)

Rainerovu útulňu nechal postaviť ešte na konci 19. storočia (1863-1865) ďalší rodák zo Spišskej Soboty, Ján Juraj Rainer. Jeho hrob, mimochodom, nájdete na sobotskom historickom cintoríne dodnes. Útulňa bola údajne prvým turistickým prístreškom na slovenskej strane Tatier. Len pár metrov od nej sa kedysi nachádzala väčšia chata Kamzík, ktorá vznikla o niekoľko rokov neskôr (1884), ale do súčasnosti sa, žiaľ, nezachovala. Vtedy Rainerka slúžila ako hospodárska budova, v ktorej bol sklad, stajňa a neskôr dokonca garáž. Chata dnes slúži ako Informačné stredisko Štátnych lesov Tatranského národného parku, expozícia histórie a súčasnosti horských nosičov a ponúka tiež drobné občerstvenie.

Zaniknutá chata Kamzík

Chata Kamzík vznikla v roku 1884 na podnet urbárnikov zo Starej Lesnej, ktorí chceli pôvodne postaviť hájovňu, ale projekt neskôr zmenili na chatu s 8 izbami a reštauráciou. Neskôr sa kapacita chaty zvýšila až na 100 lôžok a pribudla tiež presklená veranda s reštauráciou na kamenných základoch. Po výstavbe Bilíkovej chaty a hotela na Hrebienku začala chata postupne strácať na záujme. V roku 1978 ju zatvorili a o dva roky neskôr chatu definitívne zbúrali.

Vodopády Studeného potoka

Skutočná sila tatranských vodopádov sa ukáže v zime, ale predovšetkým na jar, keď sa sneh vo vyšších polohách roztápa a potokmi sa dostáva do nižších polôh. Avšak ani v jeseni Studenopotocké vodopády nestratili nič zo svojej sily.

Neskôr sa chodník stáča doprava, hlbšie do lesa. Po pár metroch kráčania sa pred vami objaví posledná, najväčšia, Bilíkova chata. Vďaka svojej výhodnej polohe na úpätí kopca a ústí doliny ponúka výhľad do Popradskej kotliny.

Bilíkova chata (1 255 m n. m.)

História Bilíkovej chaty (1 255 m n. m.) sa začala písať už v 19. storočí. Na mieste dnešnej chaty stála už od roku 1875 Ruženina chata, ku ktorej o 9 rokov neskôr (1884) pribudol hotel Studený potok. V roku 1893 Ruženina chata vyhorela a čiastočne poškodila aj susediaci hotel. Už o rok neskôr stál na mieste chaty nový Hotel Spiš. Vtedajší návštevníci poznali túto lokalitu pod názvom Studenopotocké kúpele. Avšak, aj kúpele postihol krutý osud a v roku 1927 vyhoreli.

Na ich mieste vznikla Bilíkova chata, ktorá bola uvedená do prevádzky v roku 1934. Vtedy sa ešte nazývala Guhrova chata po tatranskom lekárovi a priekopníkovi lyžovania Dr. Milanovi Guhrovi mladšom. Po 2. svetovej vojne chatu premenovali po protifašistickom bojovníkovi a účastníkovi SNP Pavlovi Bilíkovi.

Hrebienok sa nachádza len na skok od chaty. Dostanete sa ta naozaj za pár minút. Do Starého Smokovca sa opäť môžete zviezť lanovkou alebo pešo po asfaltovej ceste či turistickom chodníku (2,5 km; 40 min.; stúpanie: 0 m; klesanie: 280 m).

Vyberte sa na ďalšiu túru:

• Chata Plesnivec – oáza pokoja v Belianskych Tatrách
• Velký Javorník v Moravskosliezskych Beskydách
• Borsa – vstupná brána do pohoria Rodna

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Téryho chata – 5 plies, 3 farby, 1 Tatry je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

Takže tak nejako podobne to mám aj ja s našimi Vysokými Tatrami. Poslednú júnovú sobotu som konečne zahájil letnú turistiku. Tentoraz sme sa vybrali na chatu, ktorú som ešte predtým nikdy nenavštívil. Chata pri Popradskom plese, Sliezsky dom, Zamkovského chata, Bilíkova chata, Rainerova chata … Tieto chaty, útulne, príp. hotely sú častými cieľmi návštevníkov. Ale taká Chata Plesnivec nie je ani na tatranskej magistrále (hlavný turistický chodník, červená značkovaná trasa), ani pri žiadnom plese.

Počas plánovania túry si vždy vymýšľam okruhy. Nerád sa totiž vraciam po tej istej trase naspäť. Nie vždy je to možné, avšak na Chatu Plesnivec a z nej vedú viaceré trasy. Asi som nevymyslel nič nové, ale absolvovali sme tento okruh: Poprad – Tatranská Kotlina – Šumivý prameň – Chata Plesnivec – Čierna voda – Kežmarské Žľaby – Poprad.

Chata Plesnivec – ako sa tam dostať?

Chata Plesnivec (1 290 m n. m.) je jedinou vysokohorskou chatou vo východnej časti Tatier – v Belianskych Tatrách. Nachádza sa na konci Doliny Siedmich prameňov pod úbočím Bujačieho vrchu.

Autom

Tatranská Kotlina (časť mesta Vysoké Tatry) sa nachádza 28 km/26 min. autom severne od Popradu. V mestskej časti sa nachádza niekoľko platených parkovísk.

Autobusom

Cesta autobusom z Popradu do Tatranskej Kotliny trvá 46 min. Cestovný lístok stojí 1,70 eur/os. Odporúčam vám vystúpiť na autobusovej zastávke „Tatranská Kotlina, Čarda“. Ďalšie autobusové zastávky v tejto mestskej časti sú nasledovné:

• „Tatranská Kotlina, Fľak“ – odtiaľto nevedú žiadne turistické chodníky,
• autobusová zastávka „Tatranská Kotlina, Belianska jaskyňa“ – zastávka v centre mestskej časti, najbližšie ku Belianskej jaskyni,
• „Tatranská Kotlina, Kardolina“ – na ceste do Ždiaru.

Vlakom

Žiaľ, po koľajniciach sa z Popradu do Tatranskej Kotliny nedostanete, lebo tatranská elektrická železnica (skrátene TEŽ) končí v Tatranskej Lomnici.

Chata Plesnivec – cesta tam

Z autobusovej zastávky „Tatranská Kotlina, Čarda“ sa napojíte priamo na turistický chodník (modrá a zelená trasa po „Rázcestie pri Šumivom prameni“; 1,7 km/40 min.; stúpanie 180 m; klesanie 30 m).

Odtiaľto už budete pokračovať len po zelenej značke až na Chatu Plesnivec (3,3 km/1 h 25 min.; stúpanie 430 m; klesanie 45 m). Z trasy nebudete mať nekonečné výhľady do Podtatranskej kotliny ako pri iných túrach, ale budete mať aspoň výhľady do doliny, ktoré takisto stoja za to.

Chata Plesnivec

Prvá zmienka o chate Plesnivec pochádza z konca 18. stor., kedy stál na mieste súčasnej chaty zrub. Súkromný podnikateľ zo Spišskej Belej, Tibor Gresch, prestaval zrub na chatu v roku 1932. V 2. polovici 20. storočia chata patrila pod správu Tatranského národného parku (TANAP-u) a nebola voľne prístupná verejnosti. Od roku 1993 chatu opäť sprístupnili návštevníkom. Na chate si môžete dať niečo malé pod zub (napr. polievka), príp. nápoje (pivo 2,30 eur/0,5 l).

Svoje meno získala chata po chránenej rastline, Plesnivci alpínskom, ktorý sa v tejto oblasti hojne vyskytuje. Spoločenská hodnota plesnivca je 51,00 eur/jedinec. Ak si teraz v rýchlosti neviete v mysli vybaviť, ako vyzerá plesnivec, tak utekajte do kuchyne a hľadajte horalky. Kvety plesnivca vrátane ďalších znakov tvoria stály logotyp tejto slovenskej pochúťky.

Cesta z chaty Plesnivec

Pri ceste naspäť sme zvolili žltú trasu, ktorá vedie od chaty Plesnivec až po „Rázcestie Čierna voda“ (3 km/50 min.; stúpanie 0 m; klesanie 390 m). Na začiatku tejto trasy budete počuť rozbúrenú vodu Siedmich prameňov, ktoré vytvárajú len pár metrov nižšie od chaty romantické vodopády. No a potom pokračuje široká cesta, na ktorú sa pokojne zmestí aj nejaké to terénne auto. Na pár sme ich natrafili aj my.

Posledný, pravdepodobne najnenáročnejší úsek vedie po modrej značke od rázcestia až na autobusovú zastávku v Kežmarských Žľaboch (2,6 km/40 min.; stúpanie 60 m; klesanie 70 m). No a na nej sme si počkali na autobus, ktorý nás zaviezol naspäť do Popradu (23 km/37 min.; 1,50 eur/os.). 

Túra na Chatu Plesnivec je nenáročným párhodinovým výletom vo východnej časti Tatier. Táto oblasť nie je taká komerčná a navštevovaná ako jej iné časti. Vychutnáte si šum lesa, čerstvý vzduch, či krásu tatranskej prírody. Verím, že si svoju pokojnú atmosféru udrží táto časť Tatier čo najdlhšie.

Tipy na ďalšie túry v Česku a Rumunsku:

• Pustevny na Radhošti – miesto príbehov a zážitkov
• Čo ukrýva Velký Javorník?
• Borșa – vstupná brána do pohoria Rodna

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Chata Plesnivec – oáza pokoja v Belianskych Tatrách je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

Ako sa do obce Červený Kláštor dostať?

Červený Kláštor sa nachádza 57 km/1 h 2 min. autom severne od Popradu a 90 km/1 h 27 min. autom severozápadne od krajského mesta Prešov.

Autom

Obcou prechádza cesta II. triedy 543, ktorá začína v obci Hniezdne v okrese Stará Ľubovňa a končí na hraničnom priechode Lysá nad Dunajcom v okrese Kežmarok.

Autobusom

Ak budete cestovať do Červeného Kláštora autobusom, môžete prísť na jednu z 5 autobusových zastávok:

• Červený Kláštor, Jordanec (Jordanec je potok, ktorý je prítokom Dunajca a vlieva sa doň medzi obcami Majere a Červený Kláštor; autobusová zastávka je neďaleko prístaviska Červený Kláštor),
• Červený Kláštor, rázcestie Lechnica (križovatka v smere na obec Lechnica),
• Červený Kláštor, č. d. 32 (v centre obce),
• Červený Kláštor, reštaurácia (najbližšia autobusová zastávku ku kláštoru),
• Červený Kláštor, Kúpele (pri kúpeľoch Smerdžonka).

Potom už len vystúpite na zastávke podľa toho, akú atraktivitu v obci chcete navštíviť.

Vlakom

Cez Červený Kláštor neprechádza žiadna železnica a preto sa tam vlakom, žiaľ, nedostanete.

Čo v obci Červený Kláštor robiť, vidieť a navštíviť?

Zubaté vápencové skaly vytŕčajúce z bukových a jedľových lesov, rozkvitnuté a voňavé kvety a bylinky, aké na iných miestach nenájdete. Tu medveď, tam rys, či vydra, ktorá oddychuje na brehu kľukatiacej sa rieky, po ktorej sa plavia spievajúci gorali na drevených pltiach. A do tohto prostredia zasadené stáročné múry kamenného kláštora s červenou strechou, kde sa čas akoby zastavil. 

1. Kláštor kartuziánov

Prvá písomná zmienka o kartuziánskom kláštore pochádza z roku 1319. Pôsobili tu rehole kartuziánov (1320-1567), ktorí postavili kláštor v gotickom štýle a kamaldulov (1711-1782), ktorí prestavali kláštor v barokovom štýle (predovšetkým Kostol sv. Antona Pustovníka). Obe rehole patria medzi najprísnejšie mníšske rády v rímskokatolíckej cirkvi. Kláštor dostal názov podľa červených tehál okolo okien a dverí a červenej strechy. V roku 1970 vyhlásili kláštor za národnú kultúrnu pamiatku, v ktorej je zriadené múzeum pre verejnosť (3 eur/os.).

Najvýraznejšou osobnosťou kláštora bol lekár, lekárnik a botanik – fráter Cyprián (1724-1775). Jeho herbár s 283 vylisovanými rastlinami z Pienin a Tatier je s opisom v 5 jazykoch – gréčtine, latinčine, nemčine, poľštine a slovenčine. Vyrábal tiež sviečky, zrkadlá a dokonca sa zaoberal alchýmiou. Podľa legendy o „lietajúcom mníchovi Cypriánovi“ zhotovil krídla, s ktorými vzlietol z Troch korún nad Tatry.

Toto miesto má neopísateľnú magickú atmosféru, ktorú tu pocítim stále, keď ho navštívim. Je to také neuveriteľne tiché a pokojné miesto, ktoré vás donúti zabudnúť na všetky starosti a žiť pre chvíľu.

2. Pieninský národný park

Pieninský národný park sa rozkladá na slovensko-poľskom pohraničí. V roku 1967 bol vyhlásený za národný park a v súčasnosti je najmenším národným parkom Slovenska. Dominantou parku (i keď už na poľskej strane) je jedinečný zubatý skalný útvar – Tri koruny (982 m n. m.).

Tepnou parku je zasa meandrujúca rieka Dunajec, na niektorých miestach pokojná, inde zasa mierne rozbúrená. Rieka sa v priebehu dlhých storočí poriadne zarezala do tunajších skál a vytvorila jednu z najväčších tiesňav (8,5 km) v strednej Európe. Na území sa vyskytuje vzácna endemická fauna a flóra. Park je popretkávaný turistickými chodníkmi, aby ste si mohli vychutnať všetky jeho krásy.  

3. Splavovanie rieky Dunajec

Splav prielomom Dunajca (12-14 eur/os.) na tradičných drevených pltiach patrí určite k jedným z najväčších zážitkov tejto lokality. Rieku môžete začať splavovať z prístaviska Majere – Kvašné Lúky (dĺžka 11 km) alebo z prístaviska v Červenom Kláštore (dĺžka 9 km). Počas splavu sa vám naskytnú neskutočné výhľady na krásy pieninskej prírody. Pltníci – miestni sprievodcovia vám zas povedia príbehy a zaujímavosti, ktoré sa viažu k oblasti. Koniec splavu je v obidvoch prípadoch v obci Lesnica, neďaleko Chaty Pieniny.

Rieku môžete splavovať aj na kanoe, kajakoch alebo nafukovacích člnoch – raftoch. Splav je vhodný aj pre menej skúsených vodákov, pretože ho sprevádza inštruktor.  

4. Kúpele Smerdžonka

Ako už názov napovedá, kúpele Smerdžonka dostali svoje pomenovanie vďaka charakteristickej aróme tunajšej vody, bohatej na sírovodík. Pozitívne účinky miestnej vody poznali už stredovekí mnísi z neďalekého kláštora. Voda sa využíva na liečenie kožných chorôb. Okrem prírodného liečivého zdroja, ktorým je spomínaná voda, využívajú tiež na liečenie čistý pieninský vzduch. Na Slovensku (a dokonca aj v Česku) sú tak jedinými klimatickými kúpeľmi, v ktorých sa na jednom mieste okrem iných indikácií liečia choroby dýchacích ciest a kože. Mimochodom, v Kúpeľnej reštaurácii fantasticky varia.

5. Cykloturistika

Z Červeného Kláštora do Lesnice vedie popri rieke Dunajec po tvrdej lesnej ceste cyklistický chodník. Menej náročná trasa vhodná pre rodiny s deťmi má dĺžku 9 km, prevýšenie 160 m a absolvujete ju približne za hodinu. Je označená zeleným písmenom „C“.

Z Lesnice, od Chaty Pieniny cez Veľký Lipník a Haligovce vedie po asfaltovej ceste III. triedy aj ďalšia, náročnejšia cyklotrasa naspäť do Červeného Kláštora. Trasa, vhodná pre cestné bicykle, má dĺžku 16,7 km, prevýšenie 331 m a jej absolvovanie vám zaberie asi 2 h. V prvej tretine cesty sa pripravte na stúpanie 6 %. Je označená červeným písmenom „C“.

Obidve trasy vám spríjemnia dych berúce výhľady na prírodu Pieninského národného parku.

+ 1. Hrad Niedzica

Niedzica-Zamek (po slovensky Nedeca) sa nachádza 10 km/12 min. autom severozápadne od Červeného Kláštora v regióne Malopoľské vojvodstvo v južnom Poľsku na hranici so Slovenskom. V minulosti bolo toto územie súčasťou uhorského regiónu Spiš. Návštevníci vyhľadávajú v obci predovšetkým hrad Niedzica (po slovensky Nedecký hrad alebo tiež Dunajecký zámok), ktorý sa vypína na skalnom brale nad vodnou nádržou Czorsztynskie. Významný strážny hrad na hranici medzi poľským a uhorským kráľovstvom zahŕňa predmety, ktoré sa viažu k histórii hradu a lokality, ako napr. staré hodiny, dobové zbrane, či etnografické predmety zo Spiša.

Deň pred návštevou hradu som tam volal, aby som zistil, či je hrad otvorený a či sa tam dá platiť kartou. Môj rozhovor s nejakou pani vyzeral asi takto:

• Ja: „Hi, do you speak English?“
• Pani: „Ne!“
• (chvíľu pauza, pretože som rozmýšľal, ako sa jej to spýtať, aby ma pochopila)
• Ja: „Je možné platiť na hrade kartou? V sobotu by sme chceli prísť na prehliadku.“
• Pani: „Tak, tak. Pan może zapłacić kartą.“
• Ja: „OK, ďakujem, dovidenia.“
• Pani: „Do widzenia.“

Naším najväčším prekvapením bolo, keď sme prišli ku hradu, zastali pred masívnou drevenou bránou, chytili kľučku a zistili, že dvere brány sú zamknuté. Na dverách visel nápis, na ktorý nezabudnem asi do konca svojho života:

„Zamek jest nieczynny.“

Tak som sa nahneval, že pôvodný plán dať si obed v Poľsku „padol“, nasadli sme do auta a vrátili sa naspäť na Slovensko, kde sme sa aj najedli. Poliaci majú šťastie, že odo mňa nepýtali peniaze za parkovné (dolné parkovisko tuším 3 pln/0,7 eur/auto; horné parkovisko pri hrade 12 pln/2,79 eur/auto). To by som tam asi urobil takú scénu, že by už nezabudli ani oni na mňa. 😀

Kde sa v obci Červený Kláštor najesť?

Reštaurácia u Jakuba sa nachádza v centre obce, neďaleko autobusovej zastávky Červený Kláštor, č. d. 32. Pekne zariadená reštaurácia s milou obsluhou. Ochutnali sme mäsové a bryndzové pirohy. Nedá sa tu platiť kartou. Za obed pre 2 osoby sme zaplatili 16 eur.

Z výletu v Červenom Kláštore som si priniesol jediný suvenír – krabičku bylinkového čaju (od 1,60 eur/krabička). Čaj vyrábajú výhradne z byliniek, ktoré dorastajú na území Pienin a Zamaguria. Takto sa prenesiem na rozkvitnuté lúky tohto ničím nepoškvrneného regiónu každý deň.  

Navštívte ďalšie kláštory:

• Bârsana – nefalšovaný rumunský vidiek
• Strahovský kláštor v Prahe
• Kláštor minoritov v Jindřichovom Hradci

Ceny boli prepočítané podľa aktuálneho kurzu Národnej banky Slovenska platného k 13. 12. 2018 (1 eur = 4,2986 pln).

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok 5 + 1 dôvod, prečo zažiť Červený Kláštor je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

Ako sa na Velký Javorník dostať?

Východiskovými bodmi pre výstup na Velký Javorník môžu byť obce Veřovice, Bordovice, alebo mesto Frenštát pod Radhoštěm. My sme vybrali Veřovice, ktoré sa nachádzajú 10 km/14 min. autom južne od Kopřivnice.

Autobusom

Z Kopřivnice do Veřovíc premávajú väčšinou priame autobusové linky. Pri niektorých nepriamych spojoch musíte prestúpiť v Novom Jičíne alebo vo Frenštáte pod Radhoštěm. Cesta trvá od 17 min. pri priamych spojoch až po 1 h 16 min. pri nepriamych spojoch. Lístok stojí 21-51 czk/0,81-1,98 eur/os.

Vlakom

Z Kopřivnice (či už zo zastávky Kopřivnice, zast. alebo zo železničnej stanice Kopřivnice) na železničnú stanicu Veřovice premáva priamy vlak. Cesta ním trvá 17-43 min. a cestovný lístok stojí 22 czk/0,85 eur/os. Pri zvažovaní dopravného prostriedku teda vlak jednoznačne vyhral. A zo železničnej stanice vo Veřoviciach som bol priam unesený. Vyzerá geniálne.

Čo tam vidieť?

Priamo zo železničnej stanice vo Veřoviciach vychádza žltý značkovaný turistický chodník. V prípade, že ho absolvujete celý (3 km po rázcestník Pod Kamenárkou), napojíte sa na červený turistický chodník NS (Naučná stezka) Veřovické vrchy. Tento chodník vás dovedie okolo rázcestníkov U Pramene Jičínky a Malý Javorník, rozc. až na Velký Javorník. Dĺžka trasy spolu je 6,2 km; stúpanie 491 m; klesanie 31 m a cesta trvá max. 2 h 32 min. Nám sa to podarilo dokonca ešte skôr.

Asi po 2,5 km žltého turistického chodníka sa nachádza rázcestník Padolí. Na ňom môžete odbočiť doľava na modrý turistický chodník. Ten vás tiež dovedie priamo ku rozhľadni, ale pripravte sa na trochu prudšie stúpanie. My sme ho využili pri ceste späť. Dĺžka trasy je 4,8 km; stúpanie 472 m; klesanie 12 m a cesta vám zaberie max. 2 h 10 min.

Všetky turistické chodníky prechádzajú hustým listnatým lesom, takže výstup je príjemný a zvládnete ho aj pri vysokých letných teplotách. Predsa len, svieži vzduch v lese je iný ako v meste. Napriek tomu, že rozhľadňu navštevuje pomerne dosť návštevníkov, aj na tejto vychádzke si užijete ticho a pokoj lesa.

Na vrchol hory vedie tiež asfaltová cesta. Tú môžete využiť, ak prídete na bicykli alebo vezmete celú rodinku vrát. drobca v kočiari. Na výjazd s autom potrebujete špeciálne povolenie.

Valašská rozhľadňa

Na vrchu Velkého Javorníka sa nachádza drevená rozhľadňa postavená v tradičnom štýle valašskej architektúry. Rozhľadňa je relatívne nová, stojí tu len od roku 2013. Vyrástla do výšky takmer 26 m, pozostáva z 9 podlaží, ktoré prepája 106 schodov, pričom 1. vyhliadka sa nachádza vo výške 15 m a druhá vyhliadka vo výške 20 m.

Aj nám počas návštevy rozhľadne počasie prialo a dovideli sme z nej na okolité mestečká i hory. Uvidíte tak napr. na náš východiskový bod – mesto Kopřivnice, čiastočne vykúkajúce spoza kopca, štramberskú trúbu, či miestny kameňolom alebo začiatočný bod prechádzky – obec Veřovice. Z druhej strany dozerajú na rozhľadňu Lysá Hora (1 323 m n. m.) a Radhošť (1 129 m n. m.).

Na 2. vyhliadkovej plošine sa nachádzajú vyrezávané drevené panoramatické tabule, na ktorých sú uvedené názvy každého kopca, mesta, či inej zaujímavosti, aby ani vám pri návšteve rozhľadne nič neuniklo.

Rozhľadňa je voľné prístupná celoročne.

Kde sa najesť?

Na vrchu Velký Javorník sa už od roku 1935 nachádza turistická chata, ktorá ponúka malé občerstvenie (pivo 35 czk/1,36 eur). To sme si vypili počas horúceho dňa v tieni mohutných stromov neďaleko chaty. Viac stravovacích zariadení nájdete priamo v obci, kde sme sa v jednom z nich najedli aj my (420 czk/16,27 eur/2 os.).

Výstup na Velký Javorník bude pre niekoho prechádzkou, pre niekoho túrou, každopádne však stojí za to.

Ceny boli prepočítané podľa aktuálneho kurzu Národnej banky Slovenska platného k 17. 10. 2018 (1 eur = 25,821 czk).

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma.

Užitočné linky:

Pokiaľ milujete rozhľadne tak ako ja, o ďalších som napísal v týchto článkoch:

• Jurkovičova rozhľadňa v Rožnove pod Radhoštěm
• Štramberská trúba a rozhľadňa na Bielej hore
• Bezručova vyhliadka v Kopřivnici

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Čo ukrýva Velký Javorník? je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.