Tatranské unikáty v Skalnatej doline

Vedeli ste, že Vysoké Tatry ukrývajú 52 tatranských unikátov? Len v Skalnatej doline sa nachádza až 17 takýchto unikátov. Tatranské unikáty, to sú miesta poznané i nepoznané. Okolo niektorých chodíme pravidelne, iné vidíme prvýkrát. Spoznajte na začiatok aspoň 5 z nich.

1. Lanovka na Skalnaté pleso

Visutá lanová dráha na Skalnaté pleso (1 755 m n. m.) cez medzistanicu Štart (1 165 m n. m.) začína v stredisku Tatranská Lomnica (850 m n. m.), ktoré je časťou mesta Vysoké Tatry. Tentoraz som namiesto električky zvolil z Popradu do Tatier autobus. Cesta dlhá 19 km trvala 28 minút a cestovný lístok stál 1,50 eur/os. Lanovka sa nachádza v severozápadnej časti lokality (1 km/15 min. pešo západne od autobusovej stanice). Len 300 m/4 min. pešo severovýchodne od dolnej stanice lanovky je infocentrum a pokladňa, v ktorej si kúpite lístok na lanovku.

Po medzistanicu štart vás vyvezie historická 4-miestna kabínová lanovka, ktorá na tejto trase premáva už od roku 1973. Na medzistanici prestúpite do modernej 15-miestnej kabínovej gondoly. Cesta lanovkou trvá asi 20 minút. Pri ceste hore som bol v kabíne jediný bez lyží alebo snowboardu. Pri ceste dole som bol jediný v kabíne. Všetci sa totiž dole spustili na lyžiach alebo snowboardoch. A prečo lanovku zaradili medzi tatranské unikáty? Výstavba lanovky prebiehala v 30. rokoch 20. storočia. Už v čase svojho vzniku získala niekoľko prvenstiev:

1. úsek medzi Tatranskou Lomnicou a Skalnatým plesom predstavoval najdhšiu vzdialenosť, akú prekonávala lanovka bez prestupu cestujúcich,
2. celý úsek až po Lomnický štít bol najdlhšou lanovou dráhou,
3. lano v hornom úseku malo najväčšie voľné rozpätie v Európe.

Tieto unikáty prekonala až v roku 1955 lanovka v známom francúzskom lyžiarskom stredisku Chamonix. Kabínové lanové dráhy pre peších turistov a lyžiarov z Tatranskej Lomnice na Štart a zo Štartu na Skalnaté pleso premávajú každý deň od 8.30-14.40 h hore a od 8.30-15.30 h dole. Spiatočný lístok z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso stojí 27 eur/os.

2. Skalnaté pleso

Piatok, 6. januára 2023. Tatranská Lomnica, slnečno. Lomnický štít, slnečno. Skalnaté pleso, hustá hmla. V piatok bolo snáď všade krásne, len na Skalnatom plese bola viditeľnosť zopár metrov. Horná historická stanica lanovky pôsobila v hustej hmle strašidelným dojmom. Slnko párkrát vykuklo spoza hmly, ale vždy len na pár sekúnd. Hmla sa celkom rozplynula, keď som sa vracal do Popradu a ešte raz naposledy som sa pozrel na Tatry.

Vedeli ste, že hĺbka Skalnatého plesa sa mení vplyvom prirodzených činiteľov i činnosťou ľudí? Počas jari, keď sa v Tatrách topí sneh, ale aj počas leta, bohatého na zrážky, môže mať hĺbku až 4,5 m. Počas suchých dní vysychá a takmer zaniká. Posledná zima síce bola bohatá na zrážky, ale Skalnaté pleso takmer úplne zaniklo. Budem si musieť počkať na jar, kedy sa opäť naplní vodou.

3. Skalnatá chata

Skalnatá chata stojí na tatranskej magistrále (červená turistická značkovaná trasa) na úseku zo Zamkovského chaty na Skalnaté pleso. Od plesa je vzdialená len 300 m/4 min. pešo južne. Skalnatá chata má najdlhšiu tradíciu v poskytovaní občerstvenia, stravy a ubytovania v Skalnatej doline. História chaty sa začala písať v roku 1841, keď 4 sliezski turisti obmurovali priestor pod previslou skalou. Na podnet Uhorského karpatského spolku v roku 1915 upravili provizórne priestory na útulňu. V roku 1932 prevzal útulňu Klub českolovenských turistov. Odvtedy sa chata stala celoročne prevádzkovanou chatou. Najnovšie poskytuje i ubytovanie. Sychravé zimné počasie si žiadalo šálku horúceho bylinkového čaju.

4. Astronomické observatórium Skalnaté pleso

Observatórium postavili v 30. rokoch 20. storočia súčasne s lanovkou. Prvé astronomické pozorovanie Slnka bolo 19. septembra 1943. Pracovníci observatória objavili v rokoch 1946-1959 18 nových komét. Od roku 1962 sa z observatória pozoruje aj slnečná koróna (vonkajšia vrstva slnečnej atmosféry). Momentálne využívajú pracovníci na svoju prácu 2 ďalekohľady, ktoré slúžia na pozorovanie jasnosti a polohy hviezd, komét a asteroidov. Eleanor F. Helinová spolu s Schelte J. Bus pomenovali po observatóriu Skalnaté pleso malú planétu (2619), ktorú objavili v austrálskom observatóriu v júni 1979. Observatórium nie je verejnosti prístupné.

5. Lomnický štít

Lomnický štít (2 634 m n. m.) je 2. najvyšším samostatným štítom Vysokých Tatier. Taktiež je jediným štítom, ktorý je dostupný lanovkou. Tá od roku 1940 slúžila najprv pracovníkom meteorologickej stanice a od roku 1947 aj širokej verejnosti. V minulosti ho považovali za najvyšší štít Vysokých Tatier. Vďaka meraniam v 19. storočí sa zistilo, že najvyšším vrcholom Vysokých Tatier je Gerlachovský štít. Observatórium na Lomnickom štíte je najvyššie položené na Slovensku. Taktiež sa tu nachádza najvyššie položená prírodná botanická záhrada v Európe.

Sídli tu dokonca jediné zastúpenie Slnka na svete v podobe symbolického veľvyslanectva Slnka, ktoré má i svoju vlastnú vlajku. Na štít sa dostanete lanovkou alebo pešo s horským vodcom. Visutá lanová dráha pre peších turistov zo Skalnatého plesa na Lomnický štít premáva od 9.00-14.00 hore a od 9.10-15.10 h dole. Spiatočný lístok zo Skalnatého plesa na Lomnický štít stojí 46 eur/os.

Aj Tatranská Lomnica má tatranské unikáty

Vedeli ste, že v Tatranskej Lomnici sa nachádzajú ďalšie 3 tatranské unikáty:

1. Historická stanica lanovky z pera významného slovenského architekta Dušana Samuela Jurkoviča (1868 – 1947),
2. Mestský park, najstarší park Vysokých Tatier (od roku 1892) oproti autobusovej stanici,
3. Národná prírodná rezervácia Pramenisko (súčasť Natura 2000), ktorá začína za Múzeom TANAP-u.

Prečítajte si o Tatranskej Lomnici v článku Kamoška, kanec a káva.

Kde sa v lokalite Tatranská Lomnica najesť?

Humno Tatry Restaurant & Music Pub sa nachádza na severozápadnom okraji Tatranskej Lomnice, len pár metrov od lyžiarskeho strediska. Humno si pamätám ešte z čias, keď sme tu chodievali na diskotéky. Tentoraz som konečne vyskúšal jeho kuchyňu. Ochutnal som Zemiakové knedle plnené údeným mäsom s dusenou kvasenou kapustou. Krehké zemiakové knedle sa trhali od bohatej náplne údeného mäsa. Dusená kvasená kapusta bola porovnateľná s tou, ktorú som jedol v Salzburgu. Celú porciu korunovala poriadna lyžica vychladenej kyslej smotany, jarná pažítka, prepečená slanina a jemná červená cibuľka. Tak týchto knedlí by som zjedol ešte jeden pekáč! Knedle som zapil šálkou horúceho čierneho čaju. Za obed pre 1 osobu som zaplatil 14,90 eur.

Poprad

Prázdniny v regióne Vysoké Tatry sme ukončili prehliadkou kostola sv. Egídia s výstupom na vežu, návštevou Spišskej Soboty a oddychom v aquaparku AquaCity v Poprade.

Kostol sv. Egídia a Spišská Sobota

Kostol sv. Egídia stojí na Nám. sv. Egídia v centre Popradu. Kostol postavili už koncom 13. storočia. Zaujme súborom stredovekých nástenných malieb z 1. polovice 14. storočia. Paradoxne, jedným z najlepšie zachovaných výjavov je motív Pekla. Videli ste už niekedy klenby kostola zhora? Lebo počas výstupu do veže nahliadnete aj do podkrovia kostola. Po zdolaní 89 schodov sa vám z výšky 21 m naskytne úchvátný výhľad na Poprad, Tatry, Kozie chrbty, ale aj Levočské vrchy. Večer námestie ožíva vďaka výnimočnej vianočnej výzdobe a stánkom s voňavým punčom.

Zažite znovu vianočné trhy v Poprade v roku 2019 a pokochajte sa vianočnou výzdobou počas Popradských Vianoc 2020.

Z centra mesta sme sa presunuli do Spišskej Soboty. Tá je od 1. januára 1946 mestskou časťou Popradu. Pôvodne bola samostatným mestečkom, ktorého 1. písomná zmienka sa datuje do roku 1256. Dominantou námestia, ktoré je mestskou pamiatkovou rezerváciou (1950), je kostol sv. Juraja. Hlavný oltár sv. Juraja pochádza z dielne Majstra Pavla z Levoče. Kostol v roku 2008 navštívila britská kráľovná Alžbeta II. s manželom princom Filipom. S kostolom susedí renesačná zvonica. Na námestí uvidíte barokovú Immaculatu, klasicistickú radnicu a meštianske domy. V južnej časti zástavby sa nachádza pobočka Podtatranského múzea v Poprade, ktorá je ale momentálne (zima 2022/2023) zatvorená.

Dozveďte sa 15 dôvodov pre návštevu Spišskej Soboty a preneste sa do stredoveku počas dobového jarmoku, ktorý sa v nej konal ešte v roku 2018.

AquaCity Poprad

Aquapark AquaCity Poprad sa rozkladá v mestskej časti Spišská Sobota 1 km/12 min. pešo severovýchodne od centra mesta. Moderný aquapark ponúka najväčšie wellness centrum na Slovensku.

Večer sme si dokonale oddýchli vo Fire & Water Wellness & Spa. Vyskúšali sme hádam všetky sauny – klasickú fínsku, bylinkovú, eukalyptovú, soľnú, …Najviac som si obľúbil fínsku suchú saunu „Vikingský oheň“. Vyskúšajte niektorý zo saunových ceremoniálov, ktoré prebiehajú štyrikrát denne. Po saunovaní sme sa schladili v Snežnej jaskyni. Tí odvážnejší môžu vyskúšať arktický bazén, ale na ten som si netrúfal. Potom si oddýchnite v relaxačnom bazéne, vírivke a na ležadlách v oddychových miestnostiach.

Vedeli ste, že voda v termálnych bazénoch pramení z hĺbky 1 300 m a obsahuje viac ako 20 rôznych minerálov, ktoré priaznivo pôsobia na zdravie človeka? Pomáha pri problémoch s pohybovým a dýchacím ústrojenstvom, krvnom obehu, nervovej sústave a má aj priaznivé kozmetické účinky.

My sme si po wellnesse oddýchli vo vnútornom termálnom bazéne Blue Diamond s pohárom Pink Gin Tonic v ruke. Výhodou je, že nemusíte nosiť peniaze so sebou, ale všetko uhrádzate náramkovým čipom na ruke. Náš pobyt v AquaCity Poprad sme ukončili v bublinkách bazénov Blue Sapphire. Celodenný vstup do Fire & Water Wellness & Spa centra a aquaparku stojí 37 eur/os.

Prečítajte si tiež:

• 2 dni v regióne Vysoké Tatry
• 7 + 1 dôvod(ov), prečo návštíviť Poprad

Užitočné linky:

• Oficiálna internetová stránka Tatranských unikátov
• Oblastná organizácia cestovného ruchu Región Vysoké Tatry (OOCR RVT)

Realizované s finančnou podporou Ministerstva dopravy Slovenskej republiky.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Tatranské unikáty a unikátny Poprad je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

Ako sa do regiónu Vysoké Tatry dostať?

Keďže auto nemám, bola električka našou jednoznačnou voľbou. Rýchla, pohodlná a ekologická. Jeden spiatočný lístok z Popradu na Štrbské Pleso stojí 4 eur/os. a jeden spiatočný lístok z Popradu do Starého Smokovca stojí 3 eur/os. Alebo si kúpte 24-hodinový lístok takisto za 4 eur/os., či 72-hodinový za 8 eur/os. Lístky si pohodlne kúpite na železničných staniciach alebo on-line.

1. deň v regióne Vysoké Tatry – Štrbské Pleso a okolie

Vodopád Skok je zo Štrbského Plesa naozaj len na skok. Prednedávnom tu vyrástla nová vyhliadková veža Tatras Tower a po obede určite padne vhod prechádzka okolo plesa.

Túra ku vodopádu Skok

Od 1. novembra do 14. júna prebieha vo Vysokých a Belianskych Tatrách zimná uzávera vybraných turistických chodníkov. Dostanete sa ale ku takmer všetkým vysokohorským chatám (výnimkou je Chata pod Rysmi) a do nižších polôh. Preto sme sa vybrali na nenáročnú túru ku vodopádu Skok.

Trasa začína na stanici električky a zubačky (Štrbské Pleso, TEŽ; 1 325 m n. m.). Asi 600 m/10 min. pešo pôjdete do kopca na rázcestie Pred Heliosom. Odtiaľ už budete sledovať stále len žltú značku (4,4 km; stúpanie 410 m; klesanie 0 m). Trasa najprv vedie cez športový areál, potom okolo lanovky na Chatu pod Soliskom, až kým nevojdete do lesa a z neho do pásma kosodreviny. Asi po 1,5 h sa pred vami objaví vodopád Skok (1 760 m n. m.), ktorý je majestátny aj v zime.

Počasie nám na turistiku skutočne vyšlo. To ticho a pokoj, ktoré vládli počas výstupu ku vodopádu. Slnko nám svietilo celú cestu. Nekonečné výhľady až po Nízke Tatry, ktoré sa ukrývali v oblakoch. Pri vodopáde síce mierne fúkalo, ale aj tak tam bolo veľmi príjemne. Kamoške som sa síce nepriznal, ale pri pohľade na zasneženú zimnú krajinu som si v duchu hmkal melódiu z Troch orieškov pre Popolušku.

Od vodopádu Skok takmer po rázcestie Pred Heliosom už budete len zostupovať. Vzdialenosť 4,4 km prejdete za 1 h a 5 min., my sme ju tuším dali ešte za menej. Vo vyšších polohách sa nešmýkalo takmer vôbec, v lese natrafíte na pár zľadovatelých úsekov. Túru sme zvládli bez mačiek i palíc.

Vyhliadková Veža snov Tatras Tower

Jednými vyhľadávaná, inými zatracovaná. Vyhliadková Veža snov Tatras Tower sa nachádza južne od skokanských mostíkov a lyžiarskeho areálu. Či sa vám to páči alebo nie, veža poskytuje naozaj dych berúci výhľad na Štrbské Pleso a jeho okolie. Len si to na jej vrchol vo výške 53 m treba pekne vyšľapať. Na vrchole veže nás vietor pozdravil snáď ešte viac ako pri vodopáde. Z veže sme dokonca dovideli až na Skok, od ktorého sme sa len pred chvíľou vrátili.

Vstupenka stojí 13 eur/os. Vstupenky si môžete kúpiť v pokladni alebo on-line. Tá je cenovo výhodnejšia (12 eur/os.), po príchode ku veži nemusíte čakať v rade pri pokladni, lebo na vežu vás pustia samostatným vchodom. Po vstupe turniketom môžete na veži stráviť 2 hodiny. Vstupenku si uschovajte až do konca návštevy, lebo ju budete potrebovať aj pri východe. Kamoška sa namiesto pešieho zostupu chcela spustiť na tobogáne, ktorý sa vinie vnútrom veže.

Na internete som vyčítal, že tobogán nie je v prevádzke, ak je vonkajšia teplota vzduchu nižšia ako 5 ^oC, čo v čase našej návštevy aj bolo. Takže nabudúce prídeme, keď bude teplejšie. Lístok na tobogán (3 eur/os.) si môžete kúpiť len v pokladni. Adrenalínové zážitky v podobe pochôdznej siete vo výške 43 m alebo presklenej lávky vo výške 50 m prenechávam iným. Mal som čo robiť, aby som to ustál aj na drevenej lávke.

Areál bežeckého lyžovania Snow

Priamo na úpätí veže začína 8 tratí pre klasický a voľný bežecký štýl, ktoré tvoria Areál bežeckého lyžovania Snow. Ak nemáte vlastný bežkársky výstroj, v areáli vám ho požičajú. A keby sa niečo pokazilo, nájdete tu aj servis lyží a snowboardov. Ja síce nebežkujem, ale už viem, kde by som začal.  

Prechádzka okolo Štrbského plesa

Povinnou jazdou pri návšteve Štrbského Plesa je prechádzka okolo Štrbského plesa. Žiadni moji priatelia z blízkeho či vzdialenejšieho okolia sa nezaodídu bez korzovania okolo jazera. Celá trasa má 2,5-3 km a pokojnou chôdzou vám zaberie asi 30-40 min. Z chodníka sa vám naskytnú typické pohľady na okolité kopce, zastavte sa pri niekoľkých informačných tabuliach o histórii, faune a flóre plesa alebo si zacvičte na jednotlivých stanovištiach. A zhlboka dýchajte. Veď práve kvôli tomu tu cestujú návštevníci už vyše 100 rokov.

Kde sa v lokalite Štrbské Pleso najesť?

Penzión, reštaurácia a kaviareň Furkotka sa nachádza pri železničnej stanici. Odporúčam vám vopred si rezervovať stôl, aby ste nečakali po príchode v rade. Sadli sme si do mäkkých kresiel ku stolu s vianočným stromčekom, pri ktorom obyčajne hostia asi len pijú kávu. Nevadí, obsluha nám pri ňom dovolila sedieť a my sme boli radi, že nemusíme čakať v rade. Ochutnali sme Liptovské pirohy s kyslou smotanou a praženou slaninkou. Síce by sa k jedlu asi viac hodil pohár vychladeného mlieka, uprednostnil som horúci čierny čaj. Po obede som sa ešte nakopol talianskym espressom. Veľmi milá a pohotová obsluha. Za obed pre 2 osoby sme zaplatili 26,60 eur.

2. deň v regióne Vysoké Tatry – Starý Smokovec a okolie

Výhodou Starého Smokovca a jeho okolia je, že na malom území tu toho uvidíte veľmi veľa. Hrebienok, Bilíkova chata, Studenovodské vodopády, Rainerova chata, Zamkovského chata, Tatranský ľadový dóm, Tatry vnútri a takto by som mohol pokračovať až do rána. Samozrejme sme si ani počas zimných mesiacov nemohli nechať nič ujsť.

Túra na Zamkovského chatu

Prvý úsek cesty (2,5 km/55 min.; stúpanie 280 m; klesanie 0 m) začnete na zelenej turistickej značkovanej trase (TZT) v Starom Smokovci (995 m n. m.) smerom na Hrebienok (1 275 m n. m.). Z Hrebienka už budete pokračovať len po červenom chodníku cez rázcestie Nad Rainerovou chatou až na Zamkovského chatu, rázcestie (1 460 m n. m.). Odtiaľ je to ku chate naozaj čo by ste len kameňom dohodili. Trasa má dĺžku 3 km a výstup vám zaberie asi 1 h (stúpanie 230 m; klesanie 45 m). V zime sa po tomto chodníku ide dokonca ešte lepšie ako v lete, lebo sneh vyplnil všetky prázdne miesta medzi kameňmi a krásne celý chodník vyrovnal. Z chaty stúpal dym ako z nejakej rozprávkovej chalúpky.

Zamkovského chata

Na chate vám odporúčam urobiť si menšiu prestávku, zahriať sa pri šálke horúceho čaju z tatranských byliniek a pokračovať buď vyššie po zelenej na Téryho chatu, vrátiť sa na rázcestie a odtiaľ pokračovať ďalej po červenej na Skalnaté Pleso alebo sa po červenej vrátiť naspäť na Hrebienok. My sme sa vrátili naspäť, ale len po rázcestie Nad Rainerovou chatou (1,7 km/30 min.; stúpanie 25 m; klesanie 180 m).

Rainerova chata, Studenovodské vodopády a Bilíkova chata

Na rázcestí odbočte doľava a sledujte modrú značku. Uvidíte Rainerovu chatu a niekoľko Studenovodských vodopádov. Trasa nemá ani kilometer a zaberie vám asi len 15 min. Pred Rainerovou chatou vyrastie každú zimu betlehem zo snehu. Posledný úsek cesty (zelená TZT) spája Vodopády Studeného potoka (1 240 m n. m.) a Hrebienok (1,1 km/25 min.; stúpanie 75 m; klesanie 40 m). Vodopády nezamŕzajú ani v zime, takže môžete obdivovať ich silu. Na záver cesty pred Hrebienkom budete prechádzať okolo Bilíkovej chaty. Turistov bolo na tejto túre podstatne viac ako pri vodopáde Skok, ale aj tak sa išlo veľmi príjemne.

Ako v zime na saniach

Keď vám na Hrebienku odišla pred očami pozemná lanovka, môžete si počkať na ďalšiu, ísť pešo alebo si požičať sánky. Z Hrebienka som sa spúšťal do Smokovca už ako malý chlapec. Preto sme sa veľmi tešili, že si túto príjemnú aktivitu zopakujeme. Ale, človek mieni a počasie mení. Medzi sviatkami nastalo oteplenie a aj tá ľadová cesta sa pomaly začínala topiť. Sánkovanie teda nebolo možné. Nevadí, počkáme si na ďalšie ochladenie a hneď utekáme na Hrebienok.

Tatranský ľadový dóm

Neodmysliteľnou zimnou atrakciou je Tatranský ľadový dóm, ktorý na Hrebienku vytesali z ľadu už po desiatykrát. Tento rok pripomína Baziliku Božieho hrobu v Jeruzaleme. Dóm bol, žiaľ, z technických príčin medzi sviatkami zatvorený, ale pozrite sa, ako to vyzeralo v Tatranskom ľadovom dóme na Hrebienku v roku 2020?

Tatry vnútri

Aby bola naša návšteva regiónu Vysoké Tatry kompletná, okrem Tatier vonku nám ostávala prehliadka digitálnej galérie Tatry vnútri. Ide o spojenie unikátnej tatranskej prírody a najmodernejších technológií. Prehliadku sme začali filmom o tatranskej prírode. Akosi nechtiac sme zablúdili do svištej nory, v ktorej vznikli naozaj vtipné fotky. Na veľkej dotykovej obrazovke ma zaujalo video o polohe Tatier, ale aj história mesta Vysoké Tatry. Aby ste v expozícii zapojili naozaj všetky zmysly, nechýbali vône rôznych tatranských rastlín. Sluch sme využili pri rozhovoroch s horskými záchranármi a horským vodcom. Highlight-om expozície bola virtuálna realita z vrcholu Lomnického štítu. Na okuliaroch sa vám zobrazí hneď niekoľko záberov z 2. najvyššieho vrchu Tatier. Celá expozícia je interaktívna a vhodná predovšetkým pre rodiny s deťmi. Vstupenka stojí 8 eur/os. Vstupenky si môžete kúpiť aj on-line.

Kde sa v lokalite Starý Smokovec najesť?

Reštaurácia Starý Šmakovec sa nachádza v centre Starého Smokovca. Po predošlom dni vo Furkotke sme sa obávali, že bez predošlého rezervovania stola budeme mať aj tu problém nájsť si voľné miesto. Naše obavy boli, našťastie, zažehnané hneď po vstupe do reštaurácie. Šmakovec disponuje naozaj veľkou kapacitou. Ochutnal som Cheese Burger, ktorý tvorili voňavá žemľa, šťavnaté hovädzie mäso, chrumkavá slaninka, na jazyku sa rozplývajúci syr Cheddar, čerstvá cibuľa, paradajka, šalát. Chuť príjemne dotvorila kyslá uhorka. Ku každému burgru navyše podávajú vyprážané zemiakové hranolčeky a BBQ omáčku. Burger zapijete vychladeným tankovým pivom, alebo v mojom prípade horúcim čiernym čajom. Za obed pre 2 osoby sme zaplatili 33 eur. V reštaurácii môžete platiť platobnou kartou.

Záverom …

Len 2 dni? Už najbližšie si prečítate, čo môžete v regióne Vysoké Tatry robiť, ak máte voľné 3, či nebodaj aj 4 dni.

Teraz si ale môžete prečítať ďalšie články z regiónu Vysoké Tatry:

• Ľadová Zbojnícka chata
• Téryho chata v Malej Studenej doline
• Chata Plesnivec v Belianskych Tatrách

Užitočné linky:

• Oblastná organizácia cestovného ruchu Región Vys. Tatry

Realizované s finančnou podporou Ministerstva dopravy Slovenskej republiky.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok 2 dni v regióne Vysoké Tatry je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

So „Stodolou“ (ale tou popradskou) sme už predtým mali veľmi dobré skúsenosti. Či pri výbere jedla z obedového menu alebo jedálneho lístka. Horúcou novinkou je podávanie raňajok. „Stodola“ sa o nás dokonca postarala aj počas predvianočného večierku. Preto sme do tej smokoveckej vstupovali s veľkými očakávaniami.

Prvý dojem z reštaurácie Stodola Smokovec

Stodola Smokovec je verná svojmu menu (nie, že by to vo vnútri vyzeralo ako v stodole), ale pokiaľ hľadáte reštauráciu, do ktorej by ste sa nehanbili zobrať aj svojich známych zo zahraničia, tak je tým pravým miestom. Je zariadená v tradičnom slovenskom štýle s vyrezávanými drevenými stolmi a drevenými lavicami. Veľký drevený bar s retro registračnou pokladňou priam láka na to, aby ste sa pri ňom zastavili. Steny zdobia obrazy s ľudovou tematikou. Na drevených policiach sa vynímajú staré rádiá, šijacie stroje, budíky a mnohé iné staré predmety. Na stoloch nechýbajú kvety v maľovaných keramických vázach. Vnútorné priestory reštaurácie obklopuje vonkajšia krytá terasa.

Domáce limonády

Po usadení sa k stolu nás privítala veľmi milá servírka. Ponúkla nám jedálne a nápojové lístky. Hneď sa nás spýtala, aké si želáme nápoje. Na jej odporúčanie sme vyskúšali uhorkovú a jahodovú limonádu. Limonády nielenže pekne podávajú, ale aj výborne chutia. Osviežujúcu kyslú limonádu príjemne dopĺňala chuť uhorky.

Jedlá z grilu zvíťazili

Z bohatej ponuky jedálneho lístka si musí vybrať hádam každý. Mal som viacerých nominantov, nakoniec (opäť po odporúčaní obsluhy) sme vyskúšali Grilovanú bravčovú panenku a Grilovaný hovädzí rump steak, obe jedlá s bylinkovým maslom, grilovanou zeleninou a omáčkou podľa vlastného výberu. Ku panenke som si vybral Opekané zemiaky s chrumkavou cibuľkou (veď ma už poznáte) a syrovú omáčku. Steak sme ochutnali s Pretláčanými zemiakmi s cibuľkou a maslom a hubovou omáčkou. Panenka bola taká jemná, že som ju skoro ani nemusel krájať a steak vám pripravia podľa vášho želania. Nikto vás nebude prebodávať pohľadom, ak si ho dáte well done. Omáčky boli výborné, syrová mi vystačila na celý kus panenky. Ešte sa mi zvýšila, tak som myslel, že ju z toho omáčnika aj vypijem, ale predsa len, som v reštaurácii, mal by som sa slušne správať. 

Dezert musí byť

Po hlavnom jedle si môj eduardovský žalúdok ešte žiadal nejaký dezert. Stálu ponuku sladkých jedál (palacinky, lievance a lokše) dopĺňajú ďalšie dezerty vo vitríne pri bare a zmrzlina Kubkov kopček vo vonkajšom farebnom stánku. Vyskúšali sme tiramisu a jablkovú štrúdľu. Ku koláču samozrejme patrí aj káva. Stodola Smokovec je jeden z podnikov (áno, deje sa to ešte stále!), v ktorom sa vás obsluha nepýta, či chcete latte, keď si objednáte espresso macchiato. A to ho ani nemajú v ponuke, napriek tomu vám ho vedia pripraviť. Tých, ktorí čítajú môj blog dlhšie, určite napadla otázka, či som si k tej štrúdli a káve objednal aj pohár vína. Nie, neobjednal, lebo som poobede ešte musel pracovať. Ale vy si ho nabudúce dajte aj za mňa. 🙂

Ako sa do reštaurácie Stodola Smokovec dostať?

Stodola Smokovec sa nachádza 300 m/4 min. pešo západne od železničnej stanice a 600 m/7 min. pešo západne od autobusovej stanice v Starom Smokovci. Ak prídete do Smokovca autom, na výber máte z viacerých parkovísk alebo parkovacích domov.

Užitočné linky:

• Stodola v Smokovci Pravá slovenská reštaurácia
• Reštaurácia Stodola v Smokovci na facebook-u
• Stodola v Smokovci na instagram-e

Článok vznikol v spolupráci s reštauráciou Stodola Smokovec.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Obed v reštaurácii Stodola Smokovec je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

Ako sa do mesta Vysoké Tatry – Tatranská Lomnica dostať?

Tatranská Lomnica je časťou mesta Vysoké Tatry, ktoré sa nachádza v Tatranskom regióne cestovného ruchu na severovýchodnom Slovensku; z administratívneho hľadiska v okrese Poprad v Prešovskom kraji.

Autom

Tatranská Lomnica sa nachádza 19 km/18 minút autom severne od Popradu.

Autobusom

Do Tatranskej Lomnice premávajú z Popradu obyčajne priame autobusy, príp. môžete prestúpiť v Starom Smokovci, Veľkej Lomnici alebo Huncovciach. Autobusy stoja na viacerých zastávkach:

• Tatranská Lomnica/Vysoké Tatry, aut. st. – 350 m/4 min. pešo severovýchodne od železničnej stanice,
• zastávka Tatranská Lomnica/Vysoké Tatry, Biela Voda – 3,3 km/5 min. autom severne od autobusovej stanice,
• Tatranská Lomnica/Vysoké Tatry, Eurocamp – 4,3 km/5 min. autom juhovýchodne od autobusovej stanice,
• zastávka Tatranská Lomnica/Vysoké Tatry, Tatranec – 3,4 km/4 min. autom východne od autobusovej stanice,
• Tatranská Lomnica/Vysoké Tatry, zot. 1. mája – 1 km/2 min. autom východne od autobusovej stanice.

Cesta autobusom trvá 25 min.-1 h a 2 min. a cestovný lístok stojí 1,30-2,00 eur/os.

Vlakom

Ak budete cestovať z Popradu do Tatranskej Lomnice vlakom, máte na výber 2 trasy:

1. s prestupom vo Veľkej Lomnici (zastávka Studený Potok) – trasa má dĺžku 17 km, trvá okolo 30 minút a cestovný lístok stojí 0,94 eur/os.
2. s prestupom v Starom Smokovci – vzdialenosť je 19 km a cesta trvá okolo 45 minút, cestovný lístok stojí 1,50 eur/os.

Železničná stanica Tatranská Lomnica sa nachádza 350 m/4 min. pešo juhozápadne od autobusovej stanice.

Tatranská Lomnica – čo robiť, vidieť a navštíviť?

Tatranská Lomnica je vhodným východiskovým bodom na turistiku vo Vysokých Tatrách, vedie z nej lanovka na Skalnaté pleso a odtiaľ ďalej na Lomnický štít alebo do Lomnického sedla. V Tatranskej Lomnici sa nachádzajú viaceré náučné chodníky, vychádzajú z nej cyklotrasy, bežecké a nordic walking trasy, Múzeum TANAP-u, Botanická záhrada – expozícia tatranskej prírody a Ski Museum – 1. lyžiarske múzeum. Umenia chtiví návštevníci môžu navštíviť Galériu Ústredia ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) a Galériu Hotela Lomnica. V zime sa môžete spustiť na najdlhšej zjazdovke na Slovensku s najväčším prevýšením.

Múzeum TANAP-u

Múzeum TANAP-u (270 m/3 min. pešo východne od autobusovej stanice) sa zameriava na všetko, čo súvisí s Tatranským národným parkom. Rozprestiera sa na 2 podlažiach a okrem tatranskej flóry a fauny sa oboznámite aj s etnografiou, históriou oblasti a stručnými dejinami horolezectva. Rastliny a živočíchy sú rozdelené podľa výškových pásiem. Môžete sa tešiť na plno ukážok zvierat a rastlín. Niektoré vysvetlivky sú viacjazyčné.

S kamarátkou sme sa tešili z jednotlivých zvierat hádam viac ako malé deti. Nesmeli chýbať fotky s diviakmi či jeleňom.

Múzeum je otvorené denne, počas sezóny (1. mája-30. septembra od 9.00-17.00 h), mimo sezóny (1. októbra-30. apríla od 8.00-16.00 h s obedňajšou prestávkou od 12.00-13.00 h). Vstupenka stojí 3,00 eur/os. Múzeum môžete na jeho oficiálnej internetovej stránke navštíviť aj virtuálne.

Botanická záhrada – expozícia tatranskej prírody

Len 450 m/5 min. pešo severovýchodne od múzea sa nachádza Botanická záhrada – expozícia tatranskej prírody. Pokiaľ sa neradi pozeráte na usušené rastliny vo vitrínach, v botanickej záhrade ich môžete vidieť vo svojom prirodzenom prostredí. Cieľom expozície je nielen poznávanie tatranskej prírody, ale aj záchrana a ochrana vzácnych druhov tatranskej flóry. Nájdete tu okolo 330 druhov rastlín a stromov a niektoré si dokonca môžete kúpiť.

Expozícia je otvorená sezónne od 14. mája-31. augusta od 9.00-17.00 h a od 1.-19. septembra od 9.00-15.00 h. Vstupenka stojí 2,50 eur/os.

Tatranská Lomnica – kam zájsť na kávu?

Prehliadka múzea a pózovanie so zvieratami nás pochopiteľne vyčerpalo a preto si to žiadalo zájsť niekam na kávu. Zo všetkých tatranských grand hotelov mi už ostával len jeden, v ktorom som ešte kávu neochutnal.

Secesný Grandhotel Praha nájdete 750 m/9 min. pešo severne od autobusovej stanice a 900 m/11 min. pešo severne od železničnej stanice. Hotel poskytuje ubytovanie už viac ako 100 rokov od roku 1905, kedy niesol názov Hotel Palace. V roku 1919 bol premenovaný na Grandhotel Praha a tento názov mu ostal dodnes.

Počas nášho malého coffee break-u sme ochutnali Pavlovu tortu, Crème brûlée a cappuccino. Dezerty aj káva boli výborné, obsluha veľmi ochotná. V hoteli môžete platiť kartou.

Nad hotelom sa nachádza historická stanica lanovky na Skalnaté pleso z dielne významného slovenského architekta Dušana S. Jurkoviča. Budova vznikala v rokoch 1936-1937 a v čase svojho vzniku bola vôbec 1. visutou lanovkou vo vtedajšom Československu. Okrem toho bola najdlhšou lanovou dráhou v Európe s najväčším výškovým rozdielom. Až v 50. rokoch ju predbehla lanovka vo francúzskom stredisku Chamonix. Súčasný majiteľ má s budovou a jej okolím plány, tak verím, že sa mu ich podarí uskutočniť.

Aby ste aspoň trochu spálili nabraté kalórie po zákuskoch a káve, odporúčam vám urobiť si menšiu prechádzku smerom k súčasnej dolnej stanici lanovky na Skalnaté pleso a odtiaľ zas naspäť do centra mestskej časti.

Tatranská Lomnica toho ponúka pre svojich návštevníkov viac než dosť. Pre mňa je vždy príjemným pol- až 1-dňovým výletom z Popradu.

Prečítajte si tiež o ďalších Jurkovičových stavbách:

• Pustevny na Radhošti – miesto príbehov a zážitkov
• Pustevny žijú aj v zime! Možno ešte viac.
• Rožnov pod Radhoštěm – Život našich predkov

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Tatranská Lomnica – kamoška, kanec a káva je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

V Poprade ma zobudilo krásne slnečné počasie, čo sa po vystúpení z autobusu v Starom Smokovci (995 m n. m.; 13 km; 18 min.; 1,10 eur/os.) a výstupe na Hrebienok povedať nedalo (1 275 m n. m.; pozemnou lanovkou, pešo po asfaltovej ceste alebo zelenom značkovanom chodníku; 2,5 km; 55 min.; stúpanie: 280 m; klesanie: 0 m). Tam ma privítala snáď ešte hustejšia hmla ako pred dvomi týždňami na Téryho chate. Hovorím si, nevadí, prinajhoršom si spravím menšiu prechádzku v horách.

Túru som začal na Hrebienku, podobne ako pred pár týždňami. Na zastávke „Nad Rainerovou chatou“ (1 305 m n. m.; červený chodník; 1,3 km; 20 min.; stúpanie: 50 m; klesanie: 20 m) sa už ale trasa mení a nebudete pokračovať ďalej po tatranskej magistrále, ale zabočíte doľava a od tejto chvíle už budete sledovať len modrú značku (5,1 km; 2 h 25 min.; stúpanie: 700 m; klesanie: 45 m). Chodník chvíľu vedie lesom, ale neskôr sa dostanete do vyšších polôh a pred vami sa začne otvárať Veľká Studená dolina. Na moje prekvapenie (a prekvapenie ďalších 2 turistiek) sme na vzdialených kopcoch videli svietiť slnko. Na dnešnú túru nám predsa len vyšlo počasie.  

Keď zlyháva technika

Rozhodol som sa urobiť nejaké fotky a videá, ale keď nie počasie, začne zlyhávať technika. Síce nado mnou bola jasná obloha, viac stupňov to na teplomere ale nepridalo. Chudák telefón celú zimu akosi nezvládol a vypol sa. Tak som ho zapol a vypol sa opäť. Keď sa to zopakovalo asi päťkrát po sebe, pochopil som, že situáciu nevyriešim a mal by som pokračovať ďalej. Na chate sa mi ho síce podarilo „rozbehnúť“ na pár fotiek a video, ale po ceste dolu som s ním opäť nepohol. Prebudil sa až pri zostupe z Hrebienka do Starého Smokovca. Tak aspoň, že opäť funguje.

Neviem, ako som túru na Zbojnícku chatu zvládol pred niekoľkými rokmi. A to som ku nej prichádzal cez Veľkú Studenú dolinu aj z opačnej strany cez „Poľský hrebeň“ a „Prielom“. Asi to bolo tým, že bolo leto, bol som mladší a ešte som nemal vyvinutý taký pud sebazáchovy ako teraz. Mám pocit, že dnes by som to už cez „Prielom“ nezvládol. Na trase môžete očakávať tri úseky s reťazami. Prvé dva sú v pohode, lebo reťaz máte na úrovni pása a kráčate popri nej. Potom sa pripravte na strmší úsek, na vrchole ktorého na vás čaká posledná reťaz. Tento úsek je o čosi náročnejší, lebo ju využívate viac-menej na lezenie, aby ste sa dostali do vyšších polôh.

Ľad narobil riadnu šarapatu

Toto všetko by bolo stále v poriadku na vrchole leta. V polovici novembra už to ale nie je taká sranda a je potrebné počítať s nižšími teplotami, hmlami, snehom a ľadom. Zistil som, že ľad vie narobiť asi najväčšiu šarapatu. Tenká vrstva ľadu bola všade. Ale keď poviem všade, myslím tým úplne všade. Na veľkých kameňoch, ktoré tvorili chodník, sa pochopiteľne šmýkalo. Tak si hovorím, že budem kráčať po tráve popri chodníku. Ale na tráve sa tiež šmýkalo. Keď sa chcete zachytiť ďalšieho kameňa, aby ste nespadli, tak sa vám pod rukami šmýkal aj ten.

Zbojnícka chata na dosah

Po niekoľkých hodinách bol môj cieľ, Zbojnícka chata, konečne na dosah (1 960 m n. m.). Jediné, čo som chcel, bolo suché oblečenie, šálka horúceho čaju a oddych. Vo vnútri chaty sa kvôli opatreniam sedieť nedalo, ale nikto si nevie predstaviť, aký som bol vďačný za drevenú lavičku vo vstupnej chodbičke.

Uhorský lesný erár nechal postaviť v týchto miestach poľovnícku chatku už v roku 1907. Tá bola neskôr v 20. rokoch rozšírená a v 80. rekonštruovaná. Na záver minulého storočia ale vyhorela a nová, dnešná Zbojnícka chata bola slávnostne otvorená až v tomto tisícročí.

Cesta späť

Po chvíli oddychu bola predo mnou cesta dolu. Aj keby som mal ísť dvakrát dlhšie, nevadí to, hlavne, že prídem a že sa mi nič nestane. Ani pri ceste späť ľad na chodníku nepovolil. Chodník je totiž po celej svojej dĺžke v tieni Slavkovského štítu, takže slnko som videl len na protiľahlých kopcoch. Niektoré úseky som pochopiteľne išiel po zadku, inde sa mi zase podarilo spadnúť. Určite by ste sa na mne poriadne zabavili. 😀

Po niekoľkých hodinách sa mi ale predsa len podarilo dostať na Hrebienok (modrý značkovaný chodník po zastávku „Nad Rainerovou chatou“, odtiaľ červený značkovaný chodník na Hrebienok; 6,4 km; 2 h 5 min.; stúpanie: 65 m; klesanie: 750 m).

Je jasné, že som svoju prípravu na túru maximálne podcenil. O oblečení nehovorím, nie, zima mi nebola a mal som tiež tričko na prezlečenie. Rukavice som z ruksaku vytiahol tiež až pred cestou naspäť (dodnes neviem prečo). Určite vám ale odporúčam „mačky“ (ktoré som nemal), ale po rozhovore s náhodnými turistkami, ktoré si ich nevedeli vynachváliť, som si ich na chate mohol kúpiť aj ja. Preto, prosím vás, nepodceňte situáciu tak ako ja a dávajte na seba pozor.

A čo som na poslednej túre vo Vysokých Tatrách zistil? Že som už asi starý. Nie preto, ako som sa „zničil“, ale asi aj preto, že sa mi už v horách všetci zdravia „Dobrý deň“.

Prečítajte si ďalšie tipy na turistiku:

• Borșa – vstupná brána do pohoria Rodna
• Čo ukrýva Veľký Javorník?
• Chata Plesnivec – oáza pokoja v Belianskych Tatrách

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Ľadová Zbojnícka chata je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

Téryho chata, 30. októbra 2020, 12.17 h stredoeurópskeho času – hmla, chlad a sneh.

Konečne som sa dostal tohto roku do Tatier nielen na kávu, ale aj na túru. Mojím cieľom bola Téryho chata, lebo veď taký skúsený zálesák ako ja nebude trochárčiť. Trošku som ale precenil svoje sily a po túre som ledva chodil. Inak túra naozaj stála za to. Bolo to ako zo sci-fi filmu, keď vymrie celé ľudstvo a len sem-tam stretnete nejaké zombie. Tak málo ľudí som v Tatrách nezažil nikdy. Môžem ale potvrdiť, že Vysoké Tatry sú v tomto ročnom období naozaj najkrajšie.

Hrebienok

Najlepším východiskovým bodom na Téryho chatu je Hrebienok (1 275 m n. m.). Odporúčam vám električku z Popradu do Starého Smokovca (995 m n. m.; 13 km; 24 min.; 1,50 eur/os.). Na Hrebienok môžete ísť pozemnou lanovkou alebo pešo (zelený značkovaný chodník, príp. asfaltová cesta; 2,5 km; 55 min.; stúpanie: 280 m; klesanie: 0 m).

Hrebienok som naposledy navštívil na začiatku marca 2020 pred koronou. Vtedy tu mohlo byť niekoľko tisíc návštevníkov, ktorí sa prišli pozrieť na Tatranský ľadový dóm, ľadové sochy, urobiť si krátku prechádzku do hôr, na bežky, či si len tak sadnúť na terasu hotela a pri horúcom nápoji si vychutnávať jarné prázdniny. V októbri toho istého roku, po vyše polroku, sa tu okrem mňa objavilo ešte päť stratených duší.

Výstup na Zamkovského chatu

Približne v polovice cesty na Téryho chatu sa nachádza Zamkovského chata. Dostanete sa ku nej po tatranskej magistrále (červený značkovaný chodník; 3 km; 1 h; stúpanie: 230 m; klesanie: 45 m). Určite nezablúdite, len sledujte červenú značku. Po ceste miniete niekoľko vodopádov, pri ktorých sa oplatí na chvíľu zastaviť, oddýchnuť si, vychutnať si pohľady do doliny, či zavrieť oči a započúvať sa do zvuku padajúcej vody. Okrem nie tak vzdialenej Rainerovej útulne či Bilíkovej chaty dovidíte do Podtatranskej kotliny a na Poprad v nej.

Na zastávke „Nad Rainerovou chatou“ to vyzeralo trochu zúfalo. Kedysi, keď som bol ešte malý chlapec a do Tatier som chodil v rámci podujatia „Čisté hory“, som sa práve v týchto miestach nachádzal v hustom lese. Teraz tu oblohu prebodáva už len niekoľko vysušených stromov. Neviem, či úradovala v týchto miestach metelica, lykožrút alebo požiar.

Možno budete mať šťastie ako ja a po ceste stretnete stáleho obyvateľa Tatier – líšku. Na tom istom mieste ju stretávam už niekoľko rokov. Aj by som ju pohladkal, keby som mal istotu, že nie je besná a že mi neodhryzne ruku. 😀

Zamkovského chata (1 475 m n. m.)

Zamkovského chata (1 475 m n. m.) je najnižšie položenou vysokohorskou chatou vo Vysokých Tatrách. Postavil ju počas vojnových rokov 2. svet. vojny (1942-1943) horolezec a horský vodca Štefan Zamkovský s manželkou Ľudmilou a dcérou Zdenkou. Na chate sa môžete posilniť v reštaurácii a nabrať sily pred ďalšou cestou hore.

Zo Zamkovského chaty určite nemáte kde zablúdiť. Naľavo od chaty vedie jediná cesta (zelený značkovaný chodník; 4 km; 1 h 45 min.; stúpanie: 575 m; klesanie: 20 m). Pásmo lesa vystrieda pásmo kosodreviny, lúk a nakoniec vás už budú obklopovať len holé skaly. Síce sa táto dolina volá (len) Malá Studená dolina, stále je dosť rozľahlá.

Keď vyjdete z lesa, celá dolina sa pred vami otvorí a vy dovidíte až na Téryho chatu. Okolo sú lúky s temer vyschnutými korytami Malého Studeného potoka. Keby som mohol, zišiel by som z chodníka, roztiahol deku a vytiahol piknikový kôš. Keďže som ale zodpovedný turista 😀 a viem, že z chodníkov sa schádzať nemá, lebo môžem poškodiť vzácnu faunu, pokračujem v ceste ďalej.

Výstup na Téryho chatu

Na začiatku cesty ešte stúpanie nie je také prudké. Pripravte sa ale, že asi po 2,5 km začne byť stúpanie o čosi prudšie. Uvedomíte si to nielen pri tom, že už nebudete s dychom vládať tak ako na začiatku, ale tiež podľa chodníka, ktorý naberie cik-cak tvar (neviem ako to mám inak pomenovať :D). Som presvedčený, že prestávky si budete robiť dobrovoľne, nielen, aby ste sa mohli pozrieť do hlbokej doliny, ale aj na ostré štíty.

So zvyšujúcou sa nadmorskou výškou začal byť vzduch o čosi chladnejší, hmla hustejšia a sem-tam sa objavil poprašok snehu, kým som sa v snehu nebrodil po členky. Viac ako Vysoké Tatry a našu Zem mi okolie pripomínalo mesačnú krajinu. V momentoch, keď začnete strácať nádej, či tam ešte vôbec dôjdete, sa zrazu, aj keď len na pár sekúnd, pred vami objaví cieľ vašej cesty. Až pri zostupe som si uvedomil, že keby bolo jasné počasie, videl by som chatu takmer väčšinu mojej cesty.

Téryho chata (2 012 m n. m.)

Téryho chata je zasa najvyššie položenou vysokohorskou chatou s celoročnou prevádzkou (už od roku 1936) vo Vysokých Tatrách. Chatu nechal postaviť na konci 19. storočia (1899) Uhorský karpatský spolok na podnet lekára a priekopníka horolezectva Edmunda Téryho z Banskej Štiavnice. Chatu navrhol známy architekt a staviteľ Gedeon Majunke zo Spišskej Soboty, ktorý je tiež pochovaný na sobotskom cintoríne.

Aj keď som po ceste stretol niekoľkých horských nosičov, vychádzajúcich hore i schádzajúcich naspäť dolu do doliny, na chate a v jej okolí to zívalo prázdnotou. Nikde ani živej nohy. Nádej na prestávku pri šálke horúceho čaju sa rozplynula v okamihu. Tak som našiel najbližšiu možnú lavičku a urobil si sám pre seba striptíz. Hore som totiž vyšiel totálne premočený a musel som sa prezliecť do suchého oblečenia. Z plánovanej hodinovej prestávky nakoniec bola asi len 15-minútová. Z 5 spišských plies som ich pri hustej hmle, či v oblakoch videl len dve.

Zostup z Térycho chaty

Zostup bol o niečo menej dramatický ako výstup (4 km; 1 h 15 min.; stúpanie: 20 m; klesanie: 575 m). Najviac som sa tešil, až vyjdem z hmly, ktorá mi bránila vo výhľadoch do doliny. V nižších polohách ma dokonca prekvapil padajúci sneh, tak som sa na vianočné sviatky navnadil tohto roku o čosi skôr. Okrem snehu ma tiež niečo prekvapilo v kosodrevine, ale prv, než som stihol čokoľvek spozorovať, bolo to preč.

Zamkovského chata bola ešte stále otvorená a tak som si šálku horúceho čaju (a panák rumu :D) dovolil až tu. Predo mnou síce ešte bola cesta na Hrebienok, do Starého Smokovca a nakoniec do Popradu, ale túto trasu už poznám a som si na nej istejší.

Nerád sa vraciam po tej istej ceste, po ktorej idem tam, preto som si pred zastávkou „Nad Rainerovou chatou“ urobil menšiu zachádzku okolo Studenopotockých vodopádov (modrý značkovaný chodník po zastávku „Vodopády Studeného potoka“; potom zelený značkovaný chodník cez zastávku „Nad Dlhým vodopádom“ po Hrebienok; 1,8 km; 40 min.; stúpanie: 95 m; klesanie: 125 m). Len na skok od zastávky budete míňať Rainerovu útulňu (1 301 m n. m.).

Rainerova útulňa (Rainerka; 1 301 m n. m.)

Rainerovu útulňu nechal postaviť ešte na konci 19. storočia (1863-1865) ďalší rodák zo Spišskej Soboty, Ján Juraj Rainer. Jeho hrob, mimochodom, nájdete na sobotskom historickom cintoríne dodnes. Útulňa bola údajne prvým turistickým prístreškom na slovenskej strane Tatier. Len pár metrov od nej sa kedysi nachádzala väčšia chata Kamzík, ktorá vznikla o niekoľko rokov neskôr (1884), ale do súčasnosti sa, žiaľ, nezachovala. Vtedy Rainerka slúžila ako hospodárska budova, v ktorej bol sklad, stajňa a neskôr dokonca garáž. Chata dnes slúži ako Informačné stredisko Štátnych lesov Tatranského národného parku, expozícia histórie a súčasnosti horských nosičov a ponúka tiež drobné občerstvenie.

Zaniknutá chata Kamzík

Chata Kamzík vznikla v roku 1884 na podnet urbárnikov zo Starej Lesnej, ktorí chceli pôvodne postaviť hájovňu, ale projekt neskôr zmenili na chatu s 8 izbami a reštauráciou. Neskôr sa kapacita chaty zvýšila až na 100 lôžok a pribudla tiež presklená veranda s reštauráciou na kamenných základoch. Po výstavbe Bilíkovej chaty a hotela na Hrebienku začala chata postupne strácať na záujme. V roku 1978 ju zatvorili a o dva roky neskôr chatu definitívne zbúrali.

Vodopády Studeného potoka

Skutočná sila tatranských vodopádov sa ukáže v zime, ale predovšetkým na jar, keď sa sneh vo vyšších polohách roztápa a potokmi sa dostáva do nižších polôh. Avšak ani v jeseni Studenopotocké vodopády nestratili nič zo svojej sily.

Neskôr sa chodník stáča doprava, hlbšie do lesa. Po pár metroch kráčania sa pred vami objaví posledná, najväčšia, Bilíkova chata. Vďaka svojej výhodnej polohe na úpätí kopca a ústí doliny ponúka výhľad do Popradskej kotliny.

Bilíkova chata (1 255 m n. m.)

História Bilíkovej chaty (1 255 m n. m.) sa začala písať už v 19. storočí. Na mieste dnešnej chaty stála už od roku 1875 Ruženina chata, ku ktorej o 9 rokov neskôr (1884) pribudol hotel Studený potok. V roku 1893 Ruženina chata vyhorela a čiastočne poškodila aj susediaci hotel. Už o rok neskôr stál na mieste chaty nový Hotel Spiš. Vtedajší návštevníci poznali túto lokalitu pod názvom Studenopotocké kúpele. Avšak, aj kúpele postihol krutý osud a v roku 1927 vyhoreli.

Na ich mieste vznikla Bilíkova chata, ktorá bola uvedená do prevádzky v roku 1934. Vtedy sa ešte nazývala Guhrova chata po tatranskom lekárovi a priekopníkovi lyžovania Dr. Milanovi Guhrovi mladšom. Po 2. svetovej vojne chatu premenovali po protifašistickom bojovníkovi a účastníkovi SNP Pavlovi Bilíkovi.

Hrebienok sa nachádza len na skok od chaty. Dostanete sa ta naozaj za pár minút. Do Starého Smokovca sa opäť môžete zviezť lanovkou alebo pešo po asfaltovej ceste či turistickom chodníku (2,5 km; 40 min.; stúpanie: 0 m; klesanie: 280 m).

Vyberte sa na ďalšiu túru:

• Chata Plesnivec – oáza pokoja v Belianskych Tatrách
• Velký Javorník v Moravskosliezskych Beskydách
• Borsa – vstupná brána do pohoria Rodna

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Téryho chata – 5 plies, 3 farby, 1 Tatry je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

Chrám Matky Božej z Paríža v Tatrách a celý z ľadu

Prioritou našej návštevy bol Tatranský ľadový dóm, ktorý sme, odkedy ho sprístupnili návštevníkom, stále nestihli vidieť. Túto zimnú sezónu ho vyrezali do podoby Chrámu Matky Božej v Paríži, keďže ten skutočný v apríli 2019 čiastočne zhorel. Obrovským plusom tejto sezóny bolo, že sme vôbec nemuseli čakať v rade pred vstupom do stanu, v ktorom sa nachádzal dóm, ako tomu bolo po minulé roky. O návštevníkov v ten deň nebola núdza, ale mal som pocit, že tohto roku je ľadový chrám a aj stan, v ktorom sa nachádza, o čosi väčší.

Podobne ako v minulých rokoch, aj tentoraz si dali záležať na detailoch. Fascinovali ma napr. chrliče, či farebné vitrážové okná. S kolegyňou sme sa zhodli, že pri dóme nám chýba jedine zvonár. Otočíme sa a zrazu stojí rovno pred nami aj so zvonom (zvončekom), na ktorý ste si mohli pre šťastie zazvoniť.

Ľadové sochy

V neďalekom stane sa nachádzala ďalšia ľadová atrakcia. Ľadové sochy, ktoré vznikli počas, ak sa nemýlim, už 8. ročníka podujatia Tatry Ice Master. Tohto roku zvolili dve témy. Tá prvá rezonovala médiami (v čase ešte pred pandémiou) asi najviac – záchrana našej planéty. Druhá téma bola už o čosi menej dramatická a síce rozprávkový svet. Napriek tomu, že od vytesania sôch už ubehol nejaký ten týždeň, ľadovým sochám to takmer vôbec neublížilo. V klimatizovaných stanoch bolo chladnejšie ako vonku.

Hrebienok núka všetky chaty na dlani

Aj v stredisku Hrebienok ešte stále nájdeme spomienku na Svetový pohár, ktorý sa konal v roku 1976. Spomienka má podobu troch rozhodcovských veží na úpätí lúky, na ktorej sa kedysi lyžovalo. Lúka dnes už zarastá stromami a kríkmi, o niekoľko desiatok rokov sa možno už aj v týchto priestoroch bude nachádzať hustý les.

Veže už dnes síce neplnia svoju funkciu, našťastie, na Slovensku a v Tatrách ojedinelý jav, ani nechátrajú. V troch vežiach na dvoch podlažiach vznikla stála výstava miniatúrnych modelov vysokohorských chát nielen zo slovenskej, ale aj z poľskej strany najmenších veľhôr sveta.

Výstavu obohacujú informácie o faune Tatier. Sprievodné texty zbytočne nezahlcujú návštevníka údajmi všetkého druhu, ale snažia sa priblížiť najzaujímavejšie „pikošky“, ktoré sú ľahko zrozumiteľné aj pre najmenších návštevníkov. Modely chát takisto ožívajú vďaka plyšovým svišťom, medveďom a rozprávkovým postavám. Medzi 12 chatami uvidíte 10 slovenských (napr. aj Chatu Plesnivec, Téryho či Zbojnícku chatu) a dve poľské chaty.

Malá drevená sestra veľkého ľadového brata

Neviem, či unikla v minulosti len môjmu pohľadu alebo je to ďalšia novinka. V areáli strediska Hrebienok pribudla neďaleko bývalých rozhodcovských veží útulná drevená kaplnka. Vo svojom vnútri ukrýva ďalšie vyrezávané sochy, tieto by ale mali vydržať viac ako len jednu sezónu. Sú totiž z dreva.

Na Hrebienku to žilo, nech sme sa vybrali ktorýmkoľvek smerom. Rozhodli sme sa pre krátku prechádzku smerom ku zastávke „Nad Rainerovou chatou“ po tatranskej magistrále (červená značka). I tu bolo návštevníkov dostatok. A aby toho nebolo málo, cestu nám z každej strany križovali bežkári. Keď sa každý správa ohľaduplne, tak sa na jeden chodník pomestia všetci.

Káva so štýlom

Čo bolo príjemnejším zakončením výletu na Hrebienku ako silné espresso macchiato v noblesnej kaviarni secesného Grandhotela z roku 1904 v centre Starého Smokovca? Popri štúdiu ponukového lístka som sa začítal do slávnej histórie hotela vrátane dlhého zoznamu významných osobností, ktoré hotel počas jeho viac ako 100-ročnej existencie navštívili. Nemusíte snívať, že ste saský korunný princ Fridrich August či slovenská herečka Emília Vášaryová, aby ste si užili služby hotela.

Teším sa, keď bude po všetkom. Keď sa bez obáv (a rúška) vyberiem na ďalší výlet nielen na Hrebienok, ale kamkoľvek do Tatier. Keď sa zhlboka nadýchnem sviežeho tatranského vzduchu!

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Hrebienok – Tatranský ľadový dóm 2020 je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.

Takže tak nejako podobne to mám aj ja s našimi Vysokými Tatrami. Poslednú júnovú sobotu som konečne zahájil letnú turistiku. Tentoraz sme sa vybrali na chatu, ktorú som ešte predtým nikdy nenavštívil. Chata pri Popradskom plese, Sliezsky dom, Zamkovského chata, Bilíkova chata, Rainerova chata … Tieto chaty, útulne, príp. hotely sú častými cieľmi návštevníkov. Ale taká Chata Plesnivec nie je ani na tatranskej magistrále (hlavný turistický chodník, červená značkovaná trasa), ani pri žiadnom plese.

Počas plánovania túry si vždy vymýšľam okruhy. Nerád sa totiž vraciam po tej istej trase naspäť. Nie vždy je to možné, avšak na Chatu Plesnivec a z nej vedú viaceré trasy. Asi som nevymyslel nič nové, ale absolvovali sme tento okruh: Poprad – Tatranská Kotlina – Šumivý prameň – Chata Plesnivec – Čierna voda – Kežmarské Žľaby – Poprad.

Chata Plesnivec – ako sa tam dostať?

Chata Plesnivec (1 290 m n. m.) je jedinou vysokohorskou chatou vo východnej časti Tatier – v Belianskych Tatrách. Nachádza sa na konci Doliny Siedmich prameňov pod úbočím Bujačieho vrchu.

Autom

Tatranská Kotlina (časť mesta Vysoké Tatry) sa nachádza 28 km/26 min. autom severne od Popradu. V mestskej časti sa nachádza niekoľko platených parkovísk.

Autobusom

Cesta autobusom z Popradu do Tatranskej Kotliny trvá 46 min. Cestovný lístok stojí 1,70 eur/os. Odporúčam vám vystúpiť na autobusovej zastávke „Tatranská Kotlina, Čarda“. Ďalšie autobusové zastávky v tejto mestskej časti sú nasledovné:

• „Tatranská Kotlina, Fľak“ – odtiaľto nevedú žiadne turistické chodníky,
• autobusová zastávka „Tatranská Kotlina, Belianska jaskyňa“ – zastávka v centre mestskej časti, najbližšie ku Belianskej jaskyni,
• „Tatranská Kotlina, Kardolina“ – na ceste do Ždiaru.

Vlakom

Žiaľ, po koľajniciach sa z Popradu do Tatranskej Kotliny nedostanete, lebo tatranská elektrická železnica (skrátene TEŽ) končí v Tatranskej Lomnici.

Chata Plesnivec – cesta tam

Z autobusovej zastávky „Tatranská Kotlina, Čarda“ sa napojíte priamo na turistický chodník (modrá a zelená trasa po „Rázcestie pri Šumivom prameni“; 1,7 km/40 min.; stúpanie 180 m; klesanie 30 m).

Odtiaľto už budete pokračovať len po zelenej značke až na Chatu Plesnivec (3,3 km/1 h 25 min.; stúpanie 430 m; klesanie 45 m). Z trasy nebudete mať nekonečné výhľady do Podtatranskej kotliny ako pri iných túrach, ale budete mať aspoň výhľady do doliny, ktoré takisto stoja za to.

Chata Plesnivec

Prvá zmienka o chate Plesnivec pochádza z konca 18. stor., kedy stál na mieste súčasnej chaty zrub. Súkromný podnikateľ zo Spišskej Belej, Tibor Gresch, prestaval zrub na chatu v roku 1932. V 2. polovici 20. storočia chata patrila pod správu Tatranského národného parku (TANAP-u) a nebola voľne prístupná verejnosti. Od roku 1993 chatu opäť sprístupnili návštevníkom. Na chate si môžete dať niečo malé pod zub (napr. polievka), príp. nápoje (pivo 2,30 eur/0,5 l).

Svoje meno získala chata po chránenej rastline, Plesnivci alpínskom, ktorý sa v tejto oblasti hojne vyskytuje. Spoločenská hodnota plesnivca je 51,00 eur/jedinec. Ak si teraz v rýchlosti neviete v mysli vybaviť, ako vyzerá plesnivec, tak utekajte do kuchyne a hľadajte horalky. Kvety plesnivca vrátane ďalších znakov tvoria stály logotyp tejto slovenskej pochúťky.

Cesta z chaty Plesnivec

Pri ceste naspäť sme zvolili žltú trasu, ktorá vedie od chaty Plesnivec až po „Rázcestie Čierna voda“ (3 km/50 min.; stúpanie 0 m; klesanie 390 m). Na začiatku tejto trasy budete počuť rozbúrenú vodu Siedmich prameňov, ktoré vytvárajú len pár metrov nižšie od chaty romantické vodopády. No a potom pokračuje široká cesta, na ktorú sa pokojne zmestí aj nejaké to terénne auto. Na pár sme ich natrafili aj my.

Posledný, pravdepodobne najnenáročnejší úsek vedie po modrej značke od rázcestia až na autobusovú zastávku v Kežmarských Žľaboch (2,6 km/40 min.; stúpanie 60 m; klesanie 70 m). No a na nej sme si počkali na autobus, ktorý nás zaviezol naspäť do Popradu (23 km/37 min.; 1,50 eur/os.). 

Túra na Chatu Plesnivec je nenáročným párhodinovým výletom vo východnej časti Tatier. Táto oblasť nie je taká komerčná a navštevovaná ako jej iné časti. Vychutnáte si šum lesa, čerstvý vzduch, či krásu tatranskej prírody. Verím, že si svoju pokojnú atmosféru udrží táto časť Tatier čo najdlhšie.

Tipy na ďalšie túry v Česku a Rumunsku:

• Pustevny na Radhošti – miesto príbehov a zážitkov
• Čo ukrýva Velký Javorník?
• Borșa – vstupná brána do pohoria Rodna

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma.

© Ing. Adam Vanečko

Príspevok Chata Plesnivec – oáza pokoja v Belianskych Tatrách je zobrazený ako prvý na Adam Vanecko Traveller Food & Travel Blog.