Téryho chata – 5 plies, 3 farby, 1 Tatry

Téryho chata, 30. októbra 2020, 12.17 h stredoeurópskeho času – hmla, chlad a sneh.

Konečne som sa dostal tohto roku do Tatier nielen na kávu, ale aj na túru. Mojím cieľom bola Téryho chata, lebo veď taký skúsený zálesák ako ja nebude trochárčiť. Trošku som ale precenil svoje sily a po túre som ledva chodil. Inak túra naozaj stála za to. Bolo to ako zo sci-fi filmu, keď vymrie celé ľudstvo a len sem-tam stretnete nejaké zombie. Tak málo ľudí som v Tatrách nezažil nikdy. Môžem ale potvrdiť, že Vysoké Tatry sú v tomto ročnom období naozaj najkrajšie.

Hrebienok

Najlepším východiskovým bodom na Téryho chatu je Hrebienok (1 275 m n. m.). Odporúčam vám električku z Popradu do Starého Smokovca (995 m n. m.; 13 km; 24 min.; 1,50 eur/os.). Na Hrebienok môžete ísť pozemnou lanovkou alebo pešo (zelený značkovaný chodník, príp. asfaltová cesta; 2,5 km; 55 min.; stúpanie: 280 m; klesanie: 0 m).

Hrebienok som naposledy navštívil na začiatku marca 2020 pred koronou. Vtedy tu mohlo byť niekoľko tisíc návštevníkov, ktorí sa prišli pozrieť na Tatranský ľadový dóm, ľadové sochy, urobiť si krátku prechádzku do hôr, na bežky, či si len tak sadnúť na terasu hotela a pri horúcom nápoji si vychutnávať jarné prázdniny. V októbri toho istého roku, po vyše polroku, sa tu okrem mňa objavilo ešte päť stratených duší.

Výstup na Zamkovského chatu

Približne v polovice cesty na Téryho chatu sa nachádza Zamkovského chata. Dostanete sa ku nej po tatranskej magistrále (červený značkovaný chodník; 3 km; 1 h; stúpanie: 230 m; klesanie: 45 m). Určite nezablúdite, len sledujte červenú značku. Po ceste miniete niekoľko vodopádov, pri ktorých sa oplatí na chvíľu zastaviť, oddýchnuť si, vychutnať si pohľady do doliny, či zavrieť oči a započúvať sa do zvuku padajúcej vody. Okrem nie tak vzdialenej Rainerovej útulne či Bilíkovej chaty dovidíte do Podtatranskej kotliny a na Poprad v nej.

Na zastávke „Nad Rainerovou chatou“ to vyzeralo trochu zúfalo. Kedysi, keď som bol ešte malý chlapec a do Tatier som chodil v rámci podujatia „Čisté hory“, som sa práve v týchto miestach nachádzal v hustom lese. Teraz tu oblohu prebodáva už len niekoľko vysušených stromov. Neviem, či úradovala v týchto miestach metelica, lykožrút alebo požiar.

Možno budete mať šťastie ako ja a po ceste stretnete stáleho obyvateľa Tatier – líšku. Na tom istom mieste ju stretávam už niekoľko rokov. Aj by som ju pohladkal, keby som mal istotu, že nie je besná a že mi neodhryzne ruku. 😀

Zamkovského chata (1 475 m n. m.)

Zamkovského chata (1 475 m n. m.) je najnižšie položenou vysokohorskou chatou vo Vysokých Tatrách. Postavil ju počas vojnových rokov 2. svet. vojny (1942-1943) horolezec a horský vodca Štefan Zamkovský s manželkou Ľudmilou a dcérou Zdenkou. Na chate sa môžete posilniť v reštaurácii a nabrať sily pred ďalšou cestou hore.

Zo Zamkovského chaty určite nemáte kde zablúdiť. Naľavo od chaty vedie jediná cesta (zelený značkovaný chodník; 4 km; 1 h 45 min.; stúpanie: 575 m; klesanie: 20 m). Pásmo lesa vystrieda pásmo kosodreviny, lúk a nakoniec vás už budú obklopovať len holé skaly. Síce sa táto dolina volá (len) Malá Studená dolina, stále je dosť rozľahlá.

Keď vyjdete z lesa, celá dolina sa pred vami otvorí a vy dovidíte až na Téryho chatu. Okolo sú lúky s temer vyschnutými korytami Malého Studeného potoka. Keby som mohol, zišiel by som z chodníka, roztiahol deku a vytiahol piknikový kôš. Keďže som ale zodpovedný turista 😀 a viem, že z chodníkov sa schádzať nemá, lebo môžem poškodiť vzácnu faunu, pokračujem v ceste ďalej.

Výstup na Téryho chatu

Na začiatku cesty ešte stúpanie nie je také prudké. Pripravte sa ale, že asi po 2,5 km začne byť stúpanie o čosi prudšie. Uvedomíte si to nielen pri tom, že už nebudete s dychom vládať tak ako na začiatku, ale tiež podľa chodníka, ktorý naberie cik-cak tvar (neviem ako to mám inak pomenovať :D). Som presvedčený, že prestávky si budete robiť dobrovoľne, nielen, aby ste sa mohli pozrieť do hlbokej doliny, ale aj na ostré štíty.

So zvyšujúcou sa nadmorskou výškou začal byť vzduch o čosi chladnejší, hmla hustejšia a sem-tam sa objavil poprašok snehu, kým som sa v snehu nebrodil po členky. Viac ako Vysoké Tatry a našu Zem mi okolie pripomínalo mesačnú krajinu. V momentoch, keď začnete strácať nádej, či tam ešte vôbec dôjdete, sa zrazu, aj keď len na pár sekúnd, pred vami objaví cieľ vašej cesty. Až pri zostupe som si uvedomil, že keby bolo jasné počasie, videl by som chatu takmer väčšinu mojej cesty.

Téryho chata (2 012 m n. m.)

Téryho chata je zasa najvyššie položenou vysokohorskou chatou s celoročnou prevádzkou (už od roku 1936) vo Vysokých Tatrách. Chatu nechal postaviť na konci 19. storočia (1899) Uhorský karpatský spolok na podnet lekára a priekopníka horolezectva Edmunda Téryho z Banskej Štiavnice. Chatu navrhol známy architekt a staviteľ Gedeon Majunke zo Spišskej Soboty, ktorý je tiež pochovaný na sobotskom cintoríne.

Aj keď som po ceste stretol niekoľkých horských nosičov, vychádzajúcich hore i schádzajúcich naspäť dolu do doliny, na chate a v jej okolí to zívalo prázdnotou. Nikde ani živej nohy. Nádej na prestávku pri šálke horúceho čaju sa rozplynula v okamihu. Tak som našiel najbližšiu možnú lavičku a urobil si sám pre seba striptíz. Hore som totiž vyšiel totálne premočený a musel som sa prezliecť do suchého oblečenia. Z plánovanej hodinovej prestávky nakoniec bola asi len 15-minútová. Z 5 spišských plies som ich pri hustej hmle, či v oblakoch videl len dve.

Zostup z Térycho chaty

Zostup bol o niečo menej dramatický ako výstup (4 km; 1 h 15 min.; stúpanie: 20 m; klesanie: 575 m). Najviac som sa tešil, až vyjdem z hmly, ktorá mi bránila vo výhľadoch do doliny. V nižších polohách ma dokonca prekvapil padajúci sneh, tak som sa na vianočné sviatky navnadil tohto roku o čosi skôr. Okrem snehu ma tiež niečo prekvapilo v kosodrevine, ale prv, než som stihol čokoľvek spozorovať, bolo to preč.

Zamkovského chata bola ešte stále otvorená a tak som si šálku horúceho čaju (a panák rumu :D) dovolil až tu. Predo mnou síce ešte bola cesta na Hrebienok, do Starého Smokovca a nakoniec do Popradu, ale túto trasu už poznám a som si na nej istejší.

Nerád sa vraciam po tej istej ceste, po ktorej idem tam, preto som si pred zastávkou „Nad Rainerovou chatou“ urobil menšiu zachádzku okolo Studenopotockých vodopádov (modrý značkovaný chodník po zastávku „Vodopády Studeného potoka“; potom zelený značkovaný chodník cez zastávku „Nad Dlhým vodopádom“ po Hrebienok; 1,8 km; 40 min.; stúpanie: 95 m; klesanie: 125 m). Len na skok od zastávky budete míňať Rainerovu útulňu (1 301 m n. m.).

Rainerova útulňa (Rainerka; 1 301 m n. m.)

Rainerovu útulňu nechal postaviť ešte na konci 19. storočia (1863-1865) ďalší rodák zo Spišskej Soboty, Ján Juraj Rainer. Jeho hrob, mimochodom, nájdete na sobotskom historickom cintoríne dodnes. Útulňa bola údajne prvým turistickým prístreškom na slovenskej strane Tatier. Len pár metrov od nej sa kedysi nachádzala väčšia chata Kamzík, ktorá vznikla o niekoľko rokov neskôr (1884), ale do súčasnosti sa, žiaľ, nezachovala. Vtedy Rainerka slúžila ako hospodárska budova, v ktorej bol sklad, stajňa a neskôr dokonca garáž. Chata dnes slúži ako Informačné stredisko Štátnych lesov Tatranského národného parku, expozícia histórie a súčasnosti horských nosičov a ponúka tiež drobné občerstvenie.

Zaniknutá chata Kamzík

Chata Kamzík vznikla v roku 1884 na podnet urbárnikov zo Starej Lesnej, ktorí chceli pôvodne postaviť hájovňu, ale projekt neskôr zmenili na chatu s 8 izbami a reštauráciou. Neskôr sa kapacita chaty zvýšila až na 100 lôžok a pribudla tiež presklená veranda s reštauráciou na kamenných základoch. Po výstavbe Bilíkovej chaty a hotela na Hrebienku začala chata postupne strácať na záujme. V roku 1978 ju zatvorili a o dva roky neskôr chatu definitívne zbúrali.

Vodopády Studeného potoka

Skutočná sila tatranských vodopádov sa ukáže v zime, ale predovšetkým na jar, keď sa sneh vo vyšších polohách roztápa a potokmi sa dostáva do nižších polôh. Avšak ani v jeseni Studenopotocké vodopády nestratili nič zo svojej sily.

Neskôr sa chodník stáča doprava, hlbšie do lesa. Po pár metroch kráčania sa pred vami objaví posledná, najväčšia, Bilíkova chata. Vďaka svojej výhodnej polohe na úpätí kopca a ústí doliny ponúka výhľad do Popradskej kotliny.

Bilíkova chata (1 255 m n. m.)

História Bilíkovej chaty (1 255 m n. m.) sa začala písať už v 19. storočí. Na mieste dnešnej chaty stála už od roku 1875 Ruženina chata, ku ktorej o 9 rokov neskôr (1884) pribudol hotel Studený potok. V roku 1893 Ruženina chata vyhorela a čiastočne poškodila aj susediaci hotel. Už o rok neskôr stál na mieste chaty nový Hotel Spiš. Vtedajší návštevníci poznali túto lokalitu pod názvom Studenopotocké kúpele. Avšak, aj kúpele postihol krutý osud a v roku 1927 vyhoreli.

Na ich mieste vznikla Bilíkova chata, ktorá bola uvedená do prevádzky v roku 1934. Vtedy sa ešte nazývala Guhrova chata po tatranskom lekárovi a priekopníkovi lyžovania Dr. Milanovi Guhrovi mladšom. Po 2. svetovej vojne chatu premenovali po protifašistickom bojovníkovi a účastníkovi SNP Pavlovi Bilíkovi.

Hrebienok sa nachádza len na skok od chaty. Dostanete sa ta naozaj za pár minút. Do Starého Smokovca sa opäť môžete zviezť lanovkou alebo pešo po asfaltovej ceste či turistickom chodníku (2,5 km; 40 min.; stúpanie: 0 m; klesanie: 280 m).

Vyberte sa na ďalšiu túru:

• Chata Plesnivec – oáza pokoja v Belianskych Tatrách
• Velký Javorník v Moravskosliezskych Beskydách
• Borsa – vstupná brána do pohoria Rodna

Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma.

© Ing. Adam Vanečko