Ak som niekedy povedal, že Tatry sú kruté, tak som klamal, lebo som nevedel, o čom hovorím. Na poslednej túre na Téryho chatu ma síce zastihla hmla a sneh, ale stále to bolo nič v porovnaní s tým, čo ma ešte len čakalo. Deň boja za slobodu a demokraciu som sa rozhodol stráviť slobodne (a demokraticky) vo Vysokých Tatrách. Tentoraz bola mojím cieľom Zbojnícka chata. Túto túru som absolvoval pred niekoľkými rokmi a preto som vedel, čo môžem očakávať (teda som si to aspoň myslel).
V Poprade ma zobudilo krásne slnečné počasie, čo sa po vystúpení z autobusu v Starom Smokovci (995 m n. m.; 13 km; 18 min.; 1,10 eur/os.) a výstupe na Hrebienok povedať nedalo (1 275 m n. m.; pozemnou lanovkou, pešo po asfaltovej ceste alebo zelenom značkovanom chodníku; 2,5 km; 55 min.; stúpanie: 280 m; klesanie: 0 m). Tam ma privítala snáď ešte hustejšia hmla ako pred dvomi týždňami na Téryho chate. Hovorím si, nevadí, prinajhoršom si spravím menšiu prechádzku v horách.
Túru som začal na Hrebienku, podobne ako pred pár týždňami. Na zastávke „Nad Rainerovou chatou“ (1 305 m n. m.; červený chodník; 1,3 km; 20 min.; stúpanie: 50 m; klesanie: 20 m) sa už ale trasa mení a nebudete pokračovať ďalej po tatranskej magistrále, ale zabočíte doľava a od tejto chvíle už budete sledovať len modrú značku (5,1 km; 2 h 25 min.; stúpanie: 700 m; klesanie: 45 m). Chodník chvíľu vedie lesom, ale neskôr sa dostanete do vyšších polôh a pred vami sa začne otvárať Veľká Studená dolina. Na moje prekvapenie (a prekvapenie ďalších 2 turistiek) sme na vzdialených kopcoch videli svietiť slnko. Na dnešnú túru nám predsa len vyšlo počasie.
Keď zlyháva technika
Rozhodol som sa urobiť nejaké fotky a videá, ale keď nie počasie, začne zlyhávať technika. Síce nado mnou bola jasná obloha, viac stupňov to na teplomere ale nepridalo. Chudák telefón celú zimu akosi nezvládol a vypol sa. Tak som ho zapol a vypol sa opäť. Keď sa to zopakovalo asi päťkrát po sebe, pochopil som, že situáciu nevyriešim a mal by som pokračovať ďalej. Na chate sa mi ho síce podarilo „rozbehnúť“ na pár fotiek a video, ale po ceste dolu som s ním opäť nepohol. Prebudil sa až pri zostupe z Hrebienka do Starého Smokovca. Tak aspoň, že opäť funguje.
Zbojnícka chata. © Ing. Adam Vanečko
Neviem, ako som túru na Zbojnícku chatu zvládol pred niekoľkými rokmi. A to som ku nej prichádzal cez Veľkú Studenú dolinu aj z opačnej strany cez „Poľský hrebeň“ a „Prielom“. Asi to bolo tým, že bolo leto, bol som mladší a ešte som nemal vyvinutý taký pud sebazáchovy ako teraz. Mám pocit, že dnes by som to už cez „Prielom“ nezvládol. Na trase môžete očakávať tri úseky s reťazami. Prvé dva sú v pohode, lebo reťaz máte na úrovni pása a kráčate popri nej. Potom sa pripravte na strmší úsek, na vrchole ktorého na vás čaká posledná reťaz. Tento úsek je o čosi náročnejší, lebo ju využívate viac-menej na lezenie, aby ste sa dostali do vyšších polôh.
Ľad narobil riadnu šarapatu
Toto všetko by bolo stále v poriadku na vrchole leta. V polovici novembra už to ale nie je taká sranda a je potrebné počítať s nižšími teplotami, hmlami, snehom a ľadom. Zistil som, že ľad vie narobiť asi najväčšiu šarapatu. Tenká vrstva ľadu bola všade. Ale keď poviem všade, myslím tým úplne všade. Na veľkých kameňoch, ktoré tvorili chodník, sa pochopiteľne šmýkalo. Tak si hovorím, že budem kráčať po tráve popri chodníku. Ale na tráve sa tiež šmýkalo. Keď sa chcete zachytiť ďalšieho kameňa, aby ste nespadli, tak sa vám pod rukami šmýkal aj ten.
Zbojnícka chata na dosah
Po niekoľkých hodinách bol môj cieľ, Zbojnícka chata, konečne na dosah (1 960 m n. m.). Jediné, čo som chcel, bolo suché oblečenie, šálka horúceho čaju a oddych. Vo vnútri chaty sa kvôli opatreniam sedieť nedalo, ale nikto si nevie predstaviť, aký som bol vďačný za drevenú lavičku vo vstupnej chodbičke.
Uhorský lesný erár nechal postaviť v týchto miestach poľovnícku chatku už v roku 1907. Tá bola neskôr v 20. rokoch rozšírená a v 80. rekonštruovaná. Na záver minulého storočia ale vyhorela a nová, dnešná Zbojnícka chata bola slávnostne otvorená až v tomto tisícročí.
Interiér Zbojníckej chaty. © Ing. Adam Vanečko
Cesta späť
Po chvíli oddychu bola predo mnou cesta dolu. Aj keby som mal ísť dvakrát dlhšie, nevadí to, hlavne, že prídem a že sa mi nič nestane. Ani pri ceste späť ľad na chodníku nepovolil. Chodník je totiž po celej svojej dĺžke v tieni Slavkovského štítu, takže slnko som videl len na protiľahlých kopcoch. Niektoré úseky som pochopiteľne išiel po zadku, inde sa mi zase podarilo spadnúť. Určite by ste sa na mne poriadne zabavili. 😀
Po niekoľkých hodinách sa mi ale predsa len podarilo dostať na Hrebienok (modrý značkovaný chodník po zastávku „Nad Rainerovou chatou“, odtiaľ červený značkovaný chodník na Hrebienok; 6,4 km; 2 h 5 min.; stúpanie: 65 m; klesanie: 750 m).
Je jasné, že som svoju prípravu na túru maximálne podcenil. O oblečení nehovorím, nie, zima mi nebola a mal som tiež tričko na prezlečenie. Rukavice som z ruksaku vytiahol tiež až pred cestou naspäť (dodnes neviem prečo). Určite vám ale odporúčam „mačky“ (ktoré som nemal), ale po rozhovore s náhodnými turistkami, ktoré si ich nevedeli vynachváliť, som si ich na chate mohol kúpiť aj ja. Preto, prosím vás, nepodceňte situáciu tak ako ja a dávajte na seba pozor.
Veľká Studená dolina. © Ing. Adam Vanečko
A čo som na poslednej túre vo Vysokých Tatrách zistil? Že som už asi starý. Nie preto, ako som sa „zničil“, ale asi aj preto, že sa mi už v horách všetci zdravia „Dobrý deň“.
Prečítajte si ďalšie tipy na turistiku:
- Borșa – vstupná brána do pohoria Rodna
- Čo ukrýva Veľký Javorník?
- Chata Plesnivec – oáza pokoja v Belianskych Tatrách
Za uvedenie a pozitívne hodnotenie služieb podnikov, inštitúcií a organizácií cestovného ruchu som nedostal nič zdarma.
© Ing. Adam Vanečko
